×

Tanec? Zápas? Bojové umenie?

Keď sa povie Brazília, mnohí z nás si predstavia bujný amazonský prales, slnečnú pláž Copacabana, Sochu Ježiša Krista týčiacu sa nad Rio de Janeirom či neslávne známe chudobné štvrte, favely. Brazília však neláka turistov len svojou nezabudnuteľnou scenériou, ale predovšetkým jedinečnou atmosférou, ktorou sa nakazíte bezprostredne po prílete na letisko. Slobodu a radosť zo života tu aj napriek chudobe cítiť z každého kúta, a to prostredníctvom hudby a tanca, najlepšie oboje súčasne. Veď práve v Brazílii sa narodila samba či bossa nova, ktoré dnes pozná nielen lusofónny svet. Brazília je však i domovom unikátneho bojového tanca, spájajúceho v sebe tiež prvky hudby, spevu a akrobacie. Poznáme ho pod názvom capoeira.

Prarodičmi capoeiry sú pravdepodobne africkí otroci, ktorí svoje bojové umenie dômyselne ukryli do tanca.

Mestre Bimba, zakladateľ prvej akadémie na vyučovanie capoeiry a tvorca jej novátorskej podoby – capoeira Regional.

(zdroj: http://www.aleksvfx.com/capo/capoeira.html)

Roda de capoeira – capoeiristi vytvoria kruh, v strede ktorého proti sebe bojujú dvaja hráči. Okolostojaci spievajú, vytlieskavajú rytmus a hrajú na tradičných hudobných nástrojoch.

(zdroj: http://www.downtownsantacruz.com/dance/outofthestudio.htm)

Postupom času sa capoeira dostala z podzemia na povrch a jej javiskom sa stali i mestské ulice, na ktorých si zakaždým našla početné publikum.

Tradičný hudobný strunový nástroj známy ako berimbau je neodmysliteľnou súčasťou hudobnej zložky capoeiry.

Capoeira už ani na Slovensku nie je neznámym pojmom, málokto však vie, kde presne a za akých podmienok sa sformovalo toto brazílske bojové umenie. Jeho pôvod by sme mohli hľadať v afrických tancoch otrokov, ktorých v 16. storočí násilne odvliekli zo svojich domovov portugalskí kolonizátori, aby im na početných brazílskych plantážach poslúžili ako lacná pracovná sila. Africkí otroci nemohli vlastniť zbrane, a tak vyvinuli toto bojové umenie s nádejou, že sa neskôr vlastnými telami vzoprú svojim vykorisťovateľom. Dôvtipne ho však ukryli do podoby tanca, aby tak nevzbudili u otrokárov podozrenie. Po tom, čo sa v roku 1888 zrušilo otroctvo, sa mnohí oslobodení otroci presťahovali do brazílskych miest. Keďže si však neboli schopní nájsť prácu, podaktorí z nich sa pridali ku zločineckým gangom, naďalej však praktizovali capoeiru ako súčasť vlastnej histórie. Z tohto dôvodu sa začala capoeira spájať s kriminálnou činnosťou, preto ju v roku 1890 brazílska vláda zakázala.

Prívrženci capoeiry, známi ako capoeiristi, sa však odmietli vzdať svojich tradícií a aj napriek hrozbe sa tajne schádzali a naďalej precvičovali tento bojový tanec. Brazílska vládnuca trieda proti nim ostro zasahovala a akýkoľvek náznak predvádzania capoeiry trestala brutálnym spôsobom. Na obranu proti ich potláčateľom si capoeiristi vymysleli niekoľko opatrení ako napríklad špeciálny rytmus tzv. cavalaria, ktorý pridávali do hudby, aby tak varovali „bojovníkov“ pred blížiacou sa políciou. Začali si tiež dávať prezývky, ktoré mali za úlohu zmiasť políciu pri zisťovaní ich skutočnej identity. Tento zvyk sa zachoval až do dnešných čias, kedy každý nový člen capoeiristickej skupiny dostane počas uvítacieho obradu nové meno. Prenasledovanie capoeiristov časom utíchlo, až v roku 1918 úplne zaniklo.

Najznámejšou osobnosťou tohto bojového tanca je bez pochýb inštruktor Mestre Bimba, ktorý sa zaslúžil o otvorenie vôbec prvej akadémie na vyučovanie capoeiry. Tento významný krok dopomohol k legalizovaniu capoeiry ako bojového umenia v Brazílii, a tiež k získaniu čoraz väčšej popularity v čase, keď záujem o ňu každým dňom klesal. V roku 1937 sa Mestre Bimba zúčastnil spoločenskej udalosti, na ktorej i za prítomnosti vtedajšieho prezidenta republiky, Getulia Vargasa, predviedol spolu so svojimi žiakmi tento afro-brazílsky tradičný bojový tanec. Vargas bol natoľko očarený disciplínou a zanietením učiteľových žiakov, že vyhlásil capoeiru za národný šport Brazílie.

