Guinea-Bissau bolo počas svojej histórie súčasťou viacerých kráľovstiev a administratívnych zoskupení a až do roku 1974 bola vo svete známa ako Portugalská Guinea. Portugalská preto, že ju ako prvý niekedy okolo roku 1450 objavil portugalský prieskumník Nunu Tristão, obľúbenec Henricha Moreplavca. A Guinea preto, že sa tak Portugalci rozhodli volať čiernočiernych černochov žijúcich južne od rieky Senegal.
Portugalská nadvláda
Keďže hľadané zlato Portugalci v Guinei nenašli, zaumienili si vyťažiť aspoň z obchodu s otrokmi. V tomto ich, prekvapivo, podporovali aj domorodí náčelníci, ktorí z biznisu tiež profitovali. Portugalcom však dovolili obsadiť len prístavné mestá Bissau a Cacheu, tí však túto príležitosť veľmi dobre využili a Cacheu sa stal jedným z najdôležitejších prístavov obchodu s otrokmi. A hoci otroctvo bolo v tridsiatych rokoch devätnásteho storočia oficiálne zrušené, nelegálne obchody tu stále prebiehali. Portugalská Guinea bola až do 1879 spravovaná ako jedna kolónia spolu s Kapverdskými ostrovmi. Po jej rozdelení vyhlásili Portugalci za hlavné mesto Bissau a za cieľ si dali postupné obsadenie vnútrozemia. V prvom rade museli bojovať s animistickými kmeňmi, v čom im pomohli moslimovia z pobrežných oblastí. Po dlhoročných sporoch sa im nakoniec podarilo obsadiť nielen vnútrozemie ale aj priľahlé ostrovy. V roku 1951, keď portugalská vláda urobila veľké upratovanie vo svojom systéme kolónií, sa Guinea-Bissau stala zámorskou provinciou (província ultramarina).
Prvé snahy o nezávislosť
Niekedy vtedy sa začali prvé pokusy o získanie nezávislosti, v ktorých sa ku Guinei-Bissau pridali aj Kapvedy a v roku 1956 založil Amílcar Cabral (na obrázku vpravo), guinejský rodák ,Africkú stranu za nezávislosť Guiney a Kapverd (Partido Africano da Independência da Guiné e Cabo Verde – PAIGC). Keďže však politické snahy neviedli k ničomu, strana sa rozhodla siahnuť po partizánskej taktike. A hoci ich Portugalci vysoko prevyšovali v počte vojakov, Guinea-Bissau sa mohla spoľahnúť na materiálnu podporu od susedného Senegalu a Guiney. Cabral sa rozhodol vytvoriť exilovú vládu v hlavnom meste Guiney, čo sa mu nakoniec stalo osudným. Zavraždili ho pred domom v 1972, iba rok pred dramatickým prevratom v Portugalsku.
Nezávislá Guinea-Bissau
Dlhoročné boje o nezávislosť nielen Guiney ale aj ďalších portugalských kolónií v Afrike sa podpísali aj na zhoršujúcom sa stave portugalskej ekonomiky. Ľudia sa sťažovali na vysoké výdavky a nesplnené sľuby vlády ohľadom hospodárskej stability. Krajina začiatkom sedemdesiatych rokov začala tušiť, že v koloniálnych vojnách ťahá za kratší koniec. Vojakom PAIGC sa postupne podarilo obsadiť vnútrozemie Guiney-Bissau a 26. septembra 1973 jednostranne vyhlásili v Madine do Boe nezávislosť. Po štátnom prevrate v Portugalsku v 1974 začali vyjednávania s guinejskými partizánmi, následkom ktorých 10. septembra 1974 portugalská vláda uznala nezávislosť Guiney-Bissau. Keďže Amílcar Cabral sa tohto momentu nedožil, prvý prezidentom nezávislej Guiney-Bissau sa stal jeho brat Luís Cabral (na obrázku vľavo).
Štátny prevrat v 1980
Obdobie pokoja však netrvalo dlho. Po tom, ako sa z krajiny stiahla portugalská armáda si to PAIGC namierila proti miestnym vojakom, ktorí bojovali po boku Portugalska. Niektorým sa podarilo utiecť, zvyšné tisíce však boli zmasakrované. Keď si PAIGC poradila s nimi, začala sa sústrediť na spoločnú politiku pri riadení Guiney-Bissau a Kapverd. Zbližovanie krajín prekazil v 1980 štátny prevrat v réžii premiéra Nina Vieiru (Joãa Bernarda Vieiru – na obrázku vpravo), ktorý zbavil moci prezidenta Luísa Cabrala, zrušil ústavu a vyhlásil revolučnú radu. Tá vládla až do roku 1994, kedy sa konali prvé voľby so zastúpením viacerých politických strán. Prvé snahy o slobodné voľby sa začali už v 1989, keď Vieria zrušil články ústavy, ktoré zakazovali iné politické strany ako PAIGC. Prezidentské voľby v 1994 vyhral v druhom kole Vieira a stal sa tak prvým demokraticky zvoleným prezidentom Guiney-Bissau.
