V srdci tohto mestečka sa nachádza jedno z najkrajších cisterciánskych opátstiev a výnimočne zachovaný komplex stredovekých budov. Alcobaça je situovaná v poľnohospodárskom regióne na sútoku riek Alcoa a Baça (asi 120 km na sever od Lisabonu), ktoré jej dali meno. Hlavnými aktivitami sú obchod s ovocím, produkcia vína a výroba likéru ginja (ginjinha). Alcobaça je tiež centrom predaja miestnej keramiky, ktorá je charakteristická svojou modrou farbou.
V roku 1147, počas kresťanskej reconquisty, D. Afonso Henriques, prvý portugalský kráľ, sľúbil, že dá postaviť kláštor zasvätený sv. Bernardovi, ak sa mu podarí dobyť Santarém. V tom istom roku sa mu to aj podarilo a v roku 1153 položil základný kameň Mosteira de Santa Maria de Alcobaça. Stavba kláštora sa začala v roku 1178, prvé budovy však zničili Maurovia. Stavať sa začalo znovu na začiatku 13. storočia a kostol bol dokončený v roku 1253. Alcobaça sa rýchlo rozvíjala a jej opát patril k najvýznamnejším osobnostiam kráľovstva. Stavba kláštora sa začala v rovnakom čase ako stavba opátstva v Clairvaux, centre rádu cisterciánov vo Francúzsku. Mnísi sa hneď po svojom príchode pustili do práce, vysušili močiare okolo opátstva a zasadili olivové a ovocné stromy. Do dnešného dňa je tento región známy najlepším ovocím v Portugalsku, najmä broskyňami. Mnísi v Alcobace založili mníšku školu, ktorá patrila spolu so školou pri kláštore Santa Cruz v Coimbre k najlepším v Portugalsku. V roku 1269 sa mníšska škola zmenila na verejnú a stala sa tak vôbec prvou svetskou školou v Portugalsku.
Kostol opátstva je najväčší v Portugalsku. Fasáda bola pôvodne gotická, v sedemnástom a osemnástom storočí bola prestavaná na barokovú, z pôvodnej gotickej zostal portál a rozeta. Priečelie kláštora, ktoré je široké 220 m, pôsobí zvonku fádne, ale pri vstupe do kostola vás okamžite zasiahne gotická a cisterciánska jednoduchosť. Loď je dlhá neuveriteľných 106 m, pričom je široká len 23 m. V transepte sa nachádzajú náhrobky Pedra I. (práva strana transeptu) a Inês de Castro (ľavá strana transeptu), ktoré sú umiestnené čelom k sebe tak, aby v deň Posledného súdu, keď Pedro otvorí oči, jeho zrak padol na milovanú Inês. Tragický príbeh lásky Pedra a Inês je najznámejším príbehom lásky a pomsty v Portugalsku. Za severnou stranou kostola sa nachádza samotný kláštor. Medzi jeho najzaujímavejšie časti patria nádherná Krížová chodba doma Dinisa, známa tiež ako Krížová chodba ticha, ktorú dal postaviť kráľ Dinis v roku 1308. Vrchná časť bolo dobudovaná v 16. storočí v manuelskom slohu. V osembokom lavabe(umývadle) si mnísi umývali ruky. Za krížovou chodbou sa nachádza kuchyňa a refektár. V refektári mnísi v tichosti jedli, kým jeden z nich z kazateľnice čítal z biblie. V kuchyni je obrovský komín, v ktorom bolo možné piecť celého vola. Stredom kuchyne tiekla voda z umelého kanála, ktorý privádzal vodu z rieky Alcoa a bol zdrojom čerstvej vody a rýb. V severozápadnom rohu kláštora sa nachádza Sala dos Reis (Sieň kráľov) z 18. storočia, ktorá dostala meno podľa toho, že sa v nej nachádzajú sochy prakticky všetkých portugalských kráľov.