Portugalsko si 25. apríla 2011 pripomína 36. výročie “Klinčekovej revolúcie”, revolúcie, ktorá krajinu po 48 rokoch útlaku a neslobody priviedla na cestu do slobodnej a zjednotenej Európy. Posledné roky fašistickej diktatúry sa niesli v ovzduší revolučných zmien. Protestné hlasy sa ozývali zo strany cirkvi aj spomedzi študentov, silneli tlaky na ukončenie vojny v kolóniách. Napätie kulminovalo najmä v tých vrstvách, ktoré vojna najviac poznamenala. Medzi nespokojnými a zle platenými nižšími a strednými dôstojníkmi portugalskej armády silnelo protivládne “hnutie kapitánov”. Silná túžba afrických národov po samostatnosti si vyžadovala okamžité riešenie tejto otázky, ale aj napriek tomu sa v tom čase stala prvoradou nutnosť odstrániť autoritatívny režim. Plán jeho násilného zvrhnutia pomaly dozrieval. “Hnutie kapitánov”, ktoré sa pretransformovalo na oveľa silnejšie a ráznejšie zoskupenie – Hnutie ozbrojených síl (MFA), sa už neobávalo neúspechu. Provládna polícia a Národná garda nemali dostatočnú výzbroj ani taktické skúsenosti na to, aby dokázali účinne vzdorovať.
V Caldas da Rainha sa 16. apríla 1974 vzbúril motorizovaný pluk a tiahol na Lisabon. Aj napriek tomu, že vládnym jednotkám sa ho ešte podarilo zastaviť, bolo zatknutých asi 200 vojakov, to už bol signál k akcii. MFA urýchlilo záverečné prípravy vojenského prevratu. 24. apríla sa konalo posledné stretnutie Koordinačnej komisie MFA, kde všetko definitívne rozhodlo. V noci o 22:55 odvysielalo lisabonské rádio pieseň “E Depois do Deus”, ktorú spieval Paulo de Carvalho. Bolo to znamenie pre začiatok príprav vojenských operácií proti režimu.
25. apríla po polnoci, o 00:20 zaznela v programe Limite rozhlasovej stanice Rádio Renascença zakázaná pieseň “Grândola Vila Morena” od prenasledovaného speváka José Afonsa, ktorá bola znamením k zahájeniu povstania. Pohyb armádnych zborov bol riadený z kasární v Santaréme. Ich príslušníci si symbolicky zasunuli do hlavní svojich pušiek a samopalov klinčeky. Vzbúrené jednotky obsadili strategické body v dôležitých mestách (napríklad: sídlo televízie RTP v Lisabone, lisabonské letisko, Generálny štáb, Ministerstvo vojny a sídlo banky Banco de Portugal e Marconi).
Prevrat sa podaril, behom 24 hodín padli len štyria ľudia, 45 ich bolo ranených pri sídle PIDE/DGS (tajnej polície) v Lisabone, kde sa zhromaždili manifestujúce davy. Postupne sa vzdávali všetky provládne posádky. Salazarizmus nenašiel po 48 rokoch svojej existencie podporu v žiadnej sociálnej vrstve. Premiér Marcelo Caetano, prezident Amerício Tomás a ďalšie vedúce osobnosti režimu boli zbavené funkcie a deportované na ostrov Madeira. Politickí väzni, väznení v Caxias a Peniche, sa dostali na slobodu, z exilu sa vrátili lídri zakázaných strán Mário Soares (Socialistická strana) a Álvaro Cunhal (Komunistická strana). Novým prezidentom republiky sa stal Generál Antonio Spínola, vedúca osobnosť revolučného hnutia.
Klinčeková revolúcia rázne ukončila obdobie vlády Marcela Caetana a tým aj celú éru korporatívneho štátu, ktorú zaviedol diktátor António Salazar. Portugalsko sa vydalo novým smerom, cestou dodržiavania ľudských práv, zlepšili sa práva žien, obyvatelia kolónií sa dočkali vytúženej samostatnosti.