Ako v Brage pomaly veľkonočné slávnostné salvy utíchli a život sa začal vracať späť do každodenného normálu, rozhodli sme sa, že nastal čas pobrať sa ďalej. Cieľ bol jednoznačný: pohorie Serra do Gerês rozprestierajúce sa na severozápade Portugalska.Cesta autobusom bola akoby predzvesťou atmosféry nasledujúcich dní: čím viac sme sa približovali k horám, tým boli cesty kľukatejšie a hrbolatejšie, spolucestujúci zemitejší, vzduch ostrejší a nebo jasnejšie. Jedna zo spolucestujúcich, študentka biológie z Porta, sa nám prihovorila, a keď sme jej povedali o svojich turistických plánoch, zmocnilo sa jej búrlivé nadšenie: “To je úžasné! Viete čo, ja idem navštíviť kamaráta, on sa tu vyzná, popýtam sa ho čo a ako a dáme vám tipy na nejaké výlety. To bude skvelé!” rozplývala sa a ja som opäť raz nechápavo žasla nad portugalskou spontánnosťou a pohostinnosťou. Skôr, ako sme v Campo de Gerês vystúpili, dozvedeli sme sa o okolitom kraji zaujímavé informácie.
Pohorie Serra do Gerês je súčasťou územia o rozlohe 72 tisíc hektárov, ktoré bolo v roku 1971 vyhlásené za národný park Peneda-Gerês. Najvyššie kopce dosahujú zhruba 1500 metrov a najbežnejšími horninami sú žula, sem-tam bridlice. Mnohé údolia sú ľadovcového pôvodu. Bolo vidieť, že Maria má o tomto kraji prehľad a vďaka nej nás ani nemrzelo, že v Campo de Gerês, kde sme vystúpili, sme nenašli žiadnu turistickú kanceláriu. Batohy sme zložili na zem a zatiaľ čo Maria odbehla zobudiť svojho kamaráta, aby spolu s ním vypracovala pre nás itinerár, rozhliadala som sa na okolo. Bol nádherný slnečný deň, prekvapivo teplý, okolo nás sa týčili skalnaté kopce a vzduch nádherne voňal. A nebolo to len kvitnúcimi kvetmi, ale aj faktom, že okolitá oblasť je najvlhkejšou časťou Portugalska. Vďaka ročnému priemeru zrážok 2200 mm a viac ako 100 daždivým dňom v roku dosahuje ročná priemerná vlhkosť vzduchu 80%.
Zatiaľ čo som so zatvorenými očami vstrebávala všetky tie opojné vône, čas nenávratne pokročil, a Marii stále nikde. Prišli sme k záveru, že buď sa nechala uniesť prebúdzaním kamaráta natoľko, že na nás jednoducho zabudla, alebo pre nás pripravujú prinajmenšom okruh Portugalskom, na čo sme rozhodne nemali chuť, a tak sme sa vydali na cestu bez jej inštrukcií. Aj taká býva portugalská srdečnosť.
Čakala nás nádherná prechádzka po chodníku, ktorý bol zbytkom viac ako 2000 rokov starej cesty vybudovanej Rimanmi na ľahší priechod horami. Táto cesta je vPortugalsku známa ako Geira Romana, pôvodne bola dlhá 300 km a tiahla sa od Bragy na sever k dnešným hraniciam so Španielskom. Najzachovalejší je práve 2 km dlhý úsek od Campo de Gerês k horskému priesmyku do Galície zvanému poeticky Portela do Homem – Brána človeka. Tento chodník lemuje 35 vojenských míľnikov z rokov 79 až 353 n.l. Prstom som prechádzala po latinských slovách do nich vyrytých a predstavovala si, ako sa chodník otriasa pod energickým pochodom rímskeho vojska. Hľadím na okolité strmé kopce, a premýšľam, že táto pokojne pôsobiaca scenéria musela byť kedysi svedkom mnohých krvavých bitiek. Nielen v čase, keď Rimania dobýjali Iberský polostrov, ale aj mnoho storočí neskôr, keď si portugalské kráľovstvo muselo svoju nezávislosť nielen tvrdo vybojovať, ale dlho potom ešte chrániť. Blížime sa k spomínanému priesmyku “Portela do Homem” a ja takmer počujem zvuky boja, keď sa tu v roku 1384 dobyvateľské vojsko z Galície zrazilo s ozbrojenými pastiermi a rehoľníkmi ukrývajúcimi sa v okolitých horách pod vedením opáta zo Santa Marta do Bouro, keď náhlym útokom prepadli zaskočených dobyvateľov a zahnali ich na útek. Zelená tráva sa tu určite nie raz sfarbila do červena, kým sa domácim obyvateľom podarilo “Bránu človeka” zabuchnúť nezvaným hosťom definitívne pred nosom.
