Slávny portugalský moreplavec Vasco de Gama bol na konci svojej kariéry miestokráľa Východnej Indie, zomrel v decembri roku 1524. V rovnakej dobe alebo o niekoľko týždňov neskôr sa narodil Luís Vaz de Camões (okolo 1531 – 1580). Bola to len zhoda okolností? Určite. Nebola však jediná. Medzi dvoma celebritami portugalskej histórie bolo vzdialené príbuzenstvo. Luisov starý otec Antâo de Camões si vzal za manželku sesternicu Vasca de Gamy a podľa niektorých kronikárov doprevádzal veľkého moreplavca na prvej aj druhej ceste do Indie. Dôležitejšie však bola spriaznenosť ducha.
Keby sme sa mali v rozprávaní o Camõesovom živote pridržať iba overených faktov, stačil by na to jeden odstavec. O jeho osudoch je málo vierohodných správ, oveľa väčšia časť básnikových životných peripetií je rekonštruovaná zo zmienok a narážok v jeho literárnom diele. Je samozrejmé, že mnohé z týchto dohadov boli po mnohé storočia predmetom sporov literárnych historikov a je tomu tak až dodnes.
Camões pochádzal z nižšej portugalskej šľachty. Luísova matka údajne zomrela pri pôrode, otec Simão de Camões sa druhýkrát oženil, ale dal sa na vojenskú kariéru. Bohatstvo a slávu hľadal na Východe. Po stroskotaní lode pri indickom pobreží blízko mesta Goa sa síce dostal na breh, tam však zomrel na následky vyčerpania.
Mladý Luís zdedil titul “urodzeného rytiera kráľovského domu”, malú rentu a dom v Coimbre. Zdá sa, že v tomto meste prežil celú svoju mladosť. Coimbra bola dlho metropolou kráľovstva, Lisabon sa stal sídelným mestom v roku 1256. Jednu prioritu si však zachovala – od roku 1290 tu pôsobila univerzita, ktorá patrí k najstarším v Európe.
Za podpory svojho strýka Benta začal študovať na univerzite dejiny a klasickú literatúru. Spoznával klasických autorov, bol oslnený Petrarcovým zjavom, silno naňho pôsobilo aj prostredie, krása romantického mesta. To všetko ho priviedlo k prvým literárnym pokusom. A bol tu ešte jeden dôvod, prečo sa začal vyjadrovať veršom. Márna túžba prvého vzplanutia síce zodpovedala dobovým konvenciám, zároveň však akoby predznamenávala podobu Camõesovho citového života. Provinčné, univerzitné mesto mohlo ponúknuť mladému chudobnému šľachticovi jedinú kariéru – cirkevnú. Osud (alebo skôr vplyvný strýko) rozhodol inak.
Na kráľovskom dvore za vlády Jána III. Zbožného vtedy panovala prísna morálka, celá zem od roku 1536 žila v tieni inkvizície, od roku 1540 upevňovali v Portugalsku svoje pozície Jezuiti. Život na dvore bol už len odleskom niekdajšieho veselého renesančného lesku. Tu pod protektorstvom grófa de Linhares začal Camões svoju kariéru. Jej začiatky boli sľubné. 20-ročný Luís podľa dobových zmienok vynikal telesnou krásou a duševnou prevahou, upozornil na seba sonetmi, úspešne skladal eklogy, napísal dokonca k akejsi slávnej príležitosti hru Kráľ Seleucus. Štyri roky života na dvore však nevypĺňala len literárna tvorba. Básnik sa nešťastne zamiloval do dcéry prvej dvornej dámy, do Catherine d’ Athayde. Vo svojich veršoch ju nazýval anagramom jej mena – Nathercia. Milencom sa darilo nejaký čas vzťah tajiť, po prezradení prišiel prísny a neodvolateľný trest – Luís bol vypovedaný. Uchýlil sa k príbuzným do Santaremu, odkiaľ posielal na všetky strany dopisy so žiadosťou o pomoc. Na radu priateľov sa obrátil aj na kráľa, ktorý mu tento trest zmenila vojenskú službu v kolóniách. Po dvoch rokoch sa mohol zo severoafrickej Ceuty vrátiť späť do Lisabonu. Bol rovnako chudobný ako keď odchádzal. Okrem rukopisov trpkých elégií si privážal len žold v podobe prázdnej očnej jamky. Zo spanilého mladíka, ktorý na dvore recitoval svoje sladko smutné verše, poznačené portugalským pocitom “saudade” tou nostalgickou vášňou duše , je teraz polovičný mrzák. Svoje oko obetoval kráľovi v bitke s Maurmi – a márne. Po súboji, v ktorom vážne zranil dvorného úradníka, bol Luís zatknutý a deväť mesiacov väznený. História sa opakovala. 