“Porozprávam vám o jednom Zázračnom kráľovstve. Hoci niektorí ľudia tvrdia opak, na tomto svete vždy boli a budú zázračné kráľovstvá. Aby ste ich mohli uvidieť, potrebujete oči, ktoré si zoči-voči realite dokážu zachovať svoju pôvodnú nevinnosť a srdce, ktoré nezaváha a oči nasleduje.” spomenula som si na slová známeho portugalského spisovateľa, Miguela Torgu, ktorý vo svojej knihe Portugal takto začína opis jednej z najosobitejších oblastí Portugalska. Práve sme vystúpili z autobusu, bolo desať hodín večer, tma ako v rohu a ja som vedela, že si na zázraky kráľovstva Trás-os-Montes budem musieť počkať do nasledujúceho rána. Tak sa totiž nazýva severovýchodná oblasť Portugalska, ktorá patrí k jedným z najzaostalejších v krajine aj vďaka slabšiemu cestnému prístupu a geografickej izolovanosti naznačenej už v samotnom názve: Trás-os-Montes znamená Za horami.
Možno som sem túžila tak veľmi prísť práve kvôli nedostupnosti tohoto kraja, ktorú už spomenutý spisovateľ výstižne opísal ako “hniezda, ktoré sú na vrcholcoch stromov, aby ich vzdialenosť urobila nedostupnými a žiadanejšími”. A ako som v tú noc kráčala smerom ku kempu, ktorý mal byť kdesi nablízku dedinky Gondesende, vzduch naplnený cvrlikaním cvrčkov, nebo plné jasných hviezd, cítila som príjemné mrazenie na chrbte. Cítila som, že vo vzduchu sa vznášajú ďalšie dobrodružstvá. Ale že prvé z nich zažijem tak skoro, to som netušila. Keď sme totiž pred sebou konečne zbadali prívetivé svetielko z recepcie kempu a ponáhľali sme sa k nemu v radostnom očakávaní vrelého portugalského prijatia, zistili sme, že na recepcii ani široko ďaleko nikoho niet. Žiadny žoviálny João, Fernando, Vítor. Nikde nikto, len otvorená brána. Keďže pre nás to bola dostatočná pozvánka, vošli sme dnu. Hoci som spočiatku mala nepríjemný pocit, akoby som sa ocitla v seriáli Twin Peaks, musím čestne prehlásiť, že to je najlepší a najlacnejší kemp zo všetkých, ktoré som v Portugalsku mala česť vyskúšať. Tak sa mi tam zapáčilo, že mi až bolo ľúto, keď sme na druhý deň z neho opäť hlavnou bránou bez zaplatenia vychádzali. Doteraz neviem, či bol ten kemp oficiálne zrušený a jednoducho ho zabudli zamknúť, alebo či sa niekde v okolí konala nejaká “festa” a všetko, čo malo ruky a nohy tam zutekalo. Vzhľadom na portugalskú mentalitu najskôr oboje.
Nám však svitlo krásne ráno, slnko nás hrialo na chrbáty, vzduch voňal jarou a nohy niesli po krásnom kraji. Vchádzali sme do národného parku Montesinho, ktorý sa rozprestiera v Trás-os-Montes a ktorého súčasťou sú dve pohoria: Serra de Montesinho a Serra de Coroa. Územie bolo vyhlásené za národný park v roku 1979, má rozlohu 75 hektárov, jeho súčasťou je 92 dedín a žije v ňom cca 9000 obyvateľov.
Naraňajkovali sme sa v ľudoprázdnej dedinke Espinhosela pri zrúcaninách budovy, na ktorej sa ešte dal rozoznať nápis “Escola Primária” – základná škola. Opäť ma pochytila neistota z toho, kde sa podelo tých 9000 obyvateľov, ktorí majú na území parku žiť. Vari dostali avízo, že sa v okolí potulujú dve čudesné indivíduá a zutekali preč? Je síce pravda, že po niekoľkodňovom pobyte v prírode sme nevyzerali práve civilizovane, ale nestihli sme zdivočiť ešte natoľko, že by sme vreckový nožík chceli použiť aj na niečo iné, než na krájanie chleba.