My sa ju dnes prekročiť nechystáme. V pláne máme čosi iné. Po tomto ťažkom, nehostinnom kraji je roztrúsených najviac megalitických pohrebísk na severe Portugalska. Sú staré okolo 6 tisíc rokov. Počuli sme, že zaujímavé menhiry sú v okolí dedinky Paradela, ktorá sa nachádza na východ od nás. Preskočíme závoru, ktorá stráži vstup do údolia, o ktorom sme sa rozhodli, že nás k menhirom privedie, a kráčame ďalej. Deň pokročil, tiene sa predlžujú, vzduch sa ochladzuje a ja začínam vnímať drsnosť a ťažobu tohoto neprístupného kraja. Spomeniem si na radostné farby juhu Portugalska a zdá sa mi, akoby som sa ocitla v inej krajine. Tu nie je nič z ľahkosti a svetla Algarve; tu vládne zvláštna pochmúrnosť, akoby celá príroda vraštila čelo od únavy nad všetkou tou bolesťou, ktorou tu ľudia prešli vo svojom boji o prežitie. Musel tu byť veru ťažký život, ale možno bližší k pravde, ktorá sa nerodí z kníh, ale z potu zeme….
“A vy tu čo robíte?” vytrhne ma z úvah čísi ostrý hlas. Zdvihnem zrak a pred nami vidím zarasteného lesného muža. Prísne na nás pozerá, a tak sa ponáhľame s ospravedlňovaním, že sme asi zablúdili. Pousmeje sa nad našou priehľadnou výhovorkou a zdôrazní, že tá závora znamená vstup zakázaný. Ale on sem môže, lebo si robí v Lisabone Phd. z biológie a tu sa venuje svojmu výskumu. Ani nevieme ako, zrazu s ním kráčame späť k závore a on keď zistí, že nie sme žiadni sviatoční výletníci, ale ozajstné “deti prírody” ako on sám, zvľúdnie a nadväzuje s nami zaujímavý rozhovor. “Špecializujem sa na hady”, vysvetľuje, “ale práve tu v Serra do Geres, je ich čoraz menej. Miestni ľudia ich totiž zabíjajú a ukladajú do fľaší z liehom, veria totiž, že to ochráni ich domy pred zlými duchmi.” “To ešte dnes existujú také povery?” pýtam sa naivne. “Samozrejme, zvlášť v tomto kraji.” pokračuje, “je to pochopiteľné, keď si zoberiete, ako je ťažko prístupný, vlastne ešte stále je akoby odrezaný od civilizácie. Doteraz v mnohých dedinách vládne komunitný spôsob života, všetci vlastnia všetko spoločne, o dôležitých veciach rozhoduje rada starších. A kam ste sa to vlastne chceli dostať?” “Do Paradely. Kvôli menhirom. A vraj sú v tej oblasti samí ryšaví ľudia.” “To áno,” pousmeje sa pán “lesný”, “to je úplný v celom Portugalsku. Je tu viacero dedín, kde natrafíte na samých ryšavých. Vidíte, aj takto zanechali Kelti po sebe stopy.”
