Portugalsko si 25. apríla pripomína Karafiátovú revolúciu, ktorá krajinu po 48 rokoch útlaku a neslobody priviedla na cestu do slobodnej a zjednotenej Európy. Ak sa ohliadneme späť, zistíme, že dvadsiate storočie prinieslo tejto malej krajine veľa prevratných zmien.
Od monarchie k republike
Po zmene vlády v roku 1890 na miesto pokrokovej vlády, nastúpila do vedenia vláda bez väčšinovej podpory politických strán. V tomto období už silnelo hnutie republikánov, ktoré vyvrcholilo v roku 1987 formálnym vytvorením Republikánskej strany. Republikáni založili svoju politiku na silnom nacionalizme a vyhlasovali, že ak súčasná liberálna vláda ostane pri moci, Portugalsko sa buď stane britskou kolóniou alebo španielskou provinciou. K republikánskemu hnutiu sa pridali široké vrstvy, učitelia, novinári, malí podnikatelia, úradníci a remeselníci, hlásali nacionalizmus, požadovali všeobecné voľby, oddelenie cirkvi od štátu a zrušenie monarchie a šľachtických titulov. Po roku 1890 systém postupne upadal, konflikty medzi pokrokovými a konzervatívnymi silami sa postupne predierali na povrch. Do roku 1906 sa žiadnej politickej strane či frakcii nepodarilo získať parlamentnú väčšinu. V roku 1907 sa situácia vyhrotila, kráľ Karol I. (1889-1908) rozpustil parlament a konzervatívnemu reformátorovi João Francovi umožnil vytvoriť vlastnú politickú stranu. Francovu diktatúru odsúdili všetky politické sily a republikáni sa neúspešne pokúsili o prevrat. Nasledovalo tvrdé prenasledovanie, no i napriek tomu, 1. februára 1908 dvaja pobúrení republikáni spáchali atentát na kráľovskú rodinu. Kráľ a jeho najmladší syn boli zavraždení a najstarší syn Manuel bol ranený guľkou do ramena. Manuel, ktorý mal v tom čase 18 rokov, nastúpil na trón ako kráľ Manuel II (1908-1910). V úsilí o zachovanie monarchie, João Franco odstúpil z postu premiéra a odišiel do exilu. Konali sa nové voľby, ale ani po šiesty krát sa nepodarilo nastoliť politickú stabilitu. V roku 1910, 1. októbra, navštívil Portugalsko prezident Brazílie a predniesol reč na republikánskej demonštrácii. 3. októbra ozbrojené sily odmietli zasiahnuť proti vzbúrencom na portugalských lodiach, ktoré zakotvili v lisabonskom prístave. 4. októbra, keď jedna z lodí začala ostreľovať kráľovský palác, Manuel II s rodinou utiekol do Británie. 5. októbra bola zostavená dočasná portugalská vláda na čele s prvým prezidentom Teófilom Bragom.