Našťastie, už čoskoro som sa mala presvedčiť, že v Serra de Montesinho ľudia predsa len žijú a navyše ešte veľmi príjemní. V nasledujúcej dedinke Terroso sa nám totiž dostalo vrelého prijatia. Už keď sme sa k nej blížili, minuli sme sa so starčekom, ktorý poháňal pár volov a mal pochopenie pre môj nesmelý pokus o konverzáciu. Zhodli sme sa viac menej bez slov na tom, že je krásny deň a že toto je nádherný kraj. V samotnej dedinke sme si od domácich vyprosili vstup do ich kostolíka, ktorý si ešte doteraz živo pamätám. Malý, drevený, úplne jednoduchý. Vznášala sa v ňom vôňa čerstvo natrhaných lúčnych kvetov a kadidla. Bolo práve po omši. Pri jednej stene boli na znak vďaky povesené z vosku vymodelované rôzne časti tela – podľa toho, čo komu Boh pomohol vyliečiť. Nazrela som do sakristie a s náhlou bázňou vycúvala von. Ľudia pred kostolíkom si nás síce obzerali, ale vôbec sa nad nami nevzrušovali. Ich deň bude pokračovať, tak ako začal. Náš príchod je len malým intermezzom v chode dediny. Tá ich stoická vyrovnanosť pôsobila na mňa neuveriteľne dôstojne a tragicky zároveň. Priemerný vek obyvateľov Terroso mohol byť tak 70 rokov. Za taký čas človek môže veľa stratiť: blízkych, zdravie, majetok. Jediné však, čo každému nakoniec ostane, je istota. Istota nad koncom, ktorý dá bodku nielen za radosťou, ale aj celým trápením.
Clivota, ktorá po mne ostala ešte aj potom, ako sme z Terroso odišli, ma opustila až pri príchode do nasledujúcej dediny. Tá bola napriek svojmu poetickému názvu – Cova de Lua (Mesačná jaskyňa) tvrdá. Keďže sme už mali za sebou niekoľkohodinovú chôdzu a slnko nemilosrdne pieklo, rozhodli sme sa zvlažiť si vyprahlé hrdlá v niečom, o čom som usúdila, že je to miestny hostinec. Ošarpaná budova mala nad vchodom nápis “Casa de Povo” : Dom ľudí. Keďže sa za človeka pokladám, smelo som vkročila dnu. Pod váhou nepriateľských pohľadov, ktorými si ma vzápätí začali miestni tvrdí chlapci premeriavať, som ohľadne svojej kastovnej príslušnosti zneistela. Nesmelo som sa pobrala k pultu a po drsnej výzve “čo to bude” som od pôvodného zámeru dať si pivo radšej upustila. Krčmár do krvi urazený prítomnosťou ženy v jeho svätostánku by ma najskôr po takej nehoráznej požiadavke vyhodil. Takto to však prešiel len s pohŕdavým odfrknutím. Čo dodať? Ďalej už objednával len môj spolucestujúci.
Ďalšia zastávka bola dedinka Soutelo. Tam si portugalskí mužíci svoju reputáciu u mňa opäť polepšili. Keďže teraz sme už neboli len smädní, ale aj zúfalo hladní, rozhodli sme sa zohnať potravu akýmkoľvek spôsobom. Našťastie sme čoskoro objavili miestne pohostinstvo. Pred vstupom som síce ešte skontrolovala, či nevidím vyvesené nejaké výstražné nápisy typu “Dom ľudí”, a potom s úľavou vošla dnu. Ružovolíci, zavalitý mužíček nás srdečne pozdravil (nás, t.j. aj mňa!), ponúkol nám stôl a spýtal sa, čo si dáme. V nasledujúcich chvíľach som zažila skutočné lukuluské hody. Podotýkam, že pozostávali z údenej šunky, chleba, syra, olív a piva. V jednoduchosti je krása a ako som sa presvedčila v hostinci v Soutelo, platí to aj v jedle.
Onedlho sme sa výdatne nachovaní a napojení vydali opäť na cestu. Podľa turistického sprievodcu nás čakala najkrajšia prechádzka v celom parku: cesta do dedinky França mala viesť cez čarovnú scenériu. Sprievodca skutočne neklamal. Keby som bola režisérka, tak by som si kraj, ktorým sme prechádzali, zvolila ako kulisu ku klasickej rozprávke: o dobrom kráľovi, krásnej princeznej, zlom drakovi a udatnom princovi. Každý z nich by si tu našiel svoje miesto: kráľ majestátne kopce, z ktorých by panoval, princezná zelené lúky, na ktorých by tancovala, zlý drak žulové, vápencové bralá, v puklinách ktorých by sa ukrýval, a udatný princ na bielom koni by sa krásne vynímal na pozadí dubového lesa. Dojímavý, rozprávkový gýč. No a čo. Na rozdiel od akejsi drsnosti až nevľúdnosti pohoria Serra do Gerês pôsobilo na mňa Montesinho vľúdne a hrejivo, ako pohladenie od starej mamy. Pri prechádzke po oblých kopcoch a širokých údoliach som mala pocit, akoby som sa kolísala na vlnách.
