India okorenená portugalskou kultúrou
Náš tip:
Najzaujímavejšie miesto: Old Goa – mesto plné európskej (a najmä portugalskej) kultúry, kostolov, bazilík a kláštorov.
Najpríjemnejšia reštaurácia: Noah´s Ark (prístav v Panadži) – plávajúca reštaurácia s úžasným menu, lacnou feni a zároveň jediné miesto v štáte Goa, kde sme našli indickú elektronickú hudbu.
Najkrajšia pláž: Palolem – pokojná pláž v južnej časti Goa
Do štátu Goa sme sa vybrali s jasným zámerom: nájsť a vidieť čo najviac pozostatkov portugalskej kultúry. A do veľkej miery sa nám to aj podarilo. Na naše potulky sme si vyhradili dva a pol týždňa, nakoniec sa nám podarilo prejsť Gou za desať dní. Mapy občas klamú.
Do Goy sme sa rozhodli vybrať ako skutočné turistky so sprievodcom Lonely Planet v ruke a tak sme v Mumbai nasadli na vlak a vydali sa na osemhodinovú cestu pozdĺž pobrežia Konkan, aj keď na území Goy sa koľaje pre ekologické a environmentálne protesty tiahnu vnútrozemím. Hoci cesta vlakom ponúka jedinečnú a krásnu panorámu, má aj svoje negatíva. Keďže pre oba smery slúži jediná koľaj a meškanie vlakov nie je ničím výnimočným, z poldennej cesty sa stane často celodenná.
Vystúpili sme v dedinke Tivim v severnej Goy, ktorá je mimoriadna asi len tým, že sa tu nachádza vlaková stanica a taxíky a rikše majú pevné ceny. Za základný tábor sme si zvolili Panadži (po portugalsky Pangim alebo aj Nova Goa) pre svoju centrálnu a prímorskú polohu. Prvý hotel nebol napriek vznešenému menu šťastnou voľbou, no nakoniec sme zakotvili v hoteli bez plesnivých stien. Centrum mesta je malé – dominujú mu mestské záhrady, Kostolné námestie a nádherný biely barokový kostol venovaný nepoškvrnenému počatiu Panny Márie (Igreja da Nossa Senhora da Imaculada Conceição). Niektoré názvy ulíc a obchodov sú ešte stále v portugalčine, ale s prílevom turistov sa angličtina stala jazykom číslo jeden. Hoci nám sa podarilo v suvenírovom obchode stretnúť Poliakov. Vydali sme sa na obchôdzku mestom a zamierili sme do štvrti Fontainhas, ktorá je ukážkou toho, ako Panadži vyzeralo počas portugalskej éry: európska architektúra, úzke uličky a farebné domy. Na kopci sa zase nachádza luxusná vilová štvrť Altinho, chrám Mahalaxmi (ten sme navštívili počas osláv festivalu Ganeš, ale potom, ako začali odpaľovať pyrotechniku smerom k nám, sme sa radšej vzdialili) a sídlo arcibiskupa, v ktorom býval pápež Ján Pavol II. počas návštevy Goy v roku 1999. Po ceste späť sme narazili na obchod z goanskými azulejos a staršiu pani, ktoré sa s nami bola ochotná rozprávať po portugalsky. Za odmenu sme si každá kúpila hneď niekoľko kusov.
Večery sme trávili s našimi indickými „kamarátmi“, ktorí zabíjali čas a turistický útlm rumom s kolou. Dozvedeli sme sa veľa zaujímavostí z osobného života Indov a po pár dňoch sme sa im radšej začali vyhýbať. Vždy nás však vedeli nájsť a podozrievali sme ich, že partia k miestnej mafii.
Na začiatok sme sa rozhodli preskúmať najmä miestne pláže pozdĺž Arabského more, aj keď nám bolo jasné, že v čase monzúnov je kúpanie zakázané. A tak sme si v jedno ráno požičali staré čínske bicykle, ktoré sme museli tlačiť pomaly aj po rovine a vybrali sme sa na sever. Našou prvou zastávkou sa stala pevnosť Reis Magos a priľahlý kostol. Z pevnosti sme však našli iba zrúcaniny a tak sme si pozreli aspoň ten kostol. O pár kilometrov ďalej na pláži Sinquerim sa nachádza najväčšia a kedysi veľmi cenná a kľúčová pevnosť – Aguada – vybudovaná Portugalcami v sedemnástom storočí na ochranu pred Holanďanmi a Maratmi. Počas Salazara začala fungovať ako väzenie, hlavne pre Európanov odsúdených za pašovanie drog.
Keďže pobrežie je rovné (až na úmorný kopec k pevnosti Aguada, kde vás každá prestávka na oddych stojí za hrsť štípancov), za jeden deň sme si stihli pozrieť viaceré z vyhľadávaných pláží: Sinquerim, Candolim, Arpora, Calangute a Baga. Našou „naj“ sa stala pláž Baga a sľúbili sme si, že sa tam vrátime, keď nebude pršať. Bohužiaľ, v nasledujúcich dňoch sme okúsili, čo je to pravý indický monzún.
