Paulo Coelho (1947)
Brazílsky spisovateľ Paulo Coelho sa narodil v roku 1947, v Rio de Janeiru. Predtým ako sa úplne začal venovať literatúre, pôsobil ako riaditeľ divadla a autor hier, skladateľ, žurnalista.
Ako sedemročný sa stal žiakom jezuitskej školy svätého Ignáca v Rio. Už vtedy sa údajne rozhodol, že sa stane spisovateľom. Ako sedemnásťročný bol dvakrát internovaný v psychiatrickej liečebni (poslal ho tam jeho otec, keď mu oznámil, že chce byť spisovateľom), kde sa podrobil opakovanej elektrošokovej terapii.
Paulo študoval právo, no štúdium neukončil a začal sa venovať divadlu. Následne napísal texty pre úspešnú brazílsku alternatívnu rockovú kapelu a pre komixový seriál. Najznámejšie sú skladby, ktoré vznikli v spolupráci s Raulom Seixasom “Eu nasci há dez mil anos atrás”, “Gita”, “Al Capone.” Jeho fascinácia spirituálnym svetom sa zrodila už v čase hippies. Za svoje anarchistické aktivity bol uväznený.
Ako dvadsaťšesťročný sa rozhodne “byť normálny”, zamestná sa v gramofónovej spoločnosti Polygram, ožení sa a presťahuje sa do Londýna. Tu sa začína pomaly venovať literatúre a rodia sa jeho prvotiny. V Amsterdame zažije mystické stretnutie, na základe ktorého sa vydá na púť do Santiaga de Compostela a stane sa katolíkom. O rok na to (1987) napíše svoju prvú knihu Pútnik – mágov denník (O diário de um mago), kde opíše zážitky na základe práve spomínanej púte. V roku 1988 napísal svoju najúspešnejšiu knihu Alchymista. Jeho prvé dve knihy sú bestsellermi až o pár rokov neskôr, keď vychádza román Brida.
Potom nasledovali ďalšie knihy, preklady do 56 jazykov a celosvetový úspech. Jeho knihy boli vydané v 150 krajinách. Doposiaľ snáď najvýznamnejším dielom stále ostáva Alchymista (O Alquimista), ktorý sa stal dôležitým literárnym fenoménom XX. storočia. Zaradil sa do výbavy povinného čítania na školách vo Francúzsku, Taliansku, Portugalsku, Brazílii, Taiwane, USA, Veľkej Británie, Španielsku a iných krajinách. Ilustrované vydanie Alchymistu urobil výtvarník Moebius (autor scén Piateho elementu). Filmárske práve na Alchymistu získala spoločnosť Warner Brothers, ktorá produkciu a réžiu zverila do rúk Laurencovi Fisburnovi. BMG Classics vydalo CD “Alchymistova symfónia” autora Waltera Taieba. Toto dielo bolo inšpiráciou pre mnohé divadelné predstavenia a muzikály. Paulo Coelho má vlastný inštitút “Instituto Paulo Coelho”, ktorý slúži na podporu chudobným deťom v Brazílii.
Paulo Coelho a Slovensko
Paulo Coelho začal prenikať do povedomia čitateľov na Slovensku koncom roku 1995, keď sa v našich kníhkupectvách objavil český preklad Alchymistu. O pár mesiacov neskôr preložila Alchymistu Miroslava Petrovská a v roku 1996 vyšiel vo vydavateľstve SOFA. Onedlho na to sa úryvky z Alchymistu objavili v relácii Literárne revue v rádiu Twist a Paulo Coelho začal byť populárny aj na Slovensku. V decembri roku 1998 navštívil Paulo Coelho Bratislavu. V kníhkupectve Luxor sa uskutočnila autogramiáda a vo Véčku čítanie z jeho diel. V roku 2003 daroval svoje kompletné dielo v portugalčine Portugalskému inštitútu. Postupne vyšli v slovenských prekladoch takmer všetky jeho diela, posledné z nich prekladala naša kolegyňa Jana Marcelliová, ktorá za preklad Alefa získala prémiu za knižnú tvorbu.
