Mário de Sá-Carneiro (1890-1916) bol jednou z najzaujímavejších osobností portugalského modernizmu. Najlepší kamarát Fernanda Pessoa to už ale od detstva nemal ľahké a životný pesimizmus ho sprevádzal celým životom, až kým v 26 rokoch nespáchal v Paríži samovraždu.
Mário de Sá-Carneiro sa narodil v Lisabone, no po smrti svojej mamy a kvôli večným potulkám svojho otca vyrastal u starých rodičov na predmestí. Už na základnej škole začal písať prvé básne a keď mal 10 rokov, otec ho zobral na návštevu Paríža, Švajčiarska a Talianska. Na strednej škole prekladal svetových autorov ako Victor Hugo, Goethe a Schiller. Založil zábavný školský časopis, ktorý mu ale otec zatrhol, lebo ho považoval za príliš satirický. V devätnástich odišiel do Coimbry študovať právo. Tu sa spoznal so svojim kamarátom do dažďa – Fernandom Pessoom.
Univerzitné mesto ho však sklamalo, a tak sa po roku rozhodol prestúpiť na Sorbonnu v Paríži. Tu sa oddával bohémskemu životu, kávičkoval s priateľmi a písal diela ako Alma (1913), novelu A Confissão de Lúcio (1914) a zbierku poézie Dispersão (1914). Hýrivý život však išiel do peňazí a Mário začal trieť biedu. Z frustrácie a depresií ho napokon vytrhol až vzťah s prostitútkou. Ako večný pesimista si totiž myslel, že o neho nemôže mať záujem obyčajné dievča. Na sklonku prvej svetovej vojny sa vracia do Lisabonu, kde spolu s Fernandom Pessoom a Almadom Negreirosom založili časopis Orpheu (1915).
Už prvé číslo vyvolalo škandál v literárnych kruhoch a nakoniec sa magazín dočkal iba dvoch vydaní. Aj napriek tomu sa táto udalosť považuje za začiatok portugalského modernizmu, ktorý sa vyvinul z dekadencie a symbolizmu. Zrazu sa začal klásť obrovský dôraz na estetickú stránku literatúry a krása sa stala najvyšším princípom. Všetko nové, moderné, mestské a technologické bolo in a všetko klasické, tradičné a statické si zaslúžilo opovrhovanie. Autori experimentovali s formou a dali jej úplnú slobodu. A hoci sa Mário de Sá-Carneiro držal tradičného metra, nemaznal sa s gramatikou, zamiloval si slovné hračky a určitý narcizmus. Hlavnými témami boli ale jeho vlastné pocity: kríza osobnosti, odpor ku všetkému, pocity osamelosti, frustrácie a neschopnosť začleniť sa do spoločnosti.
V roku 1915 sa Mário de Sá-Carneiro vrátil do Paríža, odkiaľ pravidelne písal listy Fernandovi Pessoovi. Boli to listy plné úzkosti a v tom poslednom na rozlúčkou opisuje kamarátovi dôvody prečo sa rozhodol predčasne ukončiť svoj život. O pár dní nato vypil niekoľko fľašiek jedu na hmyz a potkany a 26. apríla 1916 zomrel. Na jeho smrť dohliadal ďalší jeho priateľ – José Araújo, ktorý mal po autorovej smrti odovzdať nepublikované veci Fernandovi Pessoovi, aby s nimi naložil najlepšie ako vedel.
V českom preklade vyšla novela Lúciova zpověď (1987), ktorá je písaná v prvej osobe a tak vyznieva, akoby sa zo svojich pocitov spovedal sám autor. Kniha je plná strachu, hororu, fantázií a viery v rozhrešenie. Lúcio opisuje udalosti predchádzajúce zločinu, ktorý nespáchal. Rozpráva príbeh o tom, ako stretol záhadného a excentrického básnika Ricarda de Loureiro na dekadentnej párty v Paríži. Lúcio si začne s krásnou a záhadnou Ricardovou manželkou, no po čase sa začne zaoberať otázkou, kto vlastne Marta je a či naozaj existuje. Lúcio je zmätený a nakoniec sa zblázni.
„Ach, má ubohá duše je ospalá až k smrti a nenechají ji spát – je ji
zima a já ji neumím zahřát! Celá mi ztvrdla, celá! Vyschla mi a ztuhla,
takže hýbat s ní – to znamená myslet – mi dnes působí ukrutné bolesti.
A čím víc mi duše tvrdne, tím víc mě to nutí myslet! Celá smršť
myšlenek – šílených myšlenek! – mi jí s jekotem trhá, rve a drásá v desivé
trýzni! Až jednou – a to je neodvratné! – se mi rozpadne, rozletí na
tisíc kousků… Má ubohá duše, má ubohá duše…!”
(úryvok z novely Lúciova zpověď)
Okrem toho vyšiel aj český preklad menej známej knihy Loucura (Šílenství, 1996). Je to súbor poviedok, ktoré – tak ako všetko Carneirove diela – sú plné úzkosti a nepokoja. Postavy sú psychicky choré a utápajú sa v depresii.
„Jsem zlatá dýka, jejíž čepel se ztupila.
Má duše je štíhlá – jen se vymrštit. Jen mé tělo je těžké. Duše mi vězí v síni.
Tváří v tvář strachu nejsem zbabělec. Zbabělý jsem jen vůči sobě. Ach! Kdybych tak byl krásný…
Sám se stydím, jak velký si připadám.
Jsem tak velký, že svá tajemství mohu svěřit jen sobě.
Nikdy jsem necítil obavy. Vždycky jsem cítil chlad.“
(úryvok z knihy Šílenství)
a ešte jedna básnička na záver:
“Perdi-me dentro de mim
Porque eu era labirinto,
E hoje, quando me sinto,
É com saudades de mim.
Passei pela minha vida
Um astro doido a sonhar.
Na ânsia de ultrapassar,
Nem dei pela minha vida… (…)
Desceu-me n’alma o crepúsculo;
Eu fui alguém que passou.
Serei, mas já não me sou;
Não vivo, durmo o crepúsculo.”
(Mário de Sá-Carneiro a báseň zo zbierky Dispersão)