Keďže v Angole žijú príslušníci mnohých národností a etnických skupín, dochádza tu k zmiešavaniu rozličných kultúr. Jednotlivé etniká majú rôzne charakteristiky a sú na odlišnom stupni vývoja. Niektorí, predovšetkým mestskí ľudia, sú otvorenejší kultúrnym vplyvom zvonka, iní sú naviazaní na svet vidieka a starostlivo zachovávajú svoje tradície a spôsob života.
K najpočetnejším patria príslušníci etnických skupín Ovimbundu (37%), Kimbundo (25%) a Bakongo (13%). Ďalšie etniká sú napríklad: Lunda-Chokwe, Nganguela, Nyanyeka, Herero, Ambo, Tchidonga.
Úradným jazykom v Angole je portugalčina, okrem nej však existuje približne 60 tradičných národných jazykov, najznámejšie sú Bakongo, Umbundu, Ovimbundu, Nyanyeka, Herero, Ambo, Tchidonga, Ganguela.
V krajine žijú katolíci i protestanti, najväčšie zastúpenie však majú rôzne tradičné domorodé náboženstvá.
Umenie
Práve v umení sa najvýraznejšie odráža rôznorodosť kultúr a bohatý kultúrny odkaz množstva etník žijúcich v Angole, z ktorých každé má svoje vlastné charakteristiky a tradície. Angolské umenie je nielen dedičstvom minulosti, ale aj jednou z najdôležitejších zložiek kultúry tradičných spoločenstiev. Je veľmi dynamické, má i estetický charakter, všeobecne sa však spája hlavne s náboženstvom a rôznymi rituálmi. Napríklad masky z dreva a modré masky sa využívali pri rituáloch pri príležitosti narodenia dieťaťa a smrti, pri rituáli prechodu k dospelosti a tiež na začiatku zberu a obdobia lovu.
K významným umeleckým artefaktom patrí ženská maska Mwana-Pwo používaná pri rituáloch dospievania a tiež rôznofarebné masky Kalelwa používané pri obriezke. Na maskách Cikungu a Cihongo sú zase vyobrazené postavy z mytológie kmeňa Lunda-Chokwe, z ktorých najdôležitejšie sú princezná Lweji a princ Tschibinda-Ilunga. Najznámejšou angolskou sochou je Pensador de Cokwe (Mysliteľ z Cokwe). Vďaka svojim harmonickým a jemným líniám je považovaná za jedno z najkrajších angolských umeleckých diel.
Typické angolské sošky, masky z dreva, bronzu a mramoru i iné umelecké diela ponúkajú domorodí obchodníci na trhu Futungo južne od Luandy. Jeho návšteva môže byť dobrodružstvom, pretože okrem umenia tam turistov potešia aj muzikanti vyhrávajúci na tradičné hudobné nástroje a domorodci oblečení v charakteristickom odeve bojovníkov. Trh je otvorený len v nedeľu a hoci väčšina predajcov sú Quicongovia, umelecké diela pochádzajú od rozličných angolských kmeňov.
Angolské umenie 20. storočia odráža kontakt s európskymi umelcami, ktorý prispel k využívaniu nových techník v maľbe, sochárstve i praktickom umení. Dochádzalo tiež k imitácii európskych umeleckých noriem. Umenie ovplyvnili aj udalosti, ktoré hýbali Angolou v druhej polovici minulého storočia, čiže hnutie za nezávislosť, boj proti koloniálnemu útlaku a dlhotrvajúca občianska vojna.
Hudba a tanec
Hudba i tanec sú neoddeliteľnou súčasťou angolskej kultúry už od dávnych dôb. Zohrávali nesmierne dôležitú úlohu pri rituáloch, ale aj pri iných príležitostiach. Akákoľvek slávnosť sa v minulosti vždy začínala tancom. Tradičné tance sprevádzala hudba bubnov a spev jednotlivcov i chóru. Tancovali sa pri bojoch, pri odchode mužov na lov a po návrate z neho, pri nástupe nového kráľa na trón, pri obriezke či pri pochovávaní dôležitých členov kmeňa. V období sucha dokonca domorodci tancom privolávali životodarný dážď.
V súčasnosti existuje v Angole mnoho hudobných i tanečných štýlov.