Prvá republika
V máji roku 1911 dočasná vláda vyhlásila všeobecné voľby do Ústavného zhromaždenia, ktoré sa zišlo aby vypracovalo znenie novej republikánskej ústavy. Tento dokument, ktorý bol dokončený 21. augusta rušil monarchiu a vyhlásil prvú republikánsku vládu v Portugalsku. Ústava zavádzala sekularizáciu štátu, zakázala náboženské vyučovanie v štátnych školách a nepovoľovala účasť armády na náboženských obradoch. Zaručovala robotníkom právo na štrajk a umožnila obsadzovanie pozícií v štátnej službe podľa zásluh. Modro-biela vlajka monarchie bola nahradená červeno-zelenou so zlatým znakom. Ústava vložila legislatívnu moc do rúk dvojkomorového Zhromaždenia republiky. Do hornej komory, Senátu, boli volení nepriamo zástupcovia miestnych zastupiteľstiev na obdobie šiestich rokov. Snemovňa reprezentantov, bola priamo volená na obdobie troch rokov. Výkonná moc prešla do rúk vlády a ministerského predsedu, ktorí zodpovedali Kongresu, a ten volil aj prezidenta republiky. Prvou modernou politickou stranou v pravom zmysle slova, sa stala Republikánska strana Portugalska (Partido Republicano Portugues – PRP). Aj keď bola podporovaná prevažne mestským obyvateľstvom, získala si celonárodnú podporu. No i napriek tomu neostala jednotná. V roku 1911 sa jej poslanci pri voľbe prezidenta rozdelili na radikálne krídlo vedené Alfonsom Costa a umiernené krídlo, ktoré viedli Manuel Brito Camacho a António José de Almeida. Umiernení neskôr vytvorili Národnú republikánsku úniu (Uniao Nacional Republicana – UNR), ale ani tá nebola veľmi stabilná a ďalej sa rozčlenila. Tieto rozpory vo vnútri republikánskej strany podlomili vládnu stabilitu prvej republiky. Počas pätnástich rokov a ôsmich mesiacov jej trvania sa sedemkrát konali voľby do Kongresu, osemkrát voľba prezidenta a vystriedalo sa štyridsaťpäť vlád. Nestabilitu prehlbovala aj závislosť vlády od Kongresu. Táto politická situácia vyústila do obdobia vojenských prevratov a vlád ešte počas trvania Prvej republiky a následne k jej zvrhnutiu. Počas posledných trinástich mesiacov trvania republiky sa uskutočnili tri pokusy o zvrhnutie režimu. Posledný z nich bol úspešný. 26. mája 1926, Generál Manuel Gomes da Costa, ktorý viedol úspešný prevrat, z Bragy oznámil úmysel podniknúť útok na Lisabon a prevziať moc. Po tomto vyhlásení nasledovalo masívne vojenské povstanie. 28. mája Generál Gomes symbolicky vstúpil do Lisabonu.
Vojenská diktatúra
Prevrat prebehol bez krviprelievania, pretože na stranu vlády sa nepostavili žiadne vojenské jednotky. 30. mája prezident Bernardino Machado odovzdal moc do rúk Veliteľa José Mendeses Cabecadasa a nie Generála da Costu, čo viedlo k dvojmesačným zákulisným sporom medzi rôznymi vojenskými frakciami. Promonarchistické krídlo v rámci Hnutia 28. mája, ako bol prevrat nazvaný sa odcudzilo od pravicového krídla. V snahe zabrániť nástupu monarchistického alebo autoritatívneho režimu, 1. júna Mendes Cabecadas vytvoril spoločnú vládu s da Costom, avšak už 17. júna da Costa odstránil Cabecadasa a jeho stúpencov z dočasnej vlády. No jeho vláda tiež netrvala dlho, bol takisto zvrhnutý. 9. júla bol na miesto vojenského veliteľa vymenovaný Generál Fragoso Carmona. K moci sa teda dostali monarchistické a autoritatívne vojenské sily a zdalo sa, že k opätovnému nastoleniu monarchie už veľa nechýba. Avšak Carmona ako republikán a silný katolík sa priklonil k republikánskym silám v armáde. Snažil sa udržiavať rovnováhu medzi odporcami a zástancami monarchie a udržať tak vojenský režim pri moci. V roku 1928 bol Generál Carmona zvolený za prezidenta republiky. Na post ministra financií vymenoval prezident Carmona, Antónia de Oliveira Salazara, ktorý tento post prijal len po tom, ako mu bola prisľúbená absolútna kontrola výdavkov všetkých ministerstiev. Počas prvých rokov na Ministerstve financií sa mu podarilo nie len dosiahnuť rozpočtovú rovnováhu, ale po prvýkrát od roku 1913 dosiahol zisk. Zaviedol centralizovanú kontrolu financií, zlepšil príjmovú politiku a znížil verejné výdavky. Po úspechoch, ktoré dosiahol ako Minister financií, Salazar postupne začal stelesňovať hospodárske a politické riešenie a stabilitu v celom tom zmätku vojenskej diktatúry, počas ktorej sa nevyprofilovala jasná vodcovská osobnosť. Salazar ľahko zatienil vojenských lídrov a podarilo sa mu na svoju stranu získať podporu mladých portugalských intelektuálov a dôstojníkov a navyše aj cirkvi. Sympatizovali s ním aj príslušníci vyšších vrstiev, majitelia pôdy, podnikatelia a bankári, ktorí mu boli vďační za hospodárske úspechy, ktoré dosiahol a stabilizáciu ekonomiky po finančnej kríze Prvej republiky.