Občianska vojna v 1998
Vieira ako predseda PAIGC v roku 1998 odvolal z funkcie veliteľa armádnych síl Ansumaneho Mané. Ten sa s tým však nechcel zmieriť a tak krajinu na pár mesiacov uvalil do občianskej vojny, kde proti sebe stáli Vieira podporovaný vládou a susednými štátmi a Mané podporovaný vojenskými rebelmi. V lete toho istého roku sa medzinárodným organizáciám podarilo usporiadať stretnutie znepriatelených strán na neutrálnom území – na Kapverdoch – a začali sa vyjednávania o prímerí. Keďže ani jedna strana nechcela ustúpiť zo svojich požiadaviek, mierové rozhovory trvali až do 1. novembra, kedy strany pristúpili na mierovú dohodu. Zaviazali sa, že vytvoria vládu pozostávajúcu zo zástupcov oboch frakcií a najbližšie parlamentné a prezidentské voľby vyhlásili na marec 1999. Už v januári bolo ale jasné, že v dohodnutom termíne sa voľby neuskutočnia a keď Vieira následne stanovil dátum na december, rebeli sa chytili príležitosti, vyšli do ulíc a zvrhli prezidenta. Vieira si povedal dosť a vyhľadal politický azyl v Portugalsku, kde ostal až do roku 2005. V parlamentných a prezidentských voľbách 1999 nakoniec s prehľadom vyhrala Strana sociálneho obrodenia (Partido para a Renovação Social – PRS) a Kumba Yalá sa stal novým prezidentom.
Návrat Nina Vieiru
Ani Kumba Yalá (na obrázku vľavo) sa na výslní neudržal dlho. Tentokrát si ako dôvod na jeho zvrhnutie v 2003 vymysleli rebeli „neschopnosť a nekompetentnosť“. Pravdou je, že krajina sa stále zmietala v ekonomických problémoch a čoraz viac začínala byť známa vo svete ako prestupná stanica drog smerujúcich z Južnej Ameriky do Európy. Nino Vieira sa preto v roku 2005 rozhodol pre návrat z exilu a kandidatúru v tohoročných prezidentských voľbách. Jeho odporcovia sa snažili vyhlásiť jeho snahy za protiústavné a ani jeho bývalá strana PAIGC ho vo voľbách nepodporila. Našťastie, Vieira našiel podporu u obyvateľstva a voľby vyhral. Vedel však, že s premiérom z PAIGC a svojim rivalom krajinu k stabilite nedovedie, a tak rozpustil vládu a na čelo novej vymenoval svojho spojenca Artistidesa Gomesa.
Čierny marec
Marec 2009 sa stal čiernym mesiacom v histórii Guiney-Bissau keď počas dvoch dní krajina prišla o dve významné osobnosti. Tagme Na Waie, velieteľ ozbrojených síl, sa 1. marca 2009 stal obeťou bombového atentátu. Jeho stúpenci za týmtom činom videli prezidenta Vieiru a zahájili protiútok. Dňa 2. marca podpálili prezidentský palác a Vieira zomrel pri snahe o útek. Na čele štátu sa tak ocitlo veliteľstvo armády, ktoré zamietlo obavy zahraničia zo štátneho prevratu a zaviazalo sa zachovať v krajine demokratický režim. Brazília v tomto roku iniciovala vznik misie OSN zameranej na konsolidáciu mieru v Guinei-Bissau.
Prezidentské voľby 2012 a štátny prevrat
Prezidentom krajiny sa v 2009 stal Malam Bacai Sanhá (na obrázku vpravo), ktorý za neznámychokolností zomrel 9. januára 2012 počas liečenia vo Francúzsku. Krajina vyhlásila nové prezidentské voľby na 18. marca 2012 a zastupujúcim prezidentom sa stal Raimundo Pereira. V prvom kole ani jeden kandidát nezískal nadpolovičnú väčšinu hlasov a tak do druhého kola postúpil bývalý prezident Kumba Yalá a Carlos Gomes Júnior, ktorý sa vo februári vzdal premiérskeho postu, aby mohol kandidovať na prezidenta. Druhé kolo sa malo konať 29. apríla 2012. Deň pred začiatkom kampane však nastal v krajine štátny prevrat – junta zajala hlavných kandidátov a zastupujúceho prezidenta a odložila voľby na neurčito. Za tento krok si vyslúžila odsúdenie zahraničia, proti čomu sa ohradila tým, že chcela zabrániť tajnej vojenskej dohode medzi Guineou-Bissau a Angolou. Angola totiž v Guinei-Bissau viedla vojenskú armádu Missang, v rámci ktorej plánovala v krajine investovať 13,2 mil. eur, najmä na opravy kasární. Nová samovyhlásená vláda však misiu ako aj všetky jej aktivity pozastavila a začiatkom júna sa angolskí vojaci stiahli z krajiny. Zrušenie misie zmrazilo vzťahy medzi týmito dvoma krajinami. Missang vystriedala misia krajín ESOWAS (Hospodárske spoločenstvo západoafrických štátov) – do Guiney-Bissau prišli prví vojaci z celkového počtu 600, ktorí budú krajine pomáhať v prechodnom období 12 mesiacov a tiež majú dohliadnuť na úplne stiahnutie Missang. Vojaci tiež pomohli oslobodiť zadržaných predstaviteľov štátu. Tí v zápätí odleteli do Pobrežia Slonoviny.