Smutná duša smutných, ktorú Fernando Pessoa nazval dvojičkou svojej duše.
Florbela Espanca (1894-1930) sa stala vzorom mnohých po portugalsky píšucich spisovateliek na ceste za neodhalenými tajomstvami ženskej psychiky a ustavičnom hľadaní odpovedí na otázky lásky, nelásky, citov, pocitov, utrpenia či trápenia. Neustále sa vymykala konvenciám vtedajšej spoločnosti, viedla výstredný život, nápadne sa obliekala, správala aj písala. Nekonečná a nenaplnená túžba po láske, pochopení a uznaní ju nakoniec doviedla až k samovražde. V úprimnej básnickej spovedi sprostredkúva čitateľovi silné vnútorné pocity presiaknuté jemným erotičnom a melanchóliou. Prívlastok najlepšej a najčítanejšej portugalskej autorky si bezpochyby zaslúži.
Bibliografia
Livro de Mágoas 1919 (Kniha trpkosti)
Claustro das Quimeras (Kláštor bludičiek)
Livro de Soror Saudade 1923 (Kniha sestry clivoty)
Reliquiae 1931 (Relikvie)
Charneca em Flor 1931 (Kvitnúce vresovisko)
O Domino Preto 1931 (Čierne domino)
As Máscaras do Destino 1931 (Masky osudu)
V českom preklade vyšli:
Kniha sestry stesku – sonety s nostalgickým pohľadom plným lásky, smrti, nenávisti, bolesti, mučenia, trápenia, tragédie a samoty o čom svedčia i názvy niektorých z nich: “Eu não sou de ninguém” (Ja nie som ničia), “A mais triste” (Najsmutnejšia), “Esquecimento” (Zabudnutie). Florbelina korešpondencia a fragmenty z diela “Diário do Último Ano” (Denník posledného roka).
Masky osudu – poviedky a poetizované prózy so silne ladenými emocionálnymi témami úzkosti, bolesti, márnosti bytia, krásy, lásky i smrti.
Florbela de Alma da Conceicao Espanca sa narodila 8. decembra 1894 vo vila Vicosa (Alentejo) ako dcéra slúžky Antónie de Conceicao Lobo a neznámeho otca. (Joao Maria Espanca uznal otcovstvo až 19 rokov po smrti poetky). Ako sedemročná píše prvé básne „ A Vida e a Morte“ (Život a smrť) a tvorí aj prvý sonet. Začínajú sa u nej objavovať prvé prejavy neurasténie. V roku 1908 stráca matku a rodina sa sťahuje do Évory, kde sa Florbela odvážne zapíše na dovtedy výhradne chlapčenskú školu Lýceum André Gouveia. Napriek nesúhlasu okolia začne študovať portugalský jazyk a literatúru, no v roku 1913, po neúspešnej skúške, školu na nejaký čas zanecháva. Zaľúbi sa do mladého profesora Alberta Moutinha a ako devätnásťročná sa za neho vydá. Napriek finančným problémom sa obaja v roku 1914 presťahujú do Redondo a otvoria súkromnú školu. Po práci sa schádzajú s intelektuálmi, diskutujú o poézii, analyzujú básne. Florbela v tomto prostredí objavuje inšpiráciu, nové formy myslenia a definitívne je rozhodnutá stať sa poetkou. Osloví šéfredaktorku „Modas e Bordados de O Século“, pani Carvalho a pravidelne posiela svoje najlepšie básne do prílohy o móde a kráse. Tieto publikované príspevky zohrávajú veľkú úlohu pri formovaní jej básnického sebavedomia. Ako prvá ženská autorka nepíše pod pseudonymom a i napriek vtedajším zvyklostiam sa podpisuje vlastným menom. V roku 1917 externe dokončí filologické štúdium a zapíše sa na Právnickú fakultu Lisabonskej univerzity. V júni 1919 vďaka pomoci Raula Proenca vydá knihu „Livro de Mágoas“ (Kniha trpkosti) venuje ju všetkým, ktorí sa cítia ubolení, lebo len oni vedia precítiť nádherné citlivé verše. Sama ju nazve Bibliou