“Autobus do Bragy! Cestujúci, čo idú do Bragy, môžu nastupovať.” Niečo v podobnom znení vykrikoval, samozrejme v portugalčine, malý, zavalitý chlapík do mikrofónu pobehujúc od jedného autobusu k druhému. Jeho úsilie uľahčiť nádejným cestujúcim orientáciu na chaotickej autobusovej stanici v Coimbre však bolo zmarené vrčaním motorov a hlasnou vravou. “To je náš autobus!” zvolala som nadšene, no potom trochu skleslo dodala: “Hm, ale ktorý?” Autobusová stanica v Coimbre v štýle obrovskej garáže s bránou, čo je súčasne vchodom aj východom a s chabým náznakom nástupíšť nie je žiadnym problémom pre flegmatických Portugalcov, no zato skutočným potešením pre dobrodružné povahy a utrpením pre ľudí so sklonmi k zmätkovaniu. Napriek tomu, že do poslednej skupiny patrím aj ja, moje odhodlanie dostať sa do Bragy bolo také silné, že nakoniec som sa k správnemu autobusu prebojovala, vďaka čomu som už o niekoľko hodín vystúpila v “portugalskom Ríme”. Tak sa totiž tretie najväčšie mesto Portugalska prezýva pre svoje privilegované postavenie v cirkevnej organizácii krajiny. Sídlia tu biskupi aj hlava portugalskej cirkvi – tak, ako tomu bolo v tejto katolíckej krajine po stáročia.
Bragu ako štartovný bod našej cesty po severe Portugalska sme si nevybrali náhodou. Je sobotňajšie aprílové ráno a celá krajina žije veľkonočnými sviatkami, ktoré – hoci slávené s rovnakou vážnosťou po celom Portugalsku – vrcholia čo do okázalosti a výpravnosti práve v tomto meste. Za čias Rimanov bola Bracara Augusta dôležitým obchodným ale aj vojenským centrom. V 5. storočí po tom, ako kráľ Rechiar prijal kresťanstvo a stal sa tak prvým katolíckym kráľom v Európe, sa Bracara stala hlavným mestom Švábskeho kráľovstva. V 6. storočí oblasť dnešného Portugalska ovládli Vizigóti ktorých kráľ prijal katolicizmus a zaviedol ho ako jednotné náboženstvo, čím sa pozícia Bragy ako cirkevného centra naďalej upevňovala. Od 8. storočia do polovice 11.storočia bolo mesto obsadené Maurami. V 12. storočí za kráľa Afonsa Henriquesa nadobudla Braga na dôležitosti ako duchovné centrum; stala sa definitívne sídlom katolíckej cirkvi a toto výsostné postavenie si udržala prakticky dodnes.
A veru, vidieť to na každom kroku. Počas nášho trojdňového pobytu v tomto meste som nadobudla dojem, že sortiment väčšiny obchodov tvoria sošky svätých, biblie, ružence … no proste všetko, čo správny katolík môže potrebovať. Až keď som zbadala prvé potraviny, zaliala ma úľava nad tým, že aj obyvatelia Bragy sem-tam jedia a to znamenalo, že ani my nebudeme musieť hladovať! Ale určitému odriekaniu sme aj tak neunikli. Nenapadlo ma však, že to bude práve v podobe spánku. K veľkonočným oslavám v Brage patria totiž aj ohňostroje a iné pyrotechnické zábavky, ktoré sa po celom meste rozliehajú celé dni. Snažiac sa v noci zaspať pod holým nebom v kempe neďaleko mesta, fantazírovala som, že som v pevnosti obliehanej vojskom nepriateľov. Poriadne hlučným a otravne vytrvalým! Ale odolali sme a z Bragy sme sa vyhnať nedali! A urobili sme veru dobre, pretože v nej bolo čo objavovať! Množstvo kostolov, barokových palácov, aristokratických budov vypovedá o bohatej histórii tohto mesta. Za zmienku stojí napríklad arcibiskupský palác zo 14. storočia, ktorého honosný interiér zničil v 18. storočí požiar, takže dnes sa využíva hlavne na uskladnenie klerikálnych záznamov. Nádherným palácom z obdobia baroka je Palácio do Raio, ktorého sýtomodrá kachličková fasáda za slnečných dní snovo splýva s jasnou oblohou. Počas prechádzky mestom si môžete príjemne oddýchnuť v ozdobných záhradách za aristokratickým palácom Palácio dos Biscainhos zo 16. storočia, alebo posedieť pri jednej z množstva fontánok, ktoré zdobia snáď každé jedno braganské námestie. Určite však musíte navštíviť katedrálu z 12. storočia, ktorá bola vybudovaná na základoch staršieho kostola zničeného v 6. storočí. Keď som do neho vkročila ja, musela som najprv párkrát zažmurkať, pokiaľ si oči zvykli na ťaživé prítmie, ktoré dnu vládlo. Okná totiž boli potiahnuté tmavofialovým súknom, ktoré zdobilo tiež oltár a hlavnú loď kostola. Všetko bolo prichystané na slávnostnú omšu. Nad lavicami boli namontované malé televízory, aby všetci veriaci mohli bez problémov sledovať obrad. Medzi
cennou zbierkou portugalských náboženských relikvií sa vyníma kríž, ktorý použil svätý František Xaverský na svojej prvej omši v Brazílii.
