Ďalším mestom, ktoré sme na našich veľkonočných potulkách Minhom nemohli obísť je Guimarães označovaný ako Berço da Nação Portuguesa – kolíska portugalského národa. Narodil sa tu Afonso Henriques, prvý portugalský kráľ, ktorý musel o povýšenie svojho grófstva na nezávislé kráľovstvo bojovať nielen s kastílsko-galícijskou časťou svojej rodiny, voči ktorej mal vazalskú povinnosť, ale aj s Maurami či svojou vlastnou intrigánskou matkou. Jeho ťažko vybojované víťazstvo pripomínajú slová vyryté na torze mestskej brány: Aqui nasceu Portugal – tu sa zrodilo Portugalsko. A neprichádzalo na svet veru vôbec ľahko – vyšlo zo zeme, ktorou zmietali bojové kŕče a lomcovali vášne ústiace do mnohých príbehoch lásky, nenávisti a zrady. Vznik Guimarãesu, ktoré si dodnes zachovalo svoj podmanivý stredoveký ráz, sa viaže s postavou galícijskej grófky Mumady, ktorá sa po smrti svojho manžela rozhodla splniť jeho poslednú vôľu, a tak v usadlosti, z ktorej spravovala svoje územie získané od galícijského vládcu Ramira II. dala postaviť kláštor – Igreja de Nossa Senhora da Oliveira. Keďže však v 10. storočí pribúdalo útokov vikingských pirátov zo severu a Maurov z juhu, Mumada dala vybudovať aj hrad, ktorý mal chrániť nielen kláštor, ale aj ľudí v osade. Práve v tomto hrade sa v 12. storočí narodil Afonso Henriques; tu sa neskôr už ako kráľ aj natrvalo usadil. Hoci hrad prešiel odvtedy početnými zmenami, zachoval si svoj pôvodný vzhľad koruny symbolizujúcej zvrchovanosť stredovekého kráľovstva.
Hrad týčiaci sa v hornej časti mesta spájala s kláštorom situovaným v strede dolnej mestskej časti ulica Santa Maria, ktorá je dodnes najstaršou zachovalou uličkou v Guimarãesi. Kedysi to bola vychytená adresa – bývali na nej šľachtici, mešťania či cirkevní príslušníci. 20. (a 21.) storočie však zmazalo spoločenské rozdiely, a tak dnes tu uzriete babičky vešajúce na drevených balkónoch povievajúcu bielizeň a klebetiace so susedkou od naproti, pofidérne vyzerajúceho mladého muža vykračujúceho k svojmu nablýskanému “fáru”, ufúľané, naháňajúce sa deti, či dedkov bafkajúcich si spokojne z fajočky pri poháriku vína… Veru, ulica Santa Maria si uchovala neopakovateľné čaro. Napokon, ako celé mesto, ktorého zachovalý stredoveký ráz vás ľahko prenesie o pár storočí späť. Niektoré domčeky vyzerajú naozaj ako z rozprávky. Maličké, akoby pokrčené od toho, ako sú natisnuté jeden vedľa druhého svojimi pokrivenými tvarmi vyvracajú platnosť akýchkoľvek gravitačných zákonov a budia dojem, že v nich bývajú snáď trpaslíci. Žiadneho som však z nich vychádzať nevidela, tak neviem…
Príjemne sa dá posedieť na jednom z troch námestí. Na Largo da Oliveira, ktoré je z nich najstaršie, vidieť ešte zvyšky spomínaného kláštora založeného Mumadonou. Vojvodský palác Paço dos Duques je rovnako masívna stavba ako hrad, ktorá však mala okrem bezpečnosti poskytnúť svojím majiteľom aj luxus a pohodlie. Palác bol dostavaný v 15. storočí, ale keď ho v 16. storočí opustili vojvodcovia z Bragançy – potomkovia jeho zakladateľa – palác stratil na význame, ktorý opätovne získal až v 20. storočí, keď sa počas diktátorského Salazarovho režimu stal oficiálnym sídlom prezidenta. Guimarães – kamenný svedok začiatku histórie Portugalska ako samostatnej krajiny. Koľko ľudských osudov sa za jeho mestskými múrmi odohralo! Aké to museli byť veľkolepé príbehy obyčajných, prostých ľudí, o ktorých história nevie, hoci to boli oni, čo ju písali!
Každé mesto má svojich duchov a tí nad Guimarãesom mi pošepli, že ich mesto nie je len mestom jedného kráľa, ale množstva neznámych, šľachetných, a dôstojných ľudí, ktorí ho kedysi pomáhali budovať, obraňovať a vďaka ktorým ešte aj dnes Guimarães žije.