Literárna tvorba:
O Diário de um Mago 1987
O Alquimista 1988
Brida 1990
O Dom Supremo 1991
As Valkírias 1992
Maktub 1994
Na margem do rio Piedra eu sentei e chorei 1994
O Monte Cinco 1996
Cartas de Amor do Profeta 1997
Manual do Guerreiro da Luz 1997
Veronika decide morrer 1998
Palavras essenciais 1999
O Demônio e a Srta. Prym 2000
Histórias para pais, filhos e netos 2001
Onze Minutos 2003
O Gênio e as Rosas 2004
O Zahír 2005
A Bruxa de Portobello, 2006
Ser como um rio que flui, 2006
O Vencedor está só Rio de Janeiro, 2008
O Aleph, 2010
Recenzia knihy Jedenásť minút (2003)
Brazílsky spisovateľ Paulo Coelho je vo svetovej literatúre rozporuplný fenomén: zatiaľ čo kritici ostávajú nad jeho knihami v rozpakoch, čitatelia v nich nachádzajú zaujímavé posolstvá, ktoré ich zrejme oslovujú svojou zrozumiteľnosťou a povzbudujú k napĺňaniu života. Dôkazom toho, ako mocne rezonujú Coelhove myšlienky vyjadrené jednoduchým jazykom u jeho verných čitateľov je 43 miliónov výtlačkov jeho kníh predaných po celom svete. Jeho knihy boli preložené do 56 jazykov a vyšli v 150 krajinách sveta a takmer všade sa stali bestsellermi. Spisovateľ bol za svoju literárnu tvorbu pomocou ktorej šíri medzi ľuďmi humánne myšlienky ocenený niekoľkými čestnými titulmi a poctami.
Rozporuplným fenoménom nie je len Coelhova literárna tvorba, ale aj on sám. Kto je v skutočnosti Paulo Coelho? Vizionár, mystik, ktorému úprimne záleží na tom, aby cez svoje knihy obyčajnému človeku bez rozdielu kultúr či vzdelania odhalil a sprístupnil cestu k pravde a osobnému naplneniu, alebo pozér, ktorý umne narába s náboženskými pojmami neraz v prospech učenia hnutia New Age tak, že zástancovia akéhokoľvek myšlienkového prúdu si v ňom nájdu “niečo to svoje”? Nech je ako chce, po knihách Alchymista, Na brehu Rio Pedra som si sadla a plakala, Piata hora, Pútnik z Compostely, Démon a slečna Prymová, vychádza teraz v slovenskom preklade jeho najnovšie dielo – román Jedenásť minút. Ako sám autor vysvetľuje, už dlhšie mal v pláne napísať knihu o sexualite; o posvätnej stránke sexu, a preto “… som musel najprv pochopiť, prečo bol tak veľmi zneuctený. Moja kniha nechce byť štúdiou o prostitúcii. Pokúsil som sa úplne zbaviť akéhokoľvek moralizátorského tónu. …V skutočnosti ma zauiímajú postoje človeka k sexu.”
Paulo Coelho sa inšpiroval príbehom skutočnej osoby – prostitútky Márie – ktorá z malej dediny na severe Brazílie príde do Švajčiarska pracovať ako tanečnica v jednom ženevskom nočnom klube. Ťažká práca, finančné zdieranie a osobná nesloboda ju nakoniec omrzia natoľko, že dá prednosť prostitúcii. Čoraz väčšmi sa vzďaľuje svojej predstave životného šťastia, ku ktorému ju napokon navráti láska k úspešnému, ale životom sklamanému maliarovi. Príbeh začína rozprávkovým “Kde bolo tam bolo”, a tak čo by to bolo za rozprávku, keby neskončila šťastne. Paulo Coelho koncipuje viac menej všetky svoje knihy ako rozprávky – najmarkantnejšie to bolo pri románe Alchymista, vďaka čomu aj jeho jednoduchý, inak kritikmi vytýkaný štýl našiel svoje opodstatnenie, keďže celkom dobre “sadol” rozprávkovému príbehu. Umelosť resp. literárnosť postáv, dialógov a jazyka, ktoré sa ešte pri jeho prvých knihách dali prepáčiť vďaka silnému príbehu a sviežemu myšlienkovému bohatstvu, vystupujú v románe Jedenásť minút tak silno do popredia, že zakrývajú aj tých