Hoci sa Belém nachádza iba pár kilometrov od centra Lisabonu, rozhodne neublíži, ak si naň vyhradíte celý deň (pondelky sú ale dosť nevďačné, keďže múzeá sú vtedy zavreté). Okrem historickej hodnoty totiž ponúka príjemný relax pri rieke a najmä legendárne pasteis de Belém.
Pokiaľ vyrážate z Baixe, naskočte na električku 15E na Praça da Figueira alebo Praça do Comércio. Alternatívou môžu byť autobusy 714 a 751. Nezabúdajte, že šofér nezastavuje, pokiaľ mu nedáte signál. Keďže pamiatky sú dosť rozťahané, premyslite si, kde chcete začať a podľa toho vystúpte na zastávke Belém, Mosteiro Jerónimos alebo Centro Cultural Belém.
My našu prehliadku odštartujeme hneď na začiatku – pri ružovom renesančnom Palácio de Belém, ktorý od roku 1910 slúži ako oficiálne sídlo portugalského prezidenta. Pokiaľ pri vchode veje prezidentská zelená štandarda, hlava štátu je doma. V čase, keď sa palác staval, siahali jeho záhrady až k brehu rieky Tejo. Teraz ich však od kontaktu s vodou delí novovybudovaná promenáda a železničná trať. Palác si zachováva svoj pôvodný vzhľad, keďže ničivé zemetrasenie v roku 1755 bolo k celej oblasti Belém veľmi zhovievavé. Komplex sa skladá z piatich budov s dominantným panským sídlom. Palác je pre verejnosť otvorený iba v sobotu (11:00-16:00) a nedeľu (14:30-16:00), zato Prezidentské múzeum (Museu da Presidência) si môžete pozrieť denne (okrem pondelka) medzi 10:00-18:00. V múzeu popri klasickej výstave o histórii portugalských prezidentov a štátnych symbolov nájdete aj dary, ktoré hlavy štátu dostali na zahraničných návštevách. Ktovie, čo si prezidenti Jorge Sampaio (2003) a Aníbal Cavaco Silva (2008) doviezli zo Slovenska?
Súčasťou paláca sú aj kráľovské stajne a jazdecká škola, ktorá svoje priestory prepožičali Múzeu kočov (Museu Nacional dos Coches). V prvom rade vás oslepí bohatá zlatá výzdoba nielen budovy, ale aj kočov, čo dokazuje, že Portugalsko kedysi naozaj patrilo medzi svetové veľmoci. Človeku sa až zdá, že sa majstri predbiehali v tom, kto vyrobí grandióznejší a okázalejší kočiar. Otvorené je rovnako ako Prezidentské múzeum, pričom obe výstavy si môžete pozrieť zadarmo každú nedeľu do 14:00.
Poďme ale ďalej – ak máte chuť na niečo sladké, cestou k Mosteiro dos Jerónimos narazíte po pravej strane na cukráreň Pastéis de Belém, miesto, kde vznikli známe to koláčiky pastéis de nata. Traduje sa, že neďaleko Mosteiro dos Jerónimos sa nachádzala cukrová rafinéria, ktorá sa dostala do finančných problémov a jediný spôsob na záchranu videla vo výrobe a predaji koláčov. Vynálezcovia – obyvatelia kláštora – si ale recept uchovávali ako oko v hlave a dali si ho patentovať. A hoci si proces výroby môžete pozrieť priamo na stránke, recept na tieto dobroty je taký tajný, že ho poznajú iba dediči a všetci šéfkuchári musia zložiť prísahu, že zloženie nikdy nevyzradia a zmes pripravujú v tajnej miestnosti.
Plné žalúdky najlepšie vychodíte prehliadkou gigantického kláštora hieronymitov Mosteiro dos Jerónimos, ktorý sa staval viac ako 100 rokov a preto v sebe mieša gotické aj renesančné prvky obohatené o manuelský štýl. Pôvodne na tomto mieste stál kostol zasvätený Panne Márii, ale kráľ Manuel I si tu, vo vstupnej bráne do Lisabonu, predstavoval niečo pompéznejšie. Stavať sa začalo v 1501, tri roky po tom, čo Vasco da Gama dosiahol Indiu. Vďaka obchodu s exotickými komoditami začalo Portugalsko výrazne profitovať a kráľ sa rozhodol nešetriť na stavebnom materiáli. Manuel I priestory zveril rádu sv. Hieronyma, ktorého hlavnou úlohou bolo modliť sa za kráľovu dušu a poskytovať duchovnú pomoc moreplavcom. Kláštor okrem toho slúžil aj ako miesto posledného odpočinku členov kráľovskej rodiny. Popri nich sa tu nachádzajú aj hrobky slávnych portugalských spisovateľov a politikov ako Luís de Camões, Almeida Garret, Sidónio Pais či Teófilo Braga. V roku 1833 bol náboženský rád rozpustený a priestory začal využívať známy výchovno-vzdelávací ústav Casa Pia, ktorý si pod svoje krídla zobral siroty, žobrákov aj sociálne slabších občanov. Časom však ústav musel uvoľniť miesto reprezentatívnejším zbierkam – Múzeu portugalskej etnológie (1903), Námornému múzeu (1909) a Múzeu archeológie (1893). Kláštor bol miestom diania aj dôležitých míľnikov portugalskej kultúry a histórie. V roku 1985 tu bola podpísaná zmluva o vstupe do EÚ (vtedajšieho ES) a v 1998 tu bol vystavený da Vinciho Kódex Leicester, v ktorom autor prezentuje svoje teórie o astronómii, nebeskom svetle, vzduchu atď. Verejnosti je prístupný kláštor aj kostol a priľahlé múzeá. Pamiatka je otvorená od 10:00-17:30 (október-apríl) a 10:00-18:30 (máj-september). Do kostola je vstup voľný, kláštor si účtuje 7€. Ušetríte v nedeľu do 14:00, kedy je prehliadka zadarmo. V hlavnej budove sa ďalej nachádza Museu de Arqueologia (Archologické múzeum) so stálymi expozíciami portugalského pokladu a egyptských artefaktov. Hneď vedľa goticko-renesančného kláštora sídli futuristické Planetário Gulbenkian a naľavo od neho Museu de Marinha (Námorné múzeum).