Ešte predtým sme sa vydali na bicykloch južne od Panadži do bývalého hlavného mesta portugalskej Indie – Old Goa – zaradeného medzi svetové dedičstvá UNESCO. A my tvrdíme: právoplatne. Navštívili sme ju dokonca dvakrát. Nachádza sa tu viac ako desať kostolov a katedrál postavených v 16. a 17. storočí, no snáď najznámejšou je bazilika Bom Jesus, kde sú uložené relikvie Svätého Františka Xavérskeho. Násilne nám miestni obchodníci vtlačili do rúk podomácky vyrobené sviečky, ktoré pri pokuse zapáliť ich spôsobili popáleniny nielen nám, ale aj všetkým naokolo. Old Goa bola aj jediným miestom, kde sme zahliadli živé slony, inak sme sa museli uspokojiť so soškami indického boha Ganeša. Popri kostoloch sme sa nahliadli do archeologického múzea, ktoré pripomínalo ktorékoľvek portugalské múzeum – hneď pri vchode nás vítala nadrozmerná socha Luísa de Camõesa a galéria plná obrazov portugalských miestodržiteľov. Vybehli sme sa pozrieť aj na ruiny Kostola sv. Augustína, z ktorého ostali už naozaj len ruiny. Ruiny a azulejos na múroch.
Z Old Goa sme sa kompou previezli na ostrov Divar, ktorý bol osídlený po tom, ako v Old Goa vypukol mor. Miestni obyvatelia si tu postavili vlastné hinduistické chrámy, tie však s príchodom Portugalcov ľahli popolom a na najvyššom mieste ostrova, nad dedinkou Piedade, vyrástol kresťanský kostol spolu s cintorínom, mimochodom jediným, ktorý sme počas mesačného pobytu v Indii videli. O pár metrov ďalej sme ale natrafili na novopostavený hinduistický chrám vo všetkých odtieňoch oranžovej.
Pri ďalšom výlete na sever sme sa prechodne ubytovali v dedine Anjuna, ktorú sme neskôr vyhlásili za jedno z hlavných hippie a trance centier v Goy. A okrem nás sme natrafili aj na hŕstku turistov. Keďže nám však počasie neprialo, strávili sme tri dni zavretý vo svojom bungalove a počas chvíľkového vyčasenia sme si išli obzrieť neďalekú pláž Vagator. Tešili sme sa aj na slávny blší trh, ten ale v období monzúnov nefunguje. Čo sa týka pravých goanských party, tie sú tú na dennom poriadku, no mimo sezóny si za nimi treba trochu pocestovať. Možno nabudúce!
Keďže dažde neprestávali, vzdali sme sa sna preskúmať pláže jednu po druhej a zamierili sme do vnútrozemia na známy trh v Mapuse. Nakúpili sme darčeky domov a zistili, že za európsky záchod si treba priplatiť, že ak si chceme kúpiť banány, musíme si zobrať aspoň dve kilá, že počas monzúnov je priam nemožné kúpiť pršiplášť a že ak si niečo nekúpime, prinesieme predávajúcemu rok plný nešťastia (a to by sme predsa nechceli!). A pozor, predávajúci sú ako pijavice. Stačí, že prejavíte záujem a začnú vám vypisovať imaginárny bloček.
Ďalšou zastávkou bolo hlavné obchodné centrum Goy – Margão. Okrem úžasnej koloniálnej reštaurácie na spôsob Pastelaria de Belém – Longuinhos – sme tu nenašli nič a tak sme nasadli na autobus a odviezli sa do neďalekej dediny Chandor. Záchody tu síce nemajú, kompenzujú to ale kaštieľom rodiny Braganza. Ten je rozdelený na dve krídla a každé spravujú iní potomkovia rodiny. Hoci sme tak museli finančne prispieť dvakrát, našli sme ďalšie miesto, kde sa môžeme porozprávať po portugalsky. A v knižnici samozrejme nechýbali Os Lusíadas.
Našou poslednou zastávkou pred cestou do Karnataky bol Palolem, jedna z najjužnejších a najvyhľadávanejších pláží. Až sme mali pocit, že sme naspäť v Európe, hoci za tri eurá na noc by sme nenašli hoteli ani v Rumunsku. Videli sme, ako sa celá dedina zišla, aby pozbierala úlovok zo sietí, aj to, že sa na pláži opaľuje a kúpe viac kráv ako turistov.
Najpozitívnejšie ale asi hodnotíme miestu kuchyňu. Po dňoch strávených v hinduistickej Maharaštre plnej striktne vegetariánskych reštaurácii sme si konečne mohli pochutnať na rybách, krevetách, goanskej klobáse a v neposlednom rade alkohole. Deci miestnej tradičnej pálenky feni vyrábanej z kokosových orechov alebo kešu stojí okolo desať centov a za našimi vôbec nezaostáva. Ako dezert sme si zamilovali bebincu, ktorá má síce trochu nezvyklú konzistenciu, ale človek z nej aspoň nedostane akútnu hyperglykémiu.
(Karin Kubiňáková, Zuzana Greksáková)