smutných. Jej zdravotný stav sa veľmi zhoršuje prepadá depresiám, zveličuje problémy, aby si získala pozornosť ostatných. Má rôzne ľúbostné aféry s doktormi, ktorí podporujú jej fóbie a hypochondrické sklony, avšak vzťahy jej prinášajú len zármutok. Po prekonaní prvej veľkej depresie sa vracia do Lisabonu a nechá sa zvábiť bohémskym životom, snobizmom a ruchom mesta. V roku 1920 začína písať „Claustro das Quimeiras“ (Kláštor bludičiek). Jej manželstvo s Albertom sa rozpadá kvôli Florbelinmu rozmarnému, nezodpovednému štýlu života. Dva mesiace po rozvode sa v Matosinhos vydáva za Antónia Guimaraesa, hrubého a nie príliš intelektuálne zmeraného vojaka a verí, že konečne našla citové zázemie. Je prinútená odísť do Porta, žiť v kasárňach, kde sa cíti odlúčená od spoločenského života a pochopí, že láska o ktorej snívala neprichádza. Jej druhý majetnícky manžel ju fyzicky týra, psychicky ničí a tak sa vracia do Lisabonu a v roku 1923 vydáva „Livro de Soror Saudade“(Kniha sestry clivoty). Po dvoch rokoch sa opäť rozvádza a spokojnosť hľadá v náručí Mária Lage. V roku 1925 sa za neho vydá a znova začína písať, prekladať francúzske romány a pripravuje „ O Dominó Preto“ (Čierne domino). Tragická smrť brata (pri leteckom nešťastí v roku 1927),ju veľmi zroní, stráca životnú oporu a neúnosná bolesť ju privedie k prvému pokusu o samovraždu a inšpiruje k napísaniu „As Máscaras do Destino“ (Masky osudu). Vzťah s Máriom sa zhoršuje a Florbela sa zaľúbi do klaviristu Luísa Maria Cabrala, ktorému venuje básne „Chopin“ a „Tarde de Música“ (Hudobné popoludnie). Odsťahuje sa do Évory, kde začína písať „ Diário do Último Ano“ (Denník posledného roka). Izolovaná od ostatného sveta trpí nechutenstvom, bolesťami hlavy a neustále chorľavie.
V noci zo 7. na 8. decembra 1930, na svoje narodeniny a výročie uzavretia prvého manželstva dvoma baleniami Veronalu končí s utrpením. Oficiálna správa ako príčinu smrti udáva pľúcnu embóliu, avšak listy na rozlúčku a posledný zápis z denníka „ A už žiadne nové gestá, ani nové slová.“ z 2. decembra, šesť dní pred smrťou, nasvedčujú, že túto cestu si zvolila dobrovoľne.
Viac o Florbele sa v portugalčine dočítate tu.
Espera…
Não me digas adeus, ó sombra amiga,
Abranda mais o ritmo dos teus passos;
Sente o perfume da paixão antiga,
Dos nossos bons e cândidos abraços!
Sou a dona dos místicos cansaços,
A fantástica e estranha rapariga
Que um dia ficou presa nos teus braços…
Não vás ainda embora, ó sombra amiga!
Teu amor fez de mim um lago triste:
Quantas ondas a rir que não lhe ouviste,
Quanta canção de ondinas lá no fundo!
Espera…espera…ó minha sombra amada…
Vê que pra além de mim já não há nada
E nunca mais me encontras neste mundo!…
Počkej…
Neříkej sbohem, můj přátelský stíne,
Nespěchej, zvolni jen běh kroků svých.
Vzpomeň si na vůni dávné vášně snivé,
Našich tak krásných objetí nevinných.
Jsem vládkyní zvláštních mdlob čarovných,
Jsem dívkou kouzelné noci divé,
Již jednou jsi uvěznil v objetí paží svých…
Ach, neodcházej ještě, můj přátelský stíne!
Tvou láskou jsem změněna ve smutné jezero,
Kolik vln zpívat by srdce tvé slyšelo,
Co písní rusalek na dně hlubokém!
Počkej, ach posečkej, můj milovaný stíne,
Vždyť nikdy už nepoznáš lásky jiné
A mne už nepotkáš ve světe dalekém!