Azulejos

Daniela Porubcová

Azulejos tvoria neodmysliteľnú súčasť portugalskej kultúry. Keď ich arabskí obchodníci priniesli na Iberský polostrov, nikto netušil, ako silne sa tradícia zhotovovania kachličiek zakorení v Portugalsku.

Azulejo je portugalský výraz označujúci malú štvorcovú keramickú kachličku, samostatnú alebo spojenú do dekoratívnych celkov, ktorej jedna strana je maliarsky vyzdobená, po vypálení v peci vďaka smaltovacej hmote dostáva glazúru, je nepriepustná,  lesklá, jedno alebo viacfarebná s normatívnou veľkosťou 14 x 14 centimetrov.

Slovo azulejo je arabského pôvodu, hoci názory na jeho význam sa rôznia. Najčastejšie sa stretávame s vysvetlením, že azulejo vzniklo z hispano-arabského azzelij (príp. al zuleycha, al zuléija, al zulaiju, al zulaco,…). Forma azzelij vznikne spodstatnením slovesa zelij s pridaním člena. Arabi slovom azzelij (foneticky az’lij) s významom „malý leštený kameň“ označovali byzantské mozaiky z Blízkeho východu, ktoré nachádzali pri svojich výbojoch. Pojem azulejo však môžeme spájať aj so slovom azul – v preklade „modrý“, ktoré je pôvodom z Mezopotámie. Pochádza z perzského lazhward či lápis-lazúli (z gr. ceruzka) a znamená „polodrahokam s výrazným zafarbením“. Tento termín používali Arabi z okolia Bagdadu. Každopádne ho na Iberský polostrov priniesli maurskí obchodníci a remeselníci v trinástom storočí a jeho definitívna forma sa ustálila už v štrnástom storočí, hoci sa ešte určitý čas paralelne používali výrazy ako: rajolas, losetas, alfardons, či socarats.
Najstaršia písomná zmienka v Portugalsku, kde figuruje azulejo alebo azuleijo, pochádza z prvej dekády šestnásteho storočia. Ide o dokument z roku 1514, kde kráľ Manuel žiada o využitie azulejos na katedrále vo Funchale.

Spôsob výroby
Primárnou surovinou na výrobu azulejos je ílovitá hlina, po rozpracovaní sa z nej vyrežú štvorce 14 x 14cm, nechajú sa vysušiť,  zoskupia sa na kopy napr. po 40 kusov a zaťažia sa kameňom, aby sa predišlo ohýbaniu alebo deformácii až do posledného sušenia. Nasleduje glazúrovanie a potom maľovanie. Kontúry sa vykreslia uhoľným prachom a následne sa motív vymaľuje jednou alebo viacerými farbami. Tradične sa azulejos maľujú ručne. Znovu sa vložia do pece a vypália sa pri teplote približne 1000°C.

Najznámejšie techniky výroby azulejos

Mudéjarská alebo Hispano-maurská technika
Techniku priniesli na Iberský polostrov (do Španielska) Mauri. Na prvý pohľad ju rozoznáme podľa jednoduchých geometrických a rastlinných vzoriek. Základom pri výrobe je pevná a celistvá hlina. Po prvom vypálení sa kachlička poleje tekutinou, z ktorej sa stane glazúra. Farebná pestrosť sa dosahuje  pomocou oxidov kovov. Druhý raz sa obkladačky vložia do pece v horizontálnej polohe a po vypálení vzniknú hotové výrobky.

Podkategóriami tejto techniky sú aj spôsoby:

Alicatado – kachličky majú rôznu veľkosť, každý kúsok je len jednofarebný a tvorí časť viacfarebného celku. Tvarované doštičky sa zoskupia do pravidelných obrazcov pripomínajúcich primitívnu mozaiku.
Corda-seca – cieľom je viacfarebný efekt. Dosahuje sa tak, že do ešte čerstvej hliny sa vyhĺbia ryhy, vyplnia sa olejom z ľanových semienok a oxidom mangánu. Tým vzniknú na kachličke vyvýšené miesta, ktoré zabránia miešaniu farieb pri nanášaní glazúry.
Aresta – Podstatu techniky tvorí drevená matrica alebo forma, na ktorej je vyrytý želaný vzor. Drevená forma zabráni miešaniu farieb. Potom sa jednoducho otlačí na čerstvú hlinu.