Aj vďaka Mestrovi Bimbovi sa capoeira prestala spájať s kriminálnymi aktivitami a postupom času sa zo zabudnutej otrockej tradície vypracovala na uznávanú súčasť brazílskej kultúry, ktorú začali precvičovať príslušníci všetkých spoločenských vrstiev, národností či rás. Dôkazom jej popularity je i to, že sa po futbale stala druhým najobľúbenejším brazílskym športom.

Majster Bimba sa stal i otcom novátorskej formy capoeiry, tzv. capoeiry Regional, ktorá na rozdiel od tradičnej Angola capoeiry, pre ktorú sú typickejšie pomalšie pohyby a rytmy, je oveľa dynamickejšia a prístupnejšia širšiemu publiku. Zároveň je však i naďalej založená na tradičných pohyboch a rituáloch. Táto inovatívna podoba bojového umenia, zahŕňajúca v sebe prvky akrobacie a dynamiky, získala i pevné pravidlá.

Capoeiristi vytvoria kruh, tzv. roda, v ktorom prebehne imitovaný boj dvoch hráčov. Kruhovitý tvar má za úlohu upriamiť pozornosť na súťažiacich, ako i zabrániť úniku energie z hry. Keďže capoeira je nielen bojovým umením no i tancom, jej dôležitou súčasťou je samozrejme hudba. Tú zabezpečujú capoeristi obkolesujúci dvoch bojovníkov – spievajú, tlieskaním udávajú rytmus, hudobnú zložku má však na starosti najmä tzv. bateria – skupina capoeiristov hrajúca na tradičné hudobné nástroje ako je berimbau (strunový nástroj), pandeiro (nástroj podobný tamburíne) či atabaque (drevený bubon). Vďaka tejto nevšednej symbióze zápasu a hudby je capoeira oproti ostatným bojovým umeniam oveľa exotickejšia a príťažlivejšia. Základným prvkom capoeiry je tzv. ginga, ktorým sa hra otvára a zároveň bojovníkov pripravuje na ďalšie pohyby – oponenti okolo seba krúžia, takmer ako pri tanci, aby zmiatli svojho súpera. Po ginge nasleduje samotný súboj dvoch hráčov, čiže sústava ofenzívnych a defenzívnych krokov, cieľom ktorých je na jednej strane narušiť stabilitu spoluhráča a donútiť ho spadnúť a na strane druhej usilovať sa zabrániť súperovi urobiť to isté. Do hry zapájajú capoeiristi každý kúsok svojho tela, pričom je potrebné, aby všetky kroky vykonávali v súlade s rytmom udávaným bateriou. Hneď ako jeden zo súťažiacich opustí kruh, jeho miesto okamžite obsadí iný capoerista z rody.

Cieľom, či už Angola capoeiry alebo Regional, nie je zraniť oponenta, údery sú len náznakmi útočných pohybov a väčšinou nie sú dotiahnuté do konca. Slúžia len ako preukázanie zručnosti a pohybových schopností hráča, predvádzajú súperovi, čo všetko bojovník dokáže. Základnou filozofiou tohto bojového umenia je naučiť capoeiristov využívať svoju pohybovú inteligenciu, zručnosť a v neposlednom rade pomocou celého tela osláviť vlastnú slobodu a voľnosť. Existujú však aj typy capoeiry, v ktorých sú bojovníci v kontakte a pomocou priamych úderov medzi sebou zápasia. V súčasnosti sa často praktizuje tzv. capoeira Contemporânea, ktorá v sebe spája prvky oboch najznámejších typov tohto bojového umenia. Kladie dôraz na rýchlosť a reflexy bojovníka (Regional), no zároveň núti hráča premýšľať nad každým pohybom, podobne ako v rozohratej šachovej partii (Angola capoeira).

Súčasťou capoeiry Regional je aj hodnotenie technickej vyspelosti a zručnosti capoeiristov, ktorých úroveň naznačuje farebný opasok tzv. corda (známy tiež ako cordel alebo cordão). Ten dostávajú na tradičnej oslave známej ako batizado. Capoeirista však nie je len učňom bojového umenia, je to osobnosť, ktorá sa usiluje aj iných ľudí podnietiť k lepšiemu životu.

Capoeira na Slovensku nemá dlhú tradíciu, no za približne desaťročie jej pôsobenia v našich končinách si už stihla nájsť veľa prívržencov, ktorí aj prostredníctvom tohto afro-brazílskeho bojového tanca vniesli do svojich fádnych stredoeurópskych životov trochu exotiky.

Capoeira na Slovensku: Abadá-Capoeira

Späť na zoznam Chcem podporiť lusofónne aktivity na Slovensku Podporiť