Manoel de Oliveira (11. december 1908 – 2. apríl 2015), legenda portugalskej kinematografie, ktorá stála pri jej samom zrode. Tento portugalský režisér, ktorý sa dožil 106 rokov, tvoril až do svojej smrti.
Manoel Cândido Pinto de Oliveira sa narodil v Porte 12 decembra 1908. Ako dvadsaťročný sa zapísal na hereckú školu, ktorú založil Rino Lupo a v jeho filme sa aj prvý krát objavil v úlohe herca (Fátima Milagrosa 1928). Svoj vlastný prvý film – dokument dokončil v roku 1931 pod názvom Douro, Faina Fluvial a zožal s ním kritické ohlasy portugalských kritikov zatiaľ čo ohlasy zo zahraničia boli naopak pozitívne. Prvý celovečerný film Aniki-Bobó, ktorý predstavuje jeho prechod od dokumentu k fikcii dokončil v roku 1942.
Medzinárodné úspechy slávil Manoel de Oliveira filmom Le Soulier de Satin (1985) na festivale v Benátkach, kde získal Zlatého leva. Takisto dostal na medzinárodnom fóre niekoľko cien za celoživotné dielo Benátky (1991), La Carmo (1992) Tokio (1993), San Francisco a Rím (1994). Medzi najvýznamnejšie diela Oliveirovej tvorby patrí dokument o Porte “O Pintor e a Cidade” z roku 1956 a tetralógia príbehov frustrovanej lásky začínajúca v roku 1971, filmom O Passado e o Presente a pokračujúca filmami Benilde ou a Virgem Mae (1975), Amor de Perdiçao (1978) a Francisca (1981).
V roku 1994 sa predstavil v menšej hereckej úlohe v kultovom filme Wima Wendersa o Lisabone na Slovensku známom pod názvom Lisabonský príbeh (Lisbon story, po portgalsky Viagem a Lisboa).
Portugalský prezident mu udelil štátne vyznamenanie Rád svätého Jakuba od meča a ako darček k 100. narodeninám získal v roku 2009 Zlatý glóbus za celoživotné dielo.