Nový štát
Čím viac sa Salazar dostával do povedomia ako hlavná opora vojenskej diktatúry, tým viac to využíval vo svoj prospech a budovanie politickej kariéry. Hovoril o potrebe novej ústavy, ktorá by založila nový autoritatívny režim, on sám ho nazval Nový štát (Estado Novo). Armáda Salazara podporovala a 5. júla roku 1932, po kolektívnom odstúpení vlády Generála Júlia Domingos de Oliveira, sa stal premiérom. Salazar bol už počas univerzitného štúdia v Coimbre zámy ako učenec, spisovateľ a vodca katolíckeho intelektuálno-politického hnutia. Po nástupe na post premiéra sa naplno venoval svojej funkcii, nikdy sa neoženil a viedol asketický život. Získal si rešpekt, ale nikdy nebol všeobecne obľúbeným, ľudovým, politikom.
Obdobie prechodu k autoritatívnemu režimu sa zavŕšilo v roku 1933 prijatím novej ústavy. Ústava z roku 1933 bola oktrojovanou ústavou, diktovanou Salazarom, a položila teoretický základ pre vznik Nového štátu, základy korporativizmu, ktorý reprezentoval záujmy skupín pred jednotlivcami. Salazar sa oprel o armádu a cirkev. Na základe novej ústavy bol prezident republiky volený na sedem rokov a menoval premiéra. Salazar, ako premiér, bol na čele vlády – exekutívy, ale získal aj legislatívnu právomoc, kontroloval miestnu samosprávu, políciu a bol lídrom Národnej únie (Uniao Nacional – UN). Táto politická strana bola jedinou legálnou politickou organizáciou v krajine. Do legislatívneho orgánu, Národného zhromaždenia, mohli byť volení len zástupcovia Národnej únie a predkladané legislatívne návrhy mohli upravovať len záležitosti, ktoré nepredpokladali vládne výdavky.
Po prvýkrát bolo priznané volebné právo aj ženám, ale vzdelanostný a majetkový cenzus obmedzil počet oprávnených voličov na približne 20 percent populácie, čo bolo len o niečo viac, ako za predchádzajúceho režimu.
Zahraničnopolitická orientácia Salazarovho režimu vychádzala z dvoch priorít. Jednou boli ekonomické väzby na Britániu, druhou sympatie voči taliansko-nemeckému totalitarizmu. Po vypuknutí druhej svetovej vojny Salazar spočiatku manévroval medzi oboma stranami a vyhýbal sa priamej účasti. Sympatie voči taliansko-nemckej koalícii vyvažoval rešpekt pred britskou vojenskou silou. Avšak v roku 1943 sa prevaha obrátila na stranu spojencov a tak sa i Portugalsko priklonilo na ich stranu. Víťazstvo spojencov donútilo lisabonskú diktatúru k opatrnej demonštrácii príklonu k demokracii.
V roku 1945 Salazar zaviedol takzvané demokratické opatrenia, ako napríklad amnestiu pre politických väzňov a uvoľnenie cenzúry. Liberáli verili, že tieto zmeny sú predpokladom budúceho zlepšenia a predpokladom demokratického zriadenia. V rovnakom roku sa konali parlamentné voľby, v ktorých sa vytvorila široká opozícia na čele s Hnutím demokratickej jednoty (Movimento de Unidade Democrática – MUD), ktorá zjednotila demokratov s komunistami. Avšak opozícia sa stiahla ešte pred voľbami s argumentom, že vláda sa snaží voľby zmanipulovať.