7. marca bol básnik prepustený, dostatočným trestom mali byť tri roky vojenskej služby na Východe. Počas dlhej plavby do Indie si básnik uvedomoval, aký veľký čin vykonali príslušníci jeho vlastného národa. Teraz mal príležitosť poznať námornú cestu, po ktorej sa pred viac ako 50 rokmi uberal Vasco de Gama. Na vlastnej koži zažil búrku pri Myse Dobrej nádeje, na každej zastávke sa stretával so stopami prvých plavcov. V kráľovstve naverbovaní vojaci neboli po vylodení viazaní žiadnou pravidelnou službou, dostávali len nepatrný žold a sami sa museli starať o stravu a bývanie. Na každú výpravu si ich kapitáni lodí najímali. Tak sa Camões pravdepodobne zúčastnil výpravy na Malabar, prenasledovania pirátskych lodí v Červenom mori a naopak pirátskych prepadov tureckých obchodných lodí v Ormuzskej úžine. V tej dobe spoznal aj odvrátenú tvár slávneho portugalského dobývania sveta – lúpeže, ziskuchtivosť, bezprávie a krutosť. Drsné zážitky a nasledujúce dlhé mesiace strávené v Goa v nečinnosti ho napĺňali smútkom za vlasťou. Vtedy sa po prvýkrát v jeho tvorbe objavilo prirovnanie: Goa je Babylon, zem skazy, Lisabon je Sion, zem nádeje, symbol zbožňovanej a chýbajúcej vlasti, symbol uplynulých rokov mladosti.
V roku 1555 pod dojmom krvavej výpravy proti Kalikatu napísal niekoľko satirických básní, ktoré vzbudili veľké pohoršenie. Miestokráľ na nátlak šľachty básnika vypovedal do čínskeho Macaa. Zbohom, Sion domova! Písal sa rok 1556, sa Luís mal vrátiť do vlasti a namiesto toho odpláva do Číny. Camõesovi bola prisľúbená akási podivná notárska funkcia – správca pozostalostí po mŕtvych a majetku neprítomných. Neskôr ju aj vykonával a zdá sa, že mu príliš starostí nerobila. V Macau dodnes ukazujú turistom jaskyňu, v ktorej podľa legendy básnik žil a tvoril. Pravde bližšie bude, že jaskyňa s krásnym výhľadom bola cieľom jeho vychádzok. Po všetkých tých rušných udalostiach konečne dva relatívne pokojné roky, ktoré využil na intenzívnu prácu na svojom vrcholnom diele. Neslávny návrat nešťastného básnika priniesol ďalšie dobrodružstvá. V ústi Mekongu loď stroskotala, Camões si ako jediný z celej posádky zachránil holý život a svoje rukopisy. Po niekoľkomesačnom čakaní sa dostal na obchodnú loď, ktorá išla do Goa. Podľa niektorých literárnych historikov sa v tomto období stretol s mladou Orientálkou Dinamene, ktorá sa stala Camõesovou družkou.
Lusíadas – Luzovci
V roku 1572 bola kniha “Os Lusíadas” vytlačená, keďže kráľ Sebastián podpísal dekrét, v ktorom priznával autorovi na desať rokov všetky práva spojené s knihou. Aj tu sa názory literárnych historikov diametrálne rozchádzajú. Jedni tvrdia, že kráľ Sebastián odbil svojho vojaka a básnika nepatrnou čiastkou. Vychádzajú pritom zo svedectiev, že posledných sedem rokov žil Camões v biede a že jeho čierny sluha Antonio žobral pre svojho pána v lisabonských uliciach. Druhí namietajú, že penzia 15 000 reálov nebola malá(dvorné dámy vtedy dostávali 10 000 reálov ročne) a že básnik bol zabezpečený do konca života.
Vidina dokonalej vlasti, ktorá básnika sprevádzala diaľkami Orientu, sa rozplývala. A v Lisabone vládol mor. Vyslobodený z posledného utrpenia prišlo v provizórnej nemocnici 10. júla 1580. Dnes je tento deň Dňom Portugalska, najvýznamnejším štátnym sviatkom v Portugalsku. Básnikove pozostatky uložili do hrobky v kostolíku sv. Anny. Ale ani tu nemal pokoj. Veľké zemetrasenie roku 1755 kostolík úplne zničilo. Keď o storočie neskôr komisia odborníkov hľadala Camõesov hrob, exhumovala mnoho takmer rozpadnutých a bližšie neurčených kostí. Uložili ich k poslednému odpočinku do kostola v Belém v Lisabone. Sú tam vedľa seba tri náhrobky – Camõesov, kráľa Sebastiána a Vasca de Gamy. Len pod tým posledným odpočívajú skutočne pozostatky toho, ktorého meno je vytesané do kameňa
…