Po prenocovaní v dedinke Franca čakal na nás najväčší “zázrak kráľovstva Trás-os-Montes” – dedinka zvaná Rio de Onor. Dorazili sme do nej nasledujúci deň okolo poludnia. Táto starodávna dedina je unikátna v celom Portugalsku. Ako jediná sa totiž rozprestiera na území dvoch štátov: Portugalska a Španielska. Pomyslenú hranicu tvorí most cez potok. Portugalská časť sa pôvodne volala Rionor de Abajo a španielska Rihonor de Castilla. Španielski obyvatelia sa prezývajú “o povo de riba” (ľudia spoza brehu) a portugalskí zase “o povo de baixa” (ľudia z dolného konca). Žiaľ, ako mnohé iné dediny v Portugalsku, aj táto postupne vymiera. Staré tu nie sú iba domy, ale aj jej obyvatelia. S jedným z nich som sa pustila do reči. Aj napriek jeho silnému dialektu, ktorý sa volá “rionores” som vyrozumela, že tu žije už len okolo 150 ľudí. V dedine vládne komunitný spôsob života. Všetci vlastnia spolu dva mlyny aj dobytok, o pastvu ktorého sa stará jeden pastier. Na čele dediny stoja dvaja “starešinovia”, ktorí sú menovaní radou zloženej so zástupcov každej rodiny. Dedinčania sa venujú hlavne chovu dobytka a poľnohospodárstvu, ženy tkaniu a výšivkám. So španielskymi obyvateľmi dediny nemajú žiadny problém. To mi neskôr potvrdila aj jedna zázračná španielska babička. Natrafili sme na ňu v kostolíku na hornom konci. Utierala v ňom prach a upravovala kvetiny. Na hlave mala kvetovanú šatku, ktorá akoby bola priveľká pre jej drobnú tvár zbrázdenú toľkými vráskami, až vyzerala ako pokrčený papier. Ale tá premena, čo sa s ňou udiala, keď k nám zdvihla zrak a usmiala sa! V živote som okrem tejto starenky stretla iba jedného tak starého človeka, ktorý by mal tak detsky veselé, huncútske oči: svoju prastarú mamu. Je to zvláštny pocit hľadieť do takých očí: dívajú sa na vás, akoby už poznali všetky tajomstvá života, a vedeli, že zatiaľ čo my po nich horúčkovito pátrame, oni si nás už dávno našli. A oči zázračných stareniek štastne žiaria, lebo vedia, aký to bude veľký okamih, keď zistíme, že pravda je ukrytá v nás.
Starenka z kostolíka v Rio de Onor ju už dávno našla. Bola poverená upratovaním kostolíka pred omšou a robila to s takou láskou, s akou sa matka stará o svoje dieťa. Keď sa s nami rozprávala, ruky spustila a spojila si dlane a vyzerala pokorne ako dieťa, keď odpovedá na otázky učiteľov. A potom zase chytila do rúk handru, otočila sa nám chrbtom a pokračovala nerušene v práci. Keď sme z Rio de Onor odchádzali, bolo mi zvláštne smutno. Rada by som sa s ňou porozprávala viac, ale akosi som vedela, že ona by to už nepokladala za potrebné. Zvyšok už bol na každom z nás.
V ten deň nás čakala ešte dlhá cesta. Viedla do ďalšej dediny, ktorá sa volá Guadramil. Bolo zaujímavé, že aj keď sa v nej našli omnoho novšie domy, ako tie v Rio de Onor, zdala sa mi ešte o niečo spustnutejšia a chátrajúca. Opustené, rozpadajúce sa domy, neobrobené polia, mĺkvo postávajúci starci; ešte aj ten dym z ich fajok akoby sa zastavil vo vzduchu. Bieda, rezignácia, vyčkávanie. Hoci na hraniciach so Španielskom leží Rio de Onor, skutočné cesty civilizácie sa končia v Guadramile – dedine na konci Portugalska, dedine na konci jej vlastnej existencie.
Tam sa naše potulky po Trás-os-Montes schýlili ku koncu. Čakala nás už len cesta autobusom späť do 21. storočia. Pretože putovanie v Zázračnom kráľovstve, nie je len prechádzka priestorom, ale aj časom.
Ak sa niekedy dostanete do Portugalska, rozhodne sa na ňu podujmite. Skôr, ako z celej ríše fantázie ostane len jedno malé zrnko piesku.