Salazar sa snažil zabrániť politizácii verejného života a politická moc v Salazarovom Portugalsku bola založená na vyváženom vplyve záujmových skupín – armády, finančnej a obchodnej sféry, majiteľov pôdy, kolonizátorov a cirkvi. Všetky politické strany boli zakázané. Národná únia, oficiálne registrovaná ako občianska spoločnosť, však skôr prispievala k všeobecnej apatii ako politickej aktivizácii. Vo vedení tohto hnutia boli predstavitelia politickej a finančníckej elity a ich kontakty s vládnucimi kruhmi boli skôr na úrovni osobných ako oficiálnych vzťahov. V rámci tejto uzavretej skupiny sa tolerovala aj kritika oficiálnej politiky, ale len pokiaľ nič nepreniklo navonok. Národná únia nemala vlastnú ústrednú filozofiu, riadila sa Salazarovými myšlienkami. Režim sa riadil základnými zásadami autoritatívneho zriadenia a hlásal vlastenectvo, kresťanskú morálku a pracovnú etiku. Všetky povojnové pokusy o prevrat boli neúspešné, Salazarova moc sa upevňovala. Opozičné prúdy boli pod silným vplyvom zakázanej Portugalskej komunistickej strany (PCP – Partido Comunista Português), avšak hlavným problémom opozície bola jej nejednotnosť.
V povojnovom období musel Salazar čeliť aj iným závažným zmenám, a to najmä globálnej otázke dekolonizácie. Problémom bola najmä vernosť starej imperiálnej myšlienke. Dekolonizácia bola pre väčšinu portugalských síl neprijateľná, zároveň ale hrozilo nebezpečenstvo, že snaha udržať impérium bude spôsobovať nielen zahraničnopolitické , ale aj vnútropolitické problémy, ak Salazar nepristúpi aspoň k reforme zastaraného jednania s kolóniami.
Počas pretrvávajúcej Studenej vojny sa Portugalsko výhodne oprelo o jednotný Západ, patrilo k zakladajúcim členom Severoatlantického paktu. Vďaka strategickej hodnote Portugalska a jeho kolónií boli západné krajiny ochotné privrieť oči nad nedemokratickosťou autoritatívneho režimu. Na druhej strane znamenala pevnejšia väzba na demokratické krajiny naliehavú výzvu na modernizáciu neefektívneho korporativizmu a lepšej medzinárodnej ekonomickej spolupráci. Salazar nemohol ďalej verejne zastávať svoje elitárske názory a pohŕdať ľudskými právami, aj keď v danej dobe republika pripomínala skôr autokraciu. Po smrti Antónia Carmonu, ktorý dlhé roky zastával post prezidenta republiky, sa konali v roku 1951 prezidentské voľby. Dvaja opoziční kandidáti svoju kandidatúru stiahli ešte pred začiatkom volieb. Vďaka neobmedzenej manipulácii s verejnou mienkou aj samotnou organizáciou volieb, zasadol do prezidentského kresla Salazarov muž, generál Craveiro Lopez.
Aj keď Salazar od začiatku nesľuboval blahobyt ale ponúkal stabilitu, Portugalsko stálo v druhej polovici dvadsiateho storočia mimo hlavného prúdu diania. Realitou boli nízke mzdy, nezamestnanosť a vysoké ceny. Diktatúre bolo jasné, že ekonomické reformy by si vynútili aj zmeny politické, a preto sa Salazar všetkým zmenám bránil. Trval hlavne na nedotknuteľnosti koloniálnej ríše, jednak z ideologických dôvodov, jednak preto, že obchod s kolóniami vylepšoval ekonomickú bilanciu krajiny. Na základe upravenej ústavy z roku 1951 boli kolónie premenované na Zámorské provincie Portugalska.
V boji proti nebezpečnému pokroku sa autoritatívny režim bránil najmä silnejúcimi represiami, cenzúrou, zákazom vydávania určitých kníh, politickým prenasledovaním inteligencie, čo vyústilo do čoraz častejšej emigrácie. Negatívnu úlohu tu zohrala aj tajná polícia PIDE (Polícia Internacional e da Defesa de Estado). Nespokojnosť sa už vtedy prejavovala protestmi vzdelancov a stávkami ľudu. Túto ťažkú situáciu sa snažila využiť opozícia, ktorá sa snažila o demokratizáciu a industrializáciu krajiny.