Dosť bolo kláštora, pohýname sa ďalej. Priam idylicky pôsobí parčík Jardim da Praça do Império, ktorý bol v dávnych časoch mestskou plážou, neskôr na ňom stáli stavby, až kým sa Salazar nerozhodol, že vybuduje jedno z najväčších námestí v Európe. Pokiaľ ešte stále bažíte po kultúrnom vyžití, nachádza sa tu aj ozrutné kultúrne centrum – Centro Cultural de Belém. Návštevníkom ponúka kvalitný program, či už divadelný, hudobný alebo tanečný, jednoducho, každý si tu príde na svoje. Okrem toho tu sídli aj múzeum moderného a súčasného umenia Museu Colecção Berardo. Vstup je zadarmo a otvorené je aj v pondelok.
Highlightom nábrežia je ale jednoznačne pamätník na počesť moreplavcov Padrão dos Descobrimentos, ktorý je jedným z novších prírastkov na promenáde rieky Tejo. Postavili ho v roku 1940 pri príležitosti výstavy Exposição do Mundo Português. Tú zorganizoval Salazar na oslavu založenia Portugalského štátu (1140) a opätovné získanie nezávislosti od Španielska (1640). Pomník má tvar karavely, na ktorej sa vezú známe postavy portugalskej histórie na čele s 9-metrovým Henrichom Moreplavcom. Na každej strane stojí ďalších 16 osobností ako Luís de Camões, Gil Eanes, Vasco da Gama, Pedro Álvares Cabral, Fernão Magalhães či Bartolomeu Dias. Pôvodne bol pomník postavený zo železobetónu, v roku 1960 pri príležitosti 500. výročia úmrtia Henricha Moreplavca ho nanovo vybetónovali a obložili ružovým mramorom. V roku 1985 prešiel pamätník ďalšími úpravami a verejnosti bola sprístupnená vyhliadka, auditórium a výstava. Priestor pred ním zdobí veterná ružica vytvorená z rôznych druhov mramoru a mapa v strede vyobrazuje portugalské námorné cesty.
Medzi pomníkom a Belémskou vežou nás čaká ešte jedna zastávka – Museu de Arte Popular (Múzeum ľudového umenia). Bolo založené v roku 1948 a obsahuje rôzne umelecké zbierky (keramiku, šperky) z portugalských regiónov. V posledných rokoch bol však jeho osud neistý – v 2003 bolo múzeum zatvorené kvôli rozsiahlym rekonštrukciám a v roku 2006 sa vtedajšia ministerka kultúry vyjadrila, že mieni MAP premeniť na Múzeum portugalského jazyka, čo sa však stretlo s odporom. Online petíciu za zachovanie múzea podpísalo 3000 ľudí, vrátane známych umeleckých mien. V decembri toho istého roka nová ministerka vyhlásila, že múzeum zachová v tej podobe, ako existovalo pred zatvorením. A tak ho dnes môžete navštíviť aj vy. Otvorené je od 10:00-18:00 (str.-pia.) a 10:00-13:00/14:00-18:00 (sob. a ned.).
Naša cesta sa končí pri Torre de Belém (Belémska veža). Postavili ju medzi rokmi 1514 až 1520 na brehu rieky Tejo a vystriedala tak delostreleckú loď kotviacu na tomto mieste. Spolu s pevnosťou v Cascais a pevnosťou S. Sebastião da Caparica na druhej strane rieky tvorila tzv. obranný trojuholník. Stavbu môžeme rozdeliť na dve časti – stredovekú citadelu a modernú baštu. Obe však spája známy manuelský štýl – veď veža bola postavená za vlády Manuela I. Taktiež vyzerá, akoby plávala na vode, pravdou však je, že v roku 1983 sa okolo nej vybudovalo umelé jazero, aby tak pôsobila. Časom veža stratila svoju pôvodnú obrannú funkciu a slúžila ako maják, telegrafická stanica, hraničná kontrola či dokonca politické väzenie. V súčasnosti sa vnútri nachádza zbierka zbraní.