Muž s tisícimi prstami
Carlos Paredes bol jedným z najvýznamnejších portugalských gitarových umelcov a neodlúčiteľným symbolom portugalskej kultúry. Nepreslávil len seba, ale aj typickú 12-strunovú portugalskú gitaru. Narodil sa v roku 1925 a už o štyri roky nato si brnkal prvé tóny. Veď hudbu mali v rodine po celé generácie – jeho otec hrával po dlhé roky fado z Coimbry, hoci mama by syna radšej videla za klavírom. V roku 1934 bol jeho otec – zamestnanec Národnej zámorskej banky – preložený do Lisabonu, a tak sa tam celá rodina presťahovala, vďaka čomu Carlos prestal chodiť na hodiny klavíru a huslí a začal sa naplno venovať gitare. V 1949 mal jeho otec vlastnú hudobnú šou v štátnom rádiu a Carlos s ním na nej pravidelne spolupracoval. Okrem toho sa rozhodol seknúť so strednou školou a namiesto toho sa zapísal na hodiny spevu.
V roku 1958 ho zatkla PIDE (polícia počas Salazarovho režimu) pre (oprávnené) podozrenie zo spolupráce s komunistickou stranou a odsedel si trest vo väzení. Čas si krátil virtuálnym hraním na hudobné nástroje, za čo ho spoluväzni považovali za blázna. V skutočnosti si len v hlave skladal nové piesne. Po návrate do normálneho života mu režisér Paulo Rocha ponúkol nahrať soundtrack k filmu Os Verdes Anos. Vďaka nemu sa dostal aj k ďalším filmom a spolupráci so známymi portugalskými umelcami ako Adriano Correia de Oliveira a Carlos do Carmo.
Carlos Paredes sa nikdy necítili necítil ako národný hrdina, ktorého väznili len pre jeho postoje a tvrobu. Tvrdil, že na svete je oveľa väčšie utrpenie ako to, čo prežil on. Napriek tomu, že bol hviezdou na hudobnom nebi a neustále účinkoval na rôznych kultúrnych podujatiach, v súkromí viedol jednoduchý život. Počas kariéry nahral šesť štúdiových albumoch a na ďalších spolupracoval. Jeho láska ku gitare bola taká veľká, že raz svojmu kamarátovi rozprával, ako mu ju na letisku stratili a on začal pomýšľať na samovraždu. Posedných jedenásť rokov života trpel chorobou myelopatia, ktorá postihuje miechu a znižuje ohybnosť dolných a horných končatín. Ešte počas života v roku 1990 mu vtedajší portugalský prezident Mário Soares udelil čestný Rád svätojakubských ritierov. Bol dvakrát ženatý, jeho druhá manželka bola Cecília de Melo, s ktorou v 1970 nahral platňu Mau País. Mal šesť detí, ale ani jedno z nich nezdedilo hudobný talent po otcovi a tak skončila dynastia hudobníkov rodiny Paredes. Carlos Paredes zomrel 23. júla 2004 v Lisabone.
Diskografia
1967 Guitarra portuguesa
1971 Movimento perpétuo
1983 Concerto em Frankfurt
1987 Espelho de Sons
1989 Asas Sobre o Mundo
2000 Canção para Titi: Os inéditos 1993
Výber z albumov:
O Melhor De Carlos Paredes – Guitarra
Carlos Paredes na internete