Portugalsko bolo v roku 1955 prijaté do OSN a hlavne mladá generácia očakávala, že podpis Charty OSN rozšíri občianske slobody. Salazar však dovolil len nepatrný krok vpred. Naďalej pokračovalo prenasledovanie a perzekúcie voči odporcom režimu.
V prezidentských voľbách, ktoré sa konali v roku 1958 mala opozícia silného kandidáta. Bol ním generál letectva Humberto Delgado. Vo svojom programe zdôrazňoval ľudské práva, demokraciu a potrebu reforiem. Opozícia od pravice až po ľavicu sa po prvýkrát zjednotila a postavila za svojho kandidáta. Rozdelila sa aj cirkev, opozičný kandidát si získal priazeň a podporu biskupa severnej metropoly, Porta. Avšak netrvalo dlho a vláda zasiahla, zahájila nekonečné intervencie do procesu registrácie voličov i do samotného priebehu volieb, armáda bola v stave pohotovosti a v centre Lisabonu boli rozostavené tanky. V stretoch vojakov s ľudom došlo aj ku krvipreliatiu.
Delgado síce neuspel no aj tak získal veľké množstvo hlasov (236 528 voči 758 998 hlasom vládneho kandidáta A. Thomasa). Po voľbách Salazar vystupoval ostro proti akýmkoľvek prejavom nesúhlasu, vyslovil sa za prísne potlačovanie politických stávok a ohlásil budúce zrušenie všeobecných prezidentských volieb. No aj napriek neúspechu vo voľbách si opozícia uvedomila svoju silu. Ožila dôvera k možnostiam veľmi slabej demokracie, na vládnej strane vzrástli obavy z porážky. Korporatívny štát stál pred neriešiteľnou dilemou, aby potlačil opozíciu, musel sám prísť s modernizačnými krokmi. Modernizácia však znamenala uvoľnenie silných korporativistických štruktúr, čo bolo predzvesťou pádu celého autoritatívneho režimu. Opozícia však ešte veľmi ťažko hľadala spoločnú platformu.
Po zmenách v ústave, ktoré navrhol prezident Thomas, vedenie štátu prešlo takmer neobmedzene do rúk exekutívy. V roku 1959 začal vládou presadzovaný šesťročný plán rozvoja životnej úrovne a Portugalsku a zámorských územiach. Avšak konflikty sa začali množiť už na začiatku ekonomickej reformy, prebehlo množstvo politických procesov. Kritika zo zahraničia a napätá vnútorná situácia prinútili Salazara aby sa pokúsil vyvolať pozitívnu atmosféru národného zmierenia. Koncom roku 1960 vyhlásil amnestiu, ktorá sa vzťahovala na intelektuálov, najmä spisovateľov, okrem komunistických agitátorov. V tom čase sa o slovo hlásil závažný problém, ktorý situáciu medzi vládou a národom, medzi Portugalskom a svetovou verejnosťou prudko vyostril. Vojna v kolóniách.
Rok 1960 vošiel do povedomia ako “rok Afriky”, dekolonizácia ako princíp zvíťazila, zámorské ríše európskych mocností zmizli. Len portugalské koloniálne impérium prežívalo ako relikt starých časov, tento malý európsky štát ovládal veľkú Angolu, Mozambik, Guineu, Kapverdské ostrovy a ostrovy Svätého Tomáša a Princov ostrov v Afrike a v Indii to boli Goa, Diu a Daman, ďalej Portugalský Timor a Macao. Salazarizmus však nikdy nezvažoval inú alternatívu ako priame riadenie závislých zemí Lisabonom. Portugalské kolónie sa stali stredobodom svetovej pozornosti, správanie sa Portugalska vzbudzovalo nevôľu. Kolónie sa vzbúrili.
