História brazílskej kinematografie je spojená so snahou uskutočniť priemyselnú premenu. I preto v Brazílii počas celého vývoja filmovej tvorby vznikajú a zanikajú rôzne filmové a produkčné spoločnosti či štúdiá, ktoré medzi sebou spočiatku súperili a to hlavne v začiatkoch, kedy bolo cítiť rivalitu medzi Rio de Janeirom a São Paulom. Napriek tomu, že si brazílska kinematografia zachováva vlastnú identitu, ostáva otvorená aj hollywoodskej, či európskej tvorbe.
V 30-tych rokoch začínajú vznikať prvé zvukové filmy, čím sa upustí od „regionálnych cyklov“. V tom čase sa brazílska kinematografia začína vyvíjať prostredníctvom hlavne hudobných komédií, zvaných chanchadas. Avšak niektorí brazílski tvorcovia chcú predsa len konkurovať zahraničným filmom a tak v 40-tych rokoch vzniká štúdio Vera Cruz. Za éry tohto štúdia nabral veľký rozmach nový filmový žáner zvaný cangaço druh westernu, zameraný na osudy banditov, ktorí vystrájali na severovýchode Brazílie až do roku 1939. Ukážkou a jednou z prvotín tohto žánru je film O Cangaceiro (Bandita, 1953) v réžii Limy Barrety, ocenený na festivale v Cannes a zaradený do svetovej distribúcie. Úspech tohto žánru, značne ovplyvnenom hollywoodskou produkciu, tkvie v exotickosti príbehu, kostýmoch, kvalite štábu a obsadení. Problémom však bolo, že sa na výrobu takýchto filmov míňalo veľa peňazí, alebo bývali príliš sofistikované. Preto sa niektorí mladí nádejní tvorcovia rozhodli ísť proti prúdu a v 60-tych rokoch začínajú točiť filmy so silnou sociálnou tematikou a práve oni sú zodpovední za vytvorenie prúdu zvaného Cinema Novo (Nový film). Režiséri predstavujúci toto obdobie sú: Glauber Rocha, Ruy Guerra a Cacá Diegues.
Tomuto obdobiu predchádza premiéra filmu, ktorá bola jednou z najväčší udalostí. Išlo o film Nelsona Pereiry dos Santosa Rio štyridsať stupňov (1955). Režisér filmu tu vykresľuje biedu chudobných štvrtí zvaných faviel, ale aj radosť a život ľudových predmestí. V rovnakom štýle sú aj jeho ďalšie filmy – Severná zóna Ria (1957) a O grande momento (Veľká chvíľa, 1958). Tieto tri filmy sú priamymi predchodcami spomínaného prúdu. Jeho príchod tiež predurčovali krátkometrážne dokumentárne filmy natočené v rokoch 1959–1960 na severovýchode Brazílie.
V roku 1974 bola založená Embrafilme, s cieľom tvoriť filmy lahodiace vtedajšej vláde. V tomto čase vznikli najnavštevovanejšie filmy a samozrejme s najlepšími kritikami. Dominantným žánrom sa stáva tzv. pornochanchada – ľahká erotická komédia. Ide o produkcie esteticky a ideologicky úplne vzdialené od cinema novo. Naopak, opäť sa začínajú točiť výpravné filmy, ktoré majú priaznivý ohlas u publika.
V roku 1990 spoločnosť Embrafilme končí. Okrem toho veľká ekonomická kríza, evidentná prevaha tvorby telenoviel nad vznikom filmov (v Brazílii je ešte stále výrazne oddelená filmová a televízna tvorba) a tiež katastrofická štátna podpora kinematografie zavedená vládou prezidenta Collora de Mello boli príčinou viditeľného úpadku. V tomto roku nie je vyrobený žiadny film, brazílska kinematografia na určitú dobu zaspí a vyprodukuje sa iba málo kvalitných diel.
Po období „sucha“ filmovej tvorbe v Brazílii opäť svitlo na lepšie časy. Vznikol nový audiovizuálny zákon i podporné nástroje pre tvorbu, a krátko na to boli vďaka tomu natočené tri filmy nominované na Oscara za najlepší zahraničný film. Prichádza tiež nová generácia režisérov ako Walters Salles, či Fernando Meirelles.