Majolika
Glazúra je nepriepustná, číra, ale rôznofarebná. Vypaľuje sa dva až trikrát. Vďaka jej špeciálnemu povrchu sa pri maľovaní farby nepomiešajú, čo umožňuje zložitejšie kresby a vzory. Po prvom vypálení sa kachlička natrie hustou bielou a nepriehľadnou hmotou, cínovým smaltom, ktorý počas druhého vypaľovania zosklovatie. Následne sa na ňu môže aplikovať špeciálny rozpustný pigment oxidov kovov, v piatich farebných prevedeniach: kobaltová modrá, bronzová zelená, mangánová hnedá alebo čierna, antimónová žltá a železná červená. Po nanesení farby sa azulejo vypáli v peci ešte raz. Výsledkom je hladký povrch a vysoká odolnosť voči nepriaznivým poveternostným podmienkam alebo iným fyzickým zásahom.

Delenie azulejos podľa motívov a tém

Albarrada
Je nezávislý ozdobný motív. Skladá sa z kytice kvetov vo váze, košíku, alebo džbáne s ďalšími okrasnými prvkami a postavičkami (vtáci, anjeli, delfíny). Lem tvoria napr. rastlinné ornamenty.
Assuntos bíblicos (Registos) – Biblické námety
Azulejos s náboženskými motívmi si v minulosti objednávala cirkev a zdobila nimi svoje budovy, kaplnky, atď. Ide hlavne o obrazy svätcov, hagiografie, biblické podobenstvá, zázraky, príp. mariánske motívy.
Brutescos
Azulejos brutescos sa skladajú do kompozícií po vertikálnej osi okolo centrálneho motívu s lineárnymi a rastlinnými prvkami. Objavujú sa na nich zvieratá, ľudské postavy a iné bytosti ako anjeli a morské panny. Maliari nachádzali inšpiráciu na exotických gobelínoch.
Caixilhos alebo Enxaquetados
Azulejos na nie veľmi pompéznych budovách, sú jednoduché, hladké a najčastejšie jednofarebné, finančne nenáročné. Skladajú sa do šachovnicových kompozícií striedaním kachličiek rôznych farieb.
Figura avulsa – Samostatná figúra
Každá kachlička predstavuje jeden obrázok, napr. kvet, zviera, človeka, ale aj komplexnejšie scény. Obkladali sa nimi kuchyne, schodiská, cirkevné budovy.
Figura de convite – Postava, ktorá pozýva
Typická pre osemnáste a devätnáste storočie. Postavy z kráľovského dvora v životnej veľkosti umiestnené vo vstupných priestoroch palácov, kaštieľov alebo iných panských sídel, kde vítali napr. gestom rúk, prichádzajúcich hostí.
Frontais de altar – Čelá oltárov
Napodobňujú vzácne zdobené, zlatom prešívané oltárne pokrývky. Skladajú sa z jednej, dvoch či troch častí.
Grotescos
Rastlinné motívy a stužky kombinované s hybridnými ľudsko-zvieracími postavami na žltom pozadí, a tým vytvorili barokový efekt. Umelci sa pri ich maľovaní inšpirovali talianskymi renesančnými dielami.
Panéis históricos – Historické panely
Zachytávajú významné historické udalosti, scény z Biblie alebo mytológie, ale aj výjavy z každodenného života. Námety z dejín sa objavujú v každom období vývoja azulejarie.
Padrão – Šablónové azulejos
Ide o rytmicky sa opakujúce vzory alebo šablóny. Vznikajú skladaním kachličiek – elementos. Zoskupujú sa do štvorcov od 2×2 až do 12×12 azulejos. Spojením vznikne tzv. padrão, ktorý sa stáva jednotkou opakovania.
Tapetes
Nástenné azulejos zložené opakovaním určitých vzorov a šablón (azulejos de padrões). Vzniknuté viacfarebné panely pripomínajú koberce a gobelíny.
Iné
Ďalšie motívy zachytávané na azulejos sú napríklad: kalendáre, karikatúry, bitky, poľovačky, zvieratá, zaujímavé lokality, či morské námety (lode). V súčasnej dobe sú to tiež portréty, abstraktné maľby alebo na komerčné účely určené reklamné obrázky.

Najznámejšie pamiatky a múzeá
Medzi najznámejšie pamiatky, ktoré tiež slúžia ako príklady pre rozličné obdobia  vývoja azulejarie v Portugalsku, rozhodne patria Palác v Sintre, Kostol Sv. Rocha, Palác da Fronteira a Kláštor Matky Božej – terajšie múzeum azulejos v Lisabone, ktoré sa stará o zachovanie a reštaurovanie azulejos a tiež disponuje rozsiahlymi zbierkami obkladačiek.