Opozícia sa snažila využiť situáciu počas vojny v kolóniách. Humberto Delgado sa zo svojho exilu snažil o zvrhnutie salazarizmu. Pre potreby povstania chcel využiť Výbory vlasteneckej akcie, ktoré vznikali od začiatku koloniálnej vojny ako aktívný opozičný front, ale aj nepokoje vyvolané prvými porážkami na koloniálnych bojiskách. Avšak opozičné akcie neboli príliš úspešné, čo otriaslo Delgadovou prestížou. Nepokoj v Portugalsku zatiaľ silnel, búrili sa aj študenti. Kríza salazarizmu v rokoch 1958-1960 vyvolala diskusie doma i v zahraničí. Vysoké náklady na vojnu, vnútorná zaostalosť krajiny, nesloboda, toto všetko prispievalo k nespokojnosti. Neústupnosť v koloniálnej otázke spôsobovala medzinárodnú izoláciu Portugalska. Vojna zaťažovala krajinu finančne aj morálne.
Prezidentské voľby v roku 1965 prebehli podľa tradičného scenára. Opozícia ani nedostala príležitosť postaviť protikandidáta, zvíťazil opäť Amerício Thomas. Ale aj napriek tomu bolo v polovici 60-tych rokov cítiť radu zmien. Portugalsko sa začleňovalo do európskych štruktúr. Storočia orientácie na ďaleký tropický svet končili a Portugalci si stále viac uvedomovali nutnosť a potrebu spojenia s rozvinutou Európou. Avšak ústretovosť a ochota spolupracovať so zahraničnými partnermi kontrastovala s nepriateľstvom voči všetkým, ktorí sa pokúšali presadiť liberalizáciu doma.
Posledné roky diktatúry
Prelomový rok 1968 ale priniesol zmenu aj v Portugalsku. Antonio Salazar, ktorý dlhé roky odolával tlakom opozície musel teraz kapitulovať pred ťažkou mozgovou chorobou a odísť do ústrania. Novým predsedom vlády sa stal Marcelo José das Neves Caetano, ktorý zahájil opatrnú modernizáciu. Jeho vláda lákala do krajiny zahraničný kapitál, niektoré odvetvia priemyslu sa začali postupne vzmáhať, ale zaostalosť poľnohospodárstva sa odstrániť nepodarilo.
Marcelo Caetano zrušil PIDE a nahradil ju Generálnym riaditeľstvom bezpečnosti (DGS – Direção Geral da Segurança). Ale pre opozične naladenú verejnosť to už bolo málo.
V roku 1969 sa konali parlamentné voľby a po prvýkrát po takmer polstoročí sa ich zúčastnila opozícia rozdelená na liberálno-demokratické a socialistické krídlo, ale väčšinový volebný systém zaručil víťazstvo Národnému zväzu, ktorý obsadil všetkých 130 kresiel v parlamente. Caetano pokračoval drobnými ústupkami zo strany režimu, ale všetky opozičné strany a organizácie vytvorené pred voľbami boli zrušené. Prvé obdobie Caetanovej vlády (1968-1970) očakávania nesplnilo. Situácia v kolóniách sa začala vyostrovať, Valné zhromaždenie OSN schválilo v roku 1971 rezolúciu potvrdzujúcu právo národov Angoly, Mozambiku a Portugalskej Guinei na sebaurčenie a samostatnosť, Portugalsko bolo vylúčene z UNESCO. Roku 1973 vyhlásili arabské krajiny embargo na predaj ropy Portugalsku. Ozývala sa kritika zo všetkých strán.
Už rok 1972 veštil Caetanovej vláde neprekonateľné ťažkosti. Silnela aj kritika portugalskej vlády v kolóniách. Zahraničné investície ubúdali, ekonomická situácia sa zhoršovala. Polarizovala sa politická scéna, umiernení liberáli boli vytlačení z vládnych kruhov, opozícia sa radikalizovala. Rok 1973 sa už niesol v ovzduší revolučných zmien. Protestné hlasy sa ozývali zo strany cirkvi aj spomedzi študentov, silneli tlaky na ukončenie vojny v kolóniách. Napätie kulminovalo najmä v tých vrstvách, ktoré vojna najviac poznamenala. Medzi nespokojnými a zle platenými nižšími a strednými dôstojníkmi portugalskej armády silnelo protivládne “hnutie kapitánov”, boli vytvorené ozbrojené organizácie ako Liga jednoty a revolučnej akcie (Liga da União e Acção Revolucionária), Revolučné brigády (Brigadas Revolucionárias) alebo Ozbrojená revolučná akcia (Acção Revolucionária Armada), ktoré podnikali rozsiahle ozbrojené útoky.
