Portugalský film, to nie je len starý známy Manoel de Oliveira a jeho nekonečne dlhé a hĺbavé filmy. Kinematografia v Portugalsku má za sebou dlhú históriu a aj keď sa to v posledných rokoch nezdá, stále produkuje desiatky filmov ročne.
Počiatky portugalského filmu siahajú do konca 19. storočia, kedy sa v Európe začali vyrábať a premietať prvé sekvencie nemého filmu. Do Portugalska sa dostali najmä z Francúzska a Veľkej Británie a zaujali hlavne dve známe osobnosti: Aurélia Paz de Reis a Manuela Maria da Costa Veigu. Obaja sa k filmu dostali vďaka anglickým obchodníkom, ktorí cestovali po Európe a propagovali svoju premietačku Theatrograph. V Portugalsku tiež natočili v roku 1896 sekvencie prvého filmu a rozhodli sa ich premietnuť miestnemu publiku. V tom im asistoval Costa Veiga, ktorý sa pre film tak nadchol, že sa spolu s Paz de Reisom stal priekopníkom portugalského filmu a dokumentu.
Prvý portugalský film Saída do Pessoal Operário da Fábrica Confiança natočil v roku 1896 Aurélio Paz de Reis. Inšpiroval sa francúzskou verziou La Sortie de l’usine Lumière à Lyon (video) bratov Lumièrovcov a zachytáva odchod pracovníčok fabriky v Porte na obednú prestávku. Film je nemý, čiernobiely a má necelú minútu. Po niekoľkých premietaniach v Portugalsku sa Paz de Reis rozhodol vyskúšať šťastie v Brazílii, kde nakrútil aj prvé miestne obrazy. Bohužiaľ, po celý čas ho sprevádzali technické problémy a tak sa po mesiaci z Brazílie vrátil znechutený a rozhodnutý zavesiť filmovanie na klinec.
Naopak, Costa Veiga sa filmu začal venovať naplno – kúpil si kameru a nakrúcal všetky oficiálne politické akcie. Jeho prvým filmom boli Aspectos da Praia de Cascais, v ktorom zachytával predposledného portugalského kráľa Carlosa I. ako sa kúpe na pláži v Cascais. Veiga si založil aj vlastnú produkčnú spoločnosť, ktorá ale zostala v tieni dvoch produkčných domov: Portugália Film, založený v roku 1909 v Lisabone na čele s Joãom Correiom a Invicta Film, založený v 1912 v Porte. João Correia si na pomoc pri svojom prvom hranom filme zavolal Lina Ferreiru a spolu natočili O Rapto de uma Actriz (1907) o unesenej herečke. Podobný osud zjavne postihol aj film, keďže už dlho po ňom nie je ani stopy a tak ani nevieme, koľko mal minút. K svojmu druhému hranému filmu Os Crimes de Diogo Alves pridal už aj zvuk – hoci len spoza plátna a celým filmom ho sprevádzal vojenský orchester.
V 20. rokoch minulého storočia vznikli prvé adaptácie známych portugalských literárnych diel. Na plátno sa tak dostal Camilo Castelo Branco (Carlota Ângela), Eça de Queirós (O Primo Basílio) či Júlio Dinis (As Pupilas do Senhor Reitor). Portugalské produkčné spoločnosti si ale často na pomoc pozývali zahraničných režisérov. V 1920 založil Raul de Caldevilla v Porte spoločnosť Caldevilla Film, ktorá sa venovala najmä propagačným filmom. Neskôr pri Lisabone kúpil pôdu, na ktorej vybudoval prvé filmové štúdio. Práve tu v roku 1932 uzrela svetlo sveta spoločnosť Tobis Portuguesa (Portugalský syndikát pre zvuk a obraz). Za úlohu si dala podporu portugalskej kinematografie, zjednotenie techník pri spracovaní zvuku a obrazu a takisto boj proti americkej nadvláde vo filmovom priemysle. Nezávislý portugalský film to totiž nemal ľahké, najmä po nástupe Antónia de Oliveira Salazara a puči v roku 1926. Režim si totiž uvedomoval, aký veľký vplyv majú títo mladí režiséri na verejnosť a rozhodol sa, že akúkoľvek propagandu bude mať na starosti iba on sám