Typickým angolským hudobným štýlom je semba. Vznikla zložitým procesom spájania rôznych rytmických segmentov na základe africkej hudobnej kultúry. Najstaršia štruktúra semby vychádza zo stredoangolského tanca massemba, ktorý je charakteristický pohybmi znázorňujúcimi spájanie tiel muža a ženy. Tanec semba nepatrí k rituálnym ani bojovým tancom, je to zábavný mestský párový tanec, tancuje sa na rôznych slávnostiach.
Ďalším známym hudobným štýlom je kizomba. Slovo „kizomba“ pochádza z jazyka Kimbundu a znamená „slávnosť“. Tanec kizomba vznikol v 80-tych rokoch v Luande. Tancuje sa v pároch, pohyby sú ladné a značne erotické.
Populárnym hudobným a tanečným štýlom je aj rebita. Kroky a pohyby tanca rebita majú poukazovať na márnivosť džentlmenov a honosnú krásu dám. Je to spoločenský tanec, ktorý sa tancuje v pároch na dve doby.
K ďalším tradičným tancom patria: kabetula, kazukuta, cidralia, dizanda, mukixi, efundula.
Literatúra
História angolskej literatúry siaha do dávnej minulosti, do čias, keď sa príbehy, rozprávky a báje podávali ústnou formou. Najdôležitejšiu úlohu v literatúre zohrávali v tej dobe rozprávači, vďaka ktorým sa literatúra uchovávala a šírila z generácie na generáciu.
Literatúra v tlačenej podobe sa objavila až v polovici 19. storočia. Niektorí etnológovia zbierali tradičné príbehy, rozprávané medzi domorodcami, a vydávali ich vo svojich knihách. Jedným z takýchto diel je napríklad Folk talks of Angola od švajčiarskeho etnológa Heliho Chatelaina, ktorý vydal aj knihu o národnom jazyku Kimbundu: Gramática elementar do Kimbundu ou língua de Angola.
V tomto období však vyšla aj kniha Espontanidades da minha alma, prvé literárne dielo, v ktorom sa hovorí o angolanidade – angolskej identite zakorenenej v africkej tradícii – a o hrdosti černocha na svoj pôvod. Napísal ju Angolčan José da Silva Maria Ferreira.
Angolská literatúra 20. storočia zaznamenala dve výrazné obdobia – pred získaním nezávislosti a po ňom. V prvom období, ktoré trvalo do roku 1961, sa angolskí spisovatelia prispôsobovali európskym literárnym štýlom a normám, v druhom období sa už jasne prejavuje národné povedomie autorov.
Významným angolským spisovateľom prvého obdobia bol Francisco José Terneiro (1921 – 1963), ktorý do angolskej literatúry ako prvý vniesol znaky hnutia Negritude. Jeho základnou črtou je, že autori vo svojich dielach zdôrazňujú čiernu pokožku protagonistov, čierna farba je symbolom násilia. Odsudzujú postavenie Európanov v Afrike, volajú po vzbure, uznaní a nezávislosti.
Do obdobia pred získaním nezávislosti patrí aj Viriato da Cruz (1928 – 1973), ktorý v roku 1948 pri príležitosti protestu angolských intelektuálov rozbehol iniciatívu Vamos descobrir Angola (Objavujme Angolu). Manifest tohto hnutia vyšiel v časopise Mensagem. Jeho cieľom bolo nastaviť zrkadlo kultúrnej realite vtedajšej spoločnosti a viesť potrebný dialóg o aktuálnych témach. Z časopisu však vyšli len tri čísla, potom bolo jeho vydávanie zakázané.
Jedným z najznámejších súčasných angolských spisovateľov je José Luandino Vieira (nar. 1935). Už od mladosti bol politicky aktívny, ostro kritizoval portugalskú koloniálnu nadvládu, za čo bol v rokoch 1961 až 1974 väznený v koncentračnom tábore Tarrafal. V jeho dielach má významné miesto angolanidade a boj za nezávislosť od kolonizátorov, ktorí nerešpektujú africkú kultúru. Pre Vieirove diela sú charakteristické štylistické inovácie a originálny jazyk, ktorý vniesol do angolskej literatúry – ide o kombináciu portugalčiny používanej v chudobných štvrtiach na predmestí Luandy a tradičného jazyka Kimbundu. Za knihu O Livro dos rios mu bola udelená Cena Luísa de Camõesa, ktorú však odmietol a vyvolal tak veľké pohoršenie.
K ďalším významným angolským spisovateľom patria: Agostinho Neto, Óscar Ribas, Mário de Andrade, Hélder Neto, Paula Tavares, Pepetela.