V roku 1974 sa uskutočnili parlamentné voľby, v predvolebnej kampani, ktorá bola obmedzená len na jeden mesiac, bola zakázaná kritika vlády a jej koloniálnej politiky. Zvíťazila vládna strana Národná ľudová akcia (Acção Popular Nacional) a Marcelo Caetano zostavil novú vládu. Avšak odpor voči režimu silnel, “hnutie kapitánov” sa zmenilo na Hnutie ozbrojených síl (Movimento das Forças Armadas). Kniha generála Antónia Spínolu, veliteľa generálneho štábu, “Portugalsko a budúcnosť” (1974), odmietala vojnu a žiadala politické riešenie koloniálnej otázky. V danej situácii už ale nestačil ani navrhovaný federalizmus ako alternatíva k oficiálnemu unitarizmu. Silná túžba afrických národov po samostatnosti si však vyžadovala okamžité riešenie, ale aj napriek tomu sa v tom čase stala prvoradou nutnosť odstrániť autoritatívny režim. Plán jeho násilného zvrhnutia pomaly dozrieval. MFA sa neobávalo neúspechu, pretože polícia a Národná garda nemali dostatočnú výzbroj ani taktické skúsenosti na to, aby dokázali účinne vzdorovať.
25. apríl 1974 – Karafiátová revolúcia
V Caldas da Rainha sa 16. apríla 1974 vzbúril motorizovaný pluk a tiahol na Lisabon. Aj napriek tomu, že vládnym jednotkám sa ho ešte podarilo zastaviť, bolo zatknutých asi 200 vojakov, bol to už signál k akcii. MFA urýchlilo záverečné prípravy vojenského prevratu. 24. apríla sa konalo posledné stretnutie Koordinačnej komisie MFA, kde sa o tom definitívne rozhodlo a o 22:55 odvysielalo lisabonské rádio pieseň “E Depois do Deus”, ktorú spieval Paulo de Carvalho. Bolo znamenie pre začiatok príprav vojenských operácií proti režimu.25. ap
ríla v noci o 00:20 zaznela v programe Limite rozhlasovej stanice Rádio Renascença zakázaná pieseň Grândola Vila Morena od prenasledovaného speváka José Afonsa, ktorá bola znamením k zahájeniu povstania. Pohyb armádnych zborov bol riadený z kasární v Santaréme. Ich príslušníci si symbolicky zasunuli do hlavní svojich pušiek a samopalov karafiáty. Vzbúrené jednotky obsadili strategické body v dôležitých mestách (napríklad: sídlo televízie RTP v Lisabone, lisabonské letisko, Generálny štáb, Ministerstvo vojny a sídlo banky Banco de Portugal e Marconi).
Prevrat sa podaril, behom 24 hodín padli len štyria ľudia, 45 ich bolo ranených pri sídle PIDE/DGS v Lisabone, kde sa zhromaždili manifestujúce davy. Postupne sa vzdávali všetky provládne posádky. Salazarizmus nenašiel po 48 rokoch svojej existencie podporu v žiadnej sociálnej vrstve. Marcelo Caetano, Amerício Tomás a ďalšie vedúce osobnosti režimu boli zbavené funkcie a deportované na ostrov Madeira. Politickí väzni, väznení v Caxias a Peniche, sa dostali na slobodu, z exilu sa vrátili lídri zakázaných strán Mário Soares (Socialistická strana) a Álvaro Cunhal (Komunistická strana). Prezidentom republiky sa stal Generál Antonio Spínola.
Karafiátová revolúcia rázne ukončila obdobie vlády Marcela Caetana a tým aj celú éru korporatívneho štátu. Portugalsko sa vydalo novým smerom. Zmeny sa neudiali zo dňa na deň, no krajina sa postupne sa začala uberať cestou demokracie a v roku 1986 bolo toto úsilie zavŕšené prijatím do Európskych spoločenstiev.