zopár zaujímavých odkazov, ktoré nám ešte Coelho nestihol odovzdať vo svojich predchádzajúcich knihách. Aj pri rešpektovaní spisovateľovej špecifickosti spočívajúcej v tom, že jeho postavy sú vždy viac menej vedome vytvorené ako nositelia jeho vlastných myšlienok a tým pádom zbavené svojej autentickosti, som sa nemohla zbaviť nudy, ktorá ma ovládla pri čítaní románu Jedenásť minút. Jednoduchá dievčina z brazílskej dediny rozpráva ako vedma a píše si denník, ktorý by bol svojimi zložitými úvahami hodný diplomanta filozofie. Nič proti prirodzenej inteligencii, ale čo je veľa, to je veľa. Máriina láska – maliar Ralph – rozpráva takým istým umelým jazykom, takže ich výpovede sa dajú rozlíšiť len vďaka interpunkčným znamienkam. Hoci vieme toho veľa o Máriinom detstve, dospievaní; sledujeme ju počas jej pobytu v Ženeve a hľadaní samej seba, nič nevieme o tom, aká vlastne je. Postava Márie nežije, tak ako nežije postava Ralpha. Možno tomu bolo tak aj pri iných Coelhových románoch, ale tam žili a čitateľov oslovovali aspoň myšlienky, ktoré neživé postavy vyjadrovali. A hoci si Coelho pre svoj posledný román zvolil pre neho novú tému – vzťah človeka k sexu – až tak veľa nového nepovedal. Ako aj v predchádzajúcich románoch tak aj tu ukazuje, že človek na ceste k osobnej slobode a naplneniu musí najprv spoznať svojho anjela aj diabla, že vykúpeniu a očiste predchádza bolesť, že skutočná láska je možná iba bez túžby vlastniť a ovládať…To, že sex stratil v dnešnej supermodernej citovo vyprahlej spoločnosti svoju “posvätnú stránku” a slúži skôr ako prostriedok zábavy, je smutnou pravdou, ktorú Paulo Coelho na začiatku konštatuje a od ktorej odvíja svoj príbeh skúmajúc ako sexu prinavrátiť jeho stratenú hodnotu. Mária, prostitútka, ktorá sa “odosobnila” od svojho tela, resp. pretrhla vzťah so svojím telom, aby ho bola vôbec schopná predávať, prechádza cestou najhlbšieho poníženia a odcudzenia, na konci ktorej však vďaka láske k maliarovi dokáže nájsť harmóniu medzi svojou dušou a telom. V momente, keď pouličné hodiny ukazujú 11 hodín a 11 minút objaví, že len vďaka samotnému citu lásky v duši možno prežiť intenzívnu fyzickú rozkoš bez jediného dotyku, ktorá je v takom kontraste k jedenásť minútovému sexuálnemu aktu bez jedinej rozkoše. Ralph ju naučí, že cez fyzickú bolesť môže opäť dokázať vnímať svoje telo, a tým aj svoje pocity, pretože fyzická a duševná úroveň nášho bytia sú neodmysliteľne prepojené, a ak sa dostanú do rovnováhy, sex sa môže stať premostením k najvyššej úrovni bytia -duchovnej – na ktorej dochádza k splynutiu s celým vesmírom.
Veľa, a či málo? Nuž, to závisí od každého jedného čitateľa. Ja však súhlasím s hlavnou hrdinkou, ktorá na konci knihy uvažuje, že všetko to, čo prežila, sa jej zdá byť snom. Môžem povedať len toľko, že celý román Jedenásť minút sa mi zdá byť snom, po prebudení z ktorého akurát unavene zazývam a snažím sa rozpamätať, o čom vlastne bol…
Nechcem uberať Paulovi Coelhovi z jeho originality, ale nemôžem sa zbaviť pocitu, že na to, čo povedal na 230 stranách by stačilo oveľa, ale oveľa menej. A možno si bol toho vedomý aj on sám, a preto radšej jednoduché urobil naoko zložitým. Niektorí spisovatelia potrebujú na zdelenie svojho “posolstva” napísať množstvo kníh a stále majú čo povedať. Niektorým by stačilo oveľa menej, inak hrozí, že sa začnú opakovať.