Hoci mi predstava ryšavých Portugalcov nedá v ten večer spať, musím počkať až do nasledujúceho rána, kedy nám Vítor nakreslí na papier mapku, ako sa k nim dostať a so želaním šťastnej cesty sa s nami rozlúči. Vážime si, že nám prezradil chodníky, ktoré nie sú určené verejnosti, aj keď sa nám to neskôr vypomstí. Nateraz však máme ešte plno energie, a tak sa rezko šplháme príkrou skratkou na kopec, z ktorého sa nám otvorí nádherný výhľad. Pripadám si ako v začarovanej krajine: všade naokolo holé svahy bez stromov, len sivozelené kamene pokryté pichľavými kríkmi a uprostred tej skľučujúcej vyprahlosti zelená čistinka v tvare kruhu. Uprostred nej sa krčí maličký domčúrik zo skál a ja sa pristihnem, ako takmer čakám, že z neho vylezie nejaká čarodejnica a sladkým záludným hláskom nás pozve dnu. Nič také sa však nestane, a tak sama nakuknem dnu: miestnosť asi tak dva metre krát meter a pól, niečo podobné lôžku, polica a na nej kovový hrnček. Toto nie je čarodejnícka skrýša, ale prístrešok pre pastiera. Vlastne, dnes sa už pravdepodobne nepoužíva, ale kedysi dávno to tak ešte fungovalo. V Serra do Gerês sa poľnohospodárstvu veľmi nedarilo, a tak ľudia žili hlavne z chovu dobytka. Ich životy záviseli od týchto zvierat natoľko, že boli ochotní sa dvakrát do roka kvôli ich potrave sťahovať. Dnes je už tento jav ojedinelý: zo 114 osád sa nájde už len máloktorá ochotná vzdať sa kvôli dobytku svojho pohodlia. Zvlášť keď väčšina z 10 000 stálych obyvateľov Penedy de Gerês je značne zostarnutá a prevažujú ženy. Nie je tomu však tak dávno, keď celé osady trávili od decembra celú zimu v tzv. “inverneiras” – osadách v nadmorskej výške okolo 700 – 800 metrov a s príchodom Veľkej noci sa presúvali do vyššie položených oblastí, (cca 100 m.n.m.). kde strávili teplejšiu časť roka v tzv. “brandas” a kde ich dobytok našiel čerstvé pastviny.
Kráčame ďalej a čoskoro sa nám otvorí výhľad na ďalšiu lúčku v tváre kruhu. Táto je ešte čarovnejšia ako tá prvá: okolo nej sú tri obrovské balvany, stromčeky, pod nimi domček, studnička, okrúhly kamenný stolček a kamenné lavice. Sadla som si na zem, oprela sa o koreň stromu, zatvorila oči a čakala. V diaľke som začula zvonenie zvoncov na hrdlách oviec, zvučný spev pastiera, ako sa blíži so stádom domov; začula som aj tichý ženský smiech a tvár mi pohladil slabučký závan vzduchu akoby to bol neviditeľný závoj.. rýchlo som oči otvorila, zovrela prudko päsť, ale keď som ju otvorila, nebolo v nej nič, iba predstava, ktorá odletela…
V ten deň sme natrafili ešte na dve podobné lúčky, a nádherné malé jazierko, ktorého voda bola zelená a chladivá ako mentolový cukrík rozpúšťajúci sa v ústach. Horšie to už bolo na druhý deň. Vítorova mapka prestala byť totiž jednoznačná a to, čo sa nám predchádzajúci večer zdalo ako cesta do Paradely, na druhý deň vyzeralo veľmi podozrivo.
