Ďakujeme všetkým, ktorí čítajú,
ktorí hovoria o lusofónnej literatúre, a všetkým, ktorí o nás píšu! Vždy sa veľmi potešíme a váš záujem si vážime.
ANTÓNIO LOBO ANTUNES – NA KONCI SVETA
Alexandra Jurišová v októbrovom vydaní Magazínu o knihách píše: „Neraz sa vám pri otáčaní stránok rozochvejú prsty a zbelejú hánky priamo úmerne tomu, ako silno budete v rukách zvierať túto knihu, ktorá sa vyznačuje mimoriadne silnými autobiografickými znakmi.“A následne dodáva „Kniha Na konci sveta nie je pre slabé povahy, skôr pre odvážneho a mysľou otvoreného čitateľa alebo čitateľku.“
Ivana Zacharová v internetovom magazíne Sieťovka píše: „Román nesie silné posolstvo o nespravodlivej a strašnej vojne, o tom ako človeka naveky poznačí takáto skúsenosť. Vojna sa nekončí návratom domov, to je omyl, vojna žije v preživších už navždy. Na konci sveta bol pre mňa nezabudnuteľným literárnym zážitkom. Aj napriek popisovaným hrôzam je to dielo, ktoré sa oplatí prečítať. Jazyk autora je úchvatný. K textu sa dá neustále vracať a nachádzať nové a nové prekvapenia. Odporúčam všetkým, ktorí majú radi výnimočné literárne diela a ocenia unikátne pisateľské majstrovstvo.“
GERMANO ALMEIDA – PRÍBEHY SPOZA DVERÍ
v júnovom vydaní Magazínu o knihách Ivana Zacharová opisuje v článku “Svieži vánok z Kapverdských ostrovov“ sarkazmus, iróniu i láskavý humor Almeidu, ktorý „ je zárukou nepretržitého – ak nie smiechu, tak aspoň – úsmevu na tvári od začiatku knihy až do konca.“
AFONSO CRUZ – KNIHY, KTORÉ ZHLTLI MÔJHO OTCA
Katarína Gecelovská sa na literárnom portáli Knihy na dosah zamýšľa nad tým, koho viac kniha pohltí „Ak sa na Cruzov román pozeráme ako na knihu pre deti, takmer mu nie je čo vytknúť. Je čarovný, vtipný, smutný aj edukatívny (v dobrom slova zmysle) a k vnútornému svetu postáv pristupuje s citom. Bez pochýb zhltne nejedného školáka, ktorý sa do neho začíta.“ A dospelý čitateľ si možno „… aj nostalgicky zaspomína, ako sa pred rokmi on sám zamiloval do literatúry, a bude to chcieť prežiť znova.“
V časopise .týždeň Anton Vydra v článku s titulom Písmená pod písmenami píše: „V literatúre je to už raz tak: buď nás ponára kamsi hlboko, alebo nás vynáša do nezmerných výšok, no nikdy nás nedrží na povrchu ani v bežnom čase.“
V májovom vydaní Magazínu o knihách sa ponorila do diela Afonsa Cruza Ivana Zacharová „Myšlienka, že všetky románové postavy žijú v akomsi spoločnom paralelnom svete, je veľmi príťažlivá. Afonzo Cruz nenásilne prebúdza v čitateľovi túžbu po nových a nových literárnych zážitkoch.“
DULCE MARIA CARDOSO – NÁVRAT
V DenníkN recenzia Jána Púčeka s výstižným názvom Vráťme sa tam, kde sme nikdy neboli „Ako dieťa musela portugalská spisovateľka Dulce Maria Cardoso prežiť dve sťahovania. Najskôr z Portugalska do Angoly a o pár rokov zase opačným smerom – podľa toho, ako sa práve hýbali dejiny. Svoje zážitky a skúsenosti z tohto obdobia pretavila do vynikajúceho románu.“
V aprílovom vydaní Magazínu o knihách takto sprostredkovala Ivana Zacharová román Návrat od portugalskej autorky „Dulce Maria Cardoso zažila všetky opisované udalosti, poznala historické fakty, no trvalo takmer štyridsať rokov, kým našla spôsob, ako tému uchopiť a zobraziť. Návrat je nielen o strate domova a krajiny, ale predovšetkým o strate dôstojnosti, identity a istoty.“
MIA COUTO – SPOVEĎ LEVICE
Vo feministickom štrvrťročníku Glosolália č. 3/2020 Patrícia Havrila poukazuje na tajomnú atmosféru knihy: „Odhliadnuc od obsahu, jedna z najzaujímavejších vecí na tejto knihe je dojem tajomnosti, ktorý v nás zanecháva po prvom prečítaní, a to aj napriek tomu, že už v prvej kapitole sú naznačené všetky najpodstatnejšie vzťahy a skutočnosti.“
Eva Lalkovičová vo feministickom štvrťročníku Glosolália č. 2/2020 píše „Boh už bol kedysi ženou – tak znie prvá veta románu Spoveď levice, mýtického príbehu z prostredia súčasného Mozambiku, príbehu o láske, túžbe, ale predovšetkým o nerovných pomeroch v tradičnej spoločnosti, kde majú hlavné slovo muži a snaha žien o dôstojný život a bezpečie má ešte ďaleko ku koncu.“
V aprílovom časopise Rozum v rubrike Gešov tip Mário Gešvantner odporúča Spoveď levice od mozambického autora Mia Couto „ [Couto] Pozná tamojšiu mágiu, jej silu a účinky na obyvateľov. V knihe sa dejú hrozné veci, no Couto neopúšťa nádherne poetický jazyk, plný krásnych obrazov. Aj vďaka tomu cítiť tú hrôzu a des až kdesi pod kožou. A je to veľmi príjemné.“
Aj na Rádiu FM odporučila Aňa Ostrihoňová v rámci Knižného tipu tohto mozambického autora „Spoveď levice je príbehom o konfrontácii tradícií a moderného sveta, o útlaku žien a psychologickom a fyzickom násilí páchanom na ľuďoch, ktorí sa niečím odlišujú od dominantnej skupiny.
ANTONIO TABUCCHI – REQUIEM
Ivana Krekáňová sa v júnovom Magazíne o knihách zamýšľa nad tým, čo vznikne „Keď Talian píše Requiem v parížskej kaviarni po portugalsky“ a konštatuje „Jazykový cit Antonia Tabucchiho tvorí s elegantne ošarpaným Lisabonom nádhernú kombináciu. Je to veľmi chytľavé rozprávanie v ktorom sa jeho vlastný život mieša s vyznaním lásky k Portugalsku a najmä Lisabonu.“
Na webe medziknihami.sk Denis Mačor naviguje v Requiem od Antonia Tabucchiho „V pozadí milých a oduševnených príbehov autor ukryl aj smútok viazaný na minulosť spojenú s vlastnými, talianskymi koreňmi, otcom a láskou k jazyku, akému zasvätil svoj život, aby rozšíril priestor o chápaní domova.“
V internetovom magazíne Sieťovka Ivana Zacharová píše: „Román je intímnou cestou človeka k pochopeniu a analýze seba samého a toho, čo ho trápi. Náhodné stretnutia, skryté symboly, postavy, z ktorých jednou je samotné mesto a spomienky spolu tvoria fiktívny a čiastočne autobiografický príbeh plný originálnych metafor a pozoruhodných myšlienok. Na jeho konci bude mať čitateľ pocit ľútosti, že sa rozprávanie skončilo a môže sa stať, že sa doň opätovne pustí a nájde v texte ďalšie súvislosti a významy. Myšlienok, ktoré si chce čitateľ zapamätať je v tejto útlej knižočke mnoho. Requiem si vychutná každý milovník kvalitnej literatúry.“
CLARICE LISPECTOR – VŠETKY POVIEDKY
Mimoriadne nás potešilo, že kniha Clarice Lispector sa v decembri dostala do takmer všetkých výberov odporúčaných kníh za rok 2019 (Sme, Pravda – Kniha roka – dostala hlasy od Dada Nagyho a Ivana Štrpku a vydanie ocenil aj Dušan Dušek).
Tereza Dodoková na web medziknihami.sk o diele Clarice Lispector napísala „494 strán sa i ostrieľaný čitateľ spočiatku zľakne, hneď ako z nich však začne ubúdať, spomalí, chce kúzlo v sebe uchovať čo najdlhšie. A navzdory nadmernej váhe, ktorú knižka predstavuje, ju budete čítať vždy, keď sa vám naskytne priestor. Niesť pod pazuchou mestom, niesť ju v sebe naveky.“
Ján Púček sa v DenníkN „Clarice Lispector bola veľkou znalkyňou života a ľudí. A dokonale sa vyznala aj v občasnej nemožnosti žiť. „Niekedy mi je nanič z ľudí. Potom to prejde a som znovu zvedavá a pozorná. A to je všetko.“
Aňa Ostrihoňová odporúča na Radio_FM dielo od Clarice Lispector
„[Lispector] má všetky vlastnosti, ktorými sa vyznačujú veľké spisovateľky: počas svojho života bola objavovaná a čítaná, zabúdaná, nanovo objavená a povýšená na brazílsky národný poklad, kde ulice nesú jej meno, jej tvár je na poštovej známke, no zakaždým zostala jej tvorba neopísateľná, záhadná, naplnená významom, ktorý dokážeme odhaliť až o desaťročia neskôr, keď sa všeobecná kultúrna krivka aspoň čiastočne priblíži k autorkinmu vnímaniu sveta a jazyka.“
Anton Vydra v časopise .týždeň o diele Všetky poviedky od Clarice Lispector píše „Brazílska spisovateľka svoje vnútro skrývala za vymyslené príbehy; pripravila si tak literárnu nesmrteľnosť tej, ktorá bude už len taká, ako ju budeme čítať.
A milý komentár Ivana Janíka (knizna_fetka) „Nezvyknem čítať poviedky, mám problém so sústredením sa na také krátke útvary a preto ich moc nevyhľadávam. Zatiaľ bolo len málo autorov, ktorí dokázali udržať moju pozornosť (L.Berlin, S.King, E.Hemingway, F.S.Fitzgerald, D.Mitana, Balla a možno by som ešte vedel vydolovať nejakých), ale Clarice Lispector je iná liga. Jej poviedky sú úplne dokonalé. Od prvej vety prvej poviedky som sa úprimne zamiloval do jej textov. Dlho sa mi nestalo, že ma nejaká kniha, tak vášnivo pohltila. Je to strašne dobré, atmosféra, príbehy, pointy a tie vety čo dáva ???? Čítam si to pomaly, pomaličky od prvého dňa čo vyšla a asi mi to bude trvať celý rok, než to dočítam, ale cítim, že to je tak správne. Potrebujem si ju šetriť, postupne objavovať a spracovávať emócie a dojmy z jej slov.“
MACHADO DE ASSIS
V internetovom magazíne Sieťovka Ivana Zacharová vyzdvihla umenie Machada de Assis v recenzii na diela Pán Mrzút a Posmrtné pamäti Brása Cubasa.
„Ak si chcete užiť výnimočnú klasiku brazílskej literatúry, mali by ste vziať do ruky knihy Machada de Assis, ktorý už cez sto rokov ovplyvňuje spisovateľov a umelcov po celom svete. Jeho tvorba presahuje hranice jazykov, štátov i storočí. Je majster ilúzie a irónie.“