Azulejos v súčasnej dobe
V dvadsiatom storočí azulejaria v Portugalsku zažíva renesanciu s príchodom umeleckého smeru Art Nouveau. V tridsiatych rokoch ovplyvnilo portugalských umelcov art-deco. Jorge Colaço navrhol kompozíciu zloženú z dvadsiatich tisícov kachličiek, ktorá doteraz zdobí vstupnú halu železničnej stanice São Bento v Porte. Päťdesiate roky znamenali kultúrnu dekadenciu a umenie sa priklonilo k celosvetovému funkcionalizmu. Novovybudované stavby a verejné priestory  potrebovali po všetkých stranách vhodnú povrchovú úpravu, preto architekti zvolili na tento účel azulejos. Murovaných plôch bolo priveľa, a tak bolo nutné nájsť šikovných umelcov a výtvarníkov, napr. Júlio Pomar, Sá Nogueira a Júlio Resende. Rozvoj pokrokového architektonického územného plánovania viedol k výstavbe lisabonského metra – Metropolitano de Lisboa. Steny na zastávkach podzemnej dráhy začali obkladať s azulejos. Koncom dvadsiateho storočia sa o azulejos dozvedeli aj zahraniční výtvarníci, ktorí začali spolupracovať s Portugalskom. V lisabonskom metre môžeme nájsť diela od Seana Scullyho a rakúskeho umelca Hundertwassera. Nešlo len o návrhy v rámci staníc podzemnej dráhy. Ivan Chermayeff je napríklad autorom výzdoby Oceanária v Lisabone (Oceanário de Lisboa). V roku 1998 na steny v ňom umiestnili panely zobrazujúce morské živočíchy v nadživotnej veľkosti.

Významní umelci

Maria Keil (1914 –  )
Z jej dielne pochádzajú panely na desiatich staniciach podzemnej dráhy – Entrecampos, Campo Pequeno, Saldanha, Picoas, Rotunda, Parque, São Sebastião, Palhavã, Sete Rios a Restauradores, vytvorené okolo roku 1959. Spolupráca s metrom pokračovala aj v rokoch 1963  až 1972. Z tohto obdobia sú jej dielom azulejos na zastávkach Rossio, Socorro, Intendente, Anjos, Arroios, Alameda, Areeiro, Roma a Alvalade. Za najdôležitejšiu pokladáme v jej práci stanicu Intendente, kde využila techniku corda-seca. Posledná kompozícia pochádza z roku 1982. Dokopy navrhla výzdobu devätnástich staníc.

Vieira da Silva (1908 – 1992)
Pre lisabonské metro navrhla kompozíciu azulejos v roku 1998 pre stanicu Cidade Universitária. Neskôr v roku 1997 maľby Ville en Extension a Le Banquet od jej manžela maďarského výtvarníka Arpada Szènesa využil Manuel Cargaleiro pri koncipovaní ďalšej zastávky podzemnej dráhy – Rato.

Manuel Cargaleiro (1927 – )
Pre Verejnú záhradu v Almade navrhol sedem panelov azulejos, fasádu Franko-portugalského inštitútu v Lisabone a mnohých iných lisabonských budov. Jeho dielo z roku 1996 zdobí aj nádvorie stanice Champs-Élysées v Paríži.

Júlio Resende (1917 – )
Najvýznamnejšími návrhmi tohto umelca sú panely na hoteli Santa Catarina v Mirande do Douro z roku 1959, výzdoba Justičného Paláca v Lisabone z roku 1969 a už spomínaná Ribeira Negra, ktorú v roku 1985 daroval mestu Porto. Je autorom výzdoby na stanice metra na linke Sete Rios (Sedem riek) – Jardim Zoológico (Zoologická záhrada).

Tradícia výroby a maľovania azulejos pretrvala dodnes a stala sa esenciálnou súčasťou kultúrneho dedičstva krajiny. Unikátne modrobiele kachličky po mnohých stránkach vystihujú identitu národa. Remeselníci odjakživa videli v obkladačkách čosi viac než len obyčajné a lacné riešenie povrchovej úpravy murív a podláh. Uplatnili svoje zručnosti a azulejariu povýšili na umenie, ktoré sa stalo príspevkom portugalského národa do svetovej kultúry.

Bibliografia
Simões, Santos: Azulejaria em Portugal no Século XVI: Fundação Calouste Gulbenkian. Lisabon, 1990
Simões, Santos: Azulejaria em Portugal no Século XVII Tomo I: Fundação Calouste Gulbenkian. Lisabon, 1997a
Simões, Santos: Azulejaria em Portugal no Século XVII Tomo II: Fundação Calouste Gulbenkian. Lisabon, 1997b
Pais-Monteiro-Henriques. A Arte de Azulejo em Portugal: Instituto Camões. Lisabon, 2000
Terol, Marylène. Azulejos a Lisbonne: Lumié D’Une Ville. Paríž: Herva, 1992