Tak sme radšej dorazili posledné zásoby potravín s vedomím, že to môže byť naše posledné jedlo na ktovie ako dlhý čas, keďže sme sa asi práve stratili a nerušene obdivovali nádheru okolitej krajiny. Problém bol akurát v tom, že mne sa už prestávala akosi páčiť. Vrchy sa mi zdali hrozivo strmé (a to som ešte netušila, že po nich budem celý deň poskakovať ako kamzík), údolie, v ktorom sme sa nachádzali príliš tmavé, úzke a skľučujúce. Začala som si pripadať ako v pasci. Lenže museli sme ísť ďalej. Jediným logickým riešením sa nám zdalo nasledovať tok potôčika, ktorý tu vyvieral a dúfať, že nás privedie k nejakej ľudskej osade. Lenže to, čo na začiatku vyzeralo ako neškodný potôčik naberalo na čoraz väčšej sile a ako sa potôčik pomaly menil na divokú rieku, pochopili sme, že poskakovaním z kameňa na kameň ďaleko nedôjdeme. A navyše, keďže batoh na chrbte ma striedavo ťahal raz napravo raz naľavo nad čoraz prudším prúdom, vďačne som pristala na návrh, že to skúsime krížom cez úbočie svahu. Údolie malo tvar písmena “V”, takže sklon jeho stien nemusím ďalej opisovať. Nič, čoho by sa dalo zachytiť, len holé skaly, nejaké vetché trávnaté porasty, sem-tam krík. Niekedy to nešlo inak ako po zadku, niekedy sme museli dať batohy dole a podávať si ich, niekedy sa mi zatriasli kolená a väčšinu času som si predstavovala, ako nad nami krúži vrtuľník s červeným krížom, zatiaľ čo ja mu mávam dole z údolia a zvieram si dolámané nohy. Veľmi som si vydýchla, keď sa údolie zrazu roztvorilo a nám sa ukázala schodnejšia cesta. Horšie však bolo, že ešte stále neboli na dohľad žiadne strechy ľudských obydlí. Našťastie nám bol však ten nádherný pohľad čoskoro dožičený a už-už keď som si myslela, že sa od úľavy rozplačem, nastala ďalšia dilema, ako sa k nim dostať. Zliezť dole napravo, alebo pokračovať hore kopcom smerom doľava? Nakoniec sme sa rozhodli pre druhú možnosť, a keď sme čoskoro začuli ľudské hlasy, pochopila som, že sme zachránení. Teraz už len ostávalo pred príchodom medzi ľudí trošku sa zcivilizovať, aby sa nás po dvojdňovom predieraní sa horami nezľakli. Márna snaha! Len čo som sa zjavila pred nič netušiacim chlapíkom pracujúcim v záhrade, prudko ho myklo a očami si ma zmätene premeriaval. Vedomá si svojich roztrhaných, špinavých nohavíc a strapatých vlasov, no aj tak rozhodnutá zachovať si svoju dôstojnosť, pekne som ho pozdravila a zdvorilo sa spýtala: “Neviete mi náhodou povedať, kde to som?” Chlapík vyzeral ešte zmätenejšie. Zmohol sa však na odpoveď: “V dedine Fafiao.” “Aha, ďakujem, a kde sa zhruba nachádza?” skôr než som sa ho mohla spýtať ne nejaké blízke mesto, vyšlo z neho: “Ste v poriadku? Skade ste prišli?” “Stade, “ukázala som za seba, “z tamtých hôr”. Chlapík sa na mňa pozrel a zasmial sa: “Nieee, to nie je možné. Cez tie hory sa predsa nedá prejsť.” Ale dá. pomyslela som si v duchu a spýtala sa ho, či tu chodia nejaké autobusy. “Samozrejme že chodia.” odpovedal mi pohoršene nad toľkým podcenením, “niekedy dokonca aj dvakrát to týždňa.” dodal hrdo. Aha, prečo nie? pousmiala som sa v duchu. Aj čakanie je lepšie ako štveranie sa po úbočiach údolia. A tak sme sa teda rozhodli čakať.
Moje ubolené končatiny to napokon viac než privítali. A aj ľudia v dedinke Fafãio, keď sa zbavili svojej počiatočnej nedôvery voči nám, sa ukázali ako nadmieru pohostinní. A tak keď sme si o chvíľu pochutnávali na šunke, olivách a čerstvom chlebíku, bola som ochotná im aj odpustiť, že nie sú ryšaví. Nevadí. Nabudúce do Paradely určite trafíme. Dovtedy sa určite zlepšíme v orientácii podľa mapy, a aj nejakých ryšavcov medzitým určite pribudne. Ale jedno sa nezmení: zvláštna, mystická krása, ktorou je Serra de Gerês presiaknutá ako každá krajina, kde je minulosť ešte stále živá.