Šepot zopár modliacich sa hlasov, ťaživá vôňa prachu v ovzduší ma na chvíľu preniesli o pár storočí dozadu, no potom som rýchlo otvorila oči a s bázňou vycúvala von do reálneho, slnečného sveta. Túžila som vidieť aspoň jednu zo štyroch veľkolepých procesií, ktoré sa v Brage konajú na Veľkú noc. Je to Procissão da Penitência (procesia pokánia), – Kalvárijná procesia; ďalej Senhor Ecce Homo, ktorej súčasťou sú až strašidelné postavy kajúcnikov zahalené v čiernej sutane a so špicatou kapucňou, resp. maskou na hlave držiac v ruke lampáše. Ďalej môžete v Brage počas Veľkej noci vidieť procesie do Enterro a do Enterro do Senhor. Žiaľbohu, nám sa z rôznych príčin nepodarilo zúčastniť sa ani jednej. Obdivovali sme však výtvory, ktoré z lupeňov kvetov vytvorili veriaci na chodníkoch, či pred dverami svojich príbytkov. Aj to je jedna z veľkonočných tradícií Bragy.
Na Veľkonočnú nedeľu sme sa vybrali prezrieť si kostol Bom Jesus de Monte. Tento kostol z konca 18. storočia situovaný na vrcholku svahu Monte Espinto vo výške 400 m.n.m. neďaleko Bragy je jednou z najznámejších turistických atrakcií Portugalska najmä vďaka nádhernému barokovému schodišťu, ktorého fotografie nájdete v každom turistickom sprievodcovi a na pohľadniciach. Schodište so 14 plošinami predstavuje 14 zastavení krížovej cesty; sochy a fontánky na okrajoch symbolizujú jednotlivé cnosti a päť zmyslov. Ak sa obávate, že vaše cnosti by vás pri tomto zaťažkávajúcom výstupe mohli opustiť, nenamáhajte sa! Ku kostolu vás vyvezie ozubená železnička z roku 1882. Jej žlto-drevený pôvodný exteriér vám pripomenie obdobie secesie, ktorého bezstarostný, lyrický duch na vás zaveje po tom, ako sa ocitnete na vrchole svahu Monte Espinto. Veľkonočná, slnečná nedeľa sem prilákala množstvo portugalských rodín, ktoré sa kochajú výhľadom na mesto, posedávajú v kaviarničkách, prechádzajú sa v parku alebo člnkujú na jazierku. Všetci sú oblečení v slávnostných, nedeľných odevoch, kráčajú vážnym, pomalým krokom. Vzduch omamne vonia rozkvitajúcimi kvetmi a všetkých akoby sa zmocňovala sladká ospalosť. Prechádzam sa popri opustenej, secesnej verande, ktorá bola kedysi tančiarňou. Ako dlho tu už nepočuť klepot podpätkov, keď sa tanečníci zvŕtali na parkete… Veľkonočné, secesné popoludnie však rýchlo končilo, a tak sme sa aj my s odchádzajúcim dňom pobrali na spiatočnú cestu.
Citânia de Briteiros
Na Veľkonočný pondelok sme sa vybrali do Citânia de Briteiros, čo je asi najlepšie zachovalá keltská osada spomedzi mnohých, ktoré sú po kopcoch Minharoztrúsené. Citânia de Briteiros bola založená pravdepodobne v dobe železnej. Od 3. stor. p.n.l. do 3. stor. n.l. tu žil keltiberský kmeň, ktorý upadol pod nadvládu Rimanov pravdepodobne ako posledný – v roku 20 p.n.l.
Z Bragy sme sa odviezli autobusom do mestečka Taipas, v ktorom sa práve konal veľkonočný trh. Zo symbolov veľkej noci známych u nás by ste tu však našli snáď len čokoládové vajíčka, ale žiadne korbáče. V Portugalsku má Veľká noc výhradne náboženský význam – nie však až taký, že by prinútil Portugalcov kajať sa zo svojho pôžitkárskeho prístupu k životu. Jasným dôkazom toho bol práve trh v Taipas, ktorým prúdila spolu s hlučným davom ľudí taká veselosť, srdečnosť a pohoda, že Ježiš by si veru nemohol želať krajšiu oslavu svojho Zmŕtvychvstania.
Z Taipas sme sa dostali k Citânia de Briteiros autobusom a la off-road jeep. Na zastávke uprostred “zeme nikoho” sa nás bezradných ujala srdečná portugalská senhora. Ponúkla sa, že nám ukáže cestu, aj nás kúsok odprevadí. Po chvíľke sa ma však neveriacky spýtala: “A to tam vážne chcete ísť pešo? Ale to nemôžete, to je strašne ďaleko! Peši tam dnes nedôjdete.” No zbohom! pomyslela som si v duchu. A máme po chlebe! “A ako ďaleko je to? Koľko kilometrov zhruba?” spýtala som sa s nádejou, že nepovie viac ako 15 – to by sme do tmy ozaj nestihli. Senhora sa však rozohnila: “Jóóój, straaašne veľa. To tam radšej nechoďte. To budú snáď aj také dobré tri kilometre!” Zakryla som si rukou ústa, aby som sa nerozosmiala, potom som si však spomenula na svoje predošlé zážitky s odmietavým prístupom Portugalcov k pohybu a pochopila som. Naša sprievodkyňa by ako správna Portugalka urobila tiež asi to, čo jej krajania zvyknú po príchode na pláž: otvorila by si dvere na aute a cez predné sklo pohodlne pozorovala nádherné vlnobitie oceánu. Tento zvyk sa mi najprv zdal divný, ale postupne som sa pri komunikácii s Portugalcami naučila oceňovať hlavne ich bezprostrednosť a nezištnú ochotu pomôcť, vedľa ktorých je dramatické vnímanie vzdialenosti len jedným z ich kurióznych výstredností.
Samozrejme, že sme aj napriek zhrozeniu dobrosrdečnej senhory tie strašné tri kilometre prekonali, za čo nám neušla spravodlivá odmena. Citânia de Briteiros rozkladajúca sa na vrcholci kopca má v sebe čaro, aké môžu mať iba ruiny hradov, domov, osád: tajomno odídeného, nevypovedaného nám pred očami kreslí príbehy, ktoré sa tu raz udiali. O vyspelosti keltského kmeňa, ktorý v tejto osade prebýval vypovedajú pozostatky dláždených ulíc, kúpeľov, kanalizácie a viac než 150-tich domov so štvorhranným, kruhovým alebo eliptickým pôdorysom. V domoch boli pravdepodobne oddelené priestory na rodinné stretnutia, spanie, varenie, atď. Celou osadou prechádzajú dve hlavné, skoro paralelné ulice, na ktoré sa napája množstvo menších uličiek vytvárajúcich takto obytné zóny.
Pre mňa najtajomnejšou stavbou ostáva neuzatvorený kruh o priemere 11m s kamennými lavicami na vnútornej strane. Vedci sa domnievajú, že na tomto mieste zasadala zrejme obecná rada, každý však môže dať priestor vlastnej fantázii, a tá moja mi uprostred kamenného kruhu vyčarila spievajúcich, dlhovlasých Keltov tancujúcich uprostred noci na počesť boha Taranisa divoko a nespútane okolo ohňa … A vedci nech si hovoria čo chcú!