Amália Rodrigues bola najslávnejšiou predstaviteľkou portugalského fada, žena neobyčajnej charizmy a zlatého hlasu, speváčka obrovskej aury, krásna a elegantná dáma oblečená v čiernych vzdušných šatách. Práve kombinácia čiernej, elegancie a jedinečnej interpretácie jej vyniesli prívlastok “Maria Callasová fada”, či “čierna ruža”! Portugalci ju volajú jednoducho Amália a poznajú naspamäť texty jej piesní. Keď v roku 1999 zomrela, bol vyhlásený trojdňový štátny smútok a na štátnom pohrebe v bazilike Estrela sa zúčastnili významné osobnosti kultúrneho a politického života na čele s prezidentom Jorgem Sampaiom. Jej poslednú cestu z baziliky na cintorín Prazeres lemovali desaťtisíce smútiacich ľudí. Ale Amália žije ďalej v srdciach Portugalcov. Dnes z jej odkazu čerpajú nové hviezdy fada, ako napr. Cristina Branco, Mísia, Dulce Pontes, Mafalda Arnauth a Mariza.
Amália vlastným menom Amália da Piedade Rodrigues sa narodila v chudobnej a početnej rodine. Rodičia ju teda ako 14 mesačnú dali na výchovu ku starým rodičom. Už v útlom detstve sa prejavoval jej talent a zaujímavo zafarbený hlas. V 7-8 rokoch počúvala spievať ženy pri praní fado, ešte netušiac, že ide o fado. Na základnej škole vystúpila po prvý krát na verejnosti. Neskôr v 15-tich rokoch, keď s matkou a sestrou predávala zeleninu a ovocie v Lisabonských ulicia ch jej hlas zaujal natoľko, že bola menovaná “dvornou speváčkou” v Alcantare (štvrť Lisabonu). Ľudové piesne ostali navždy súčasťou jej repertoáru. Nebolo treba veľa a Amáliu odporučili riaditeľovi “hudobného domu fada” – Retiro da Severa – čo bol v tom čase najznámejší hudobný dom, v ktorom sa hralo fado. Hneď jej prvé vystúpenie malo obrovský úspech a Amália sa stala tvárou hudobného domu na všetkých plagátoch. Tento úspech z nej spravil najväčší idol fada no zároveň priniesol “vstupenku” na divadelné dosky. Tu začína aj jej herecká kariéra. Amália hrala v divadlách “Teatro Maria Vitória” a “Teatro Apolo”.
V roku 1944 odchádza do Ria de Janeira a jej pôvodná zmluva zo 4 týždňov sa okamžite predĺžila na 4 mesiace. Amália mala taký úspech, že ju o 6 mesiacov neskôr kasíno “Copacabana” pozvalo na ďalší pobyt. V Riu nahrala Amália sériu platní.
V roku 1947 sa objavila po prvýkrát vo filme.
V roku 1950 sa zúčastnila vystúpenia na podporu Marshallovho plánu. V tomto roku Amália neprestáva cestovať. Absolvovala úspešné turné po Afrike, Mexiku, kde spievala po španielsky.
V roku 1952 navštívila po prvý krát New York. V tomto roku podpísala zmluvu z hudobným vydavateľstvom Valentim de Carvalho.
V roku 1956 debutovala na známej parížskej Olympii ako hviezda programu a Francúzsko si získala i tým, že spievala v ich rodnej reči. Francúzi jej udelili cenu čestnej légie.
V roku 1958 ju časopis “Variety” označil ako jednu zo 4 najlepších speváčok na svete.
V roku 1962 sa stretla s hudbou Alaina Oulmana. Vďaka nemu začína prespievavať básne, ktoré nespadajú do klasického “fado”. S týmto hudobníkom vydáva aj album, ktorý bol pôvodne určený pre anglický trh a predstavuje v jej kariére a tvorbe menšiu odbočku.
V roku 1963 vystúpila v Beirúte na akcii za oslobodenie Libanonu.
V roku 1967 koncertovala v bývalom Sovietskom zväze, neskôr dobyla Taliansko a začiatkom 70-tych rokoch spievala po prvý krát v Tokiu, a tak prenikla na japonské súostrovie. Napriek obrovskej vzdialenosti a neopísateľnej kultúrnej odlišnosti zožala Amália úspech.
V 80-tych rokoch začína vydávať albumy, na ktorých sa podieľala autorsky. Albumy sú výsledkom ťažkej životnej etapy tejto divy, v časoch keď prekonávala ťažkú chorobu.
Až 19. apríla 1985 mala Amália svoj prvý sólový koncert v “Coliseu dos Recreios”, v Lisabone.
V roku 1985, v kanadskom Toronte, bol vyhlásený 6. október oficiálnym dňom Amálie Rodrigues.
V roku 1987 vychádza jej biografia “Amália – uma biografia” od Victora Pavao dos Santos.
Zomrela 6. októbra roku 1999. Na jej počesť vznikla hudobná komédia Amália, ide vlastne o jej biografiu. Hrala sa prvý krát v decembri 1999 na Madeire a hrá sa dodnes.
Diskografia
Ak vás zaujíma diskografia Amálie Rodrigues, odporúčame vám navštíviť stránku Camõesovho inštitútu, kde nájdete jej aktualizovanú diskografiu. Podľa Camõesovho inštitútu vydala okolo 220 platní, ktoré vyšli v 27 krajinách (napr. v roku 1967 vydala osem a v roku 1969 deväť platní).
Filmografia
1947 Capas Negras
1947 Fado, História de uma Cantadeira
1949 Sol e Toiros
1949 Vendaval Maravilhoso – portugalsko-brazílska koprodukcia, film podľa života bahijského básnika Castra Alvesa
1954 April in Portugal
1955 Os Amantes do Tejo – francúzska produkcia
1958 Musíca de Siempre – nakrúcané v Mexiku s Edith Piaf
1958 Sangue Toureiro – prvý portugalský farebný film, stvárnila jednu z hlavných rolí
1960 Las Canciones Unidas
1964 Fado Corrido
1965 As Ilhas Encantadas – film spracovaný podľa novely Hremana Melvilla, cena za najlepšiu ženskú rolu
1966 Via Macau – francúzska produkcia
1971 Os Deuses Estão Mortos – televízny seriál
1991 Bis ans Ende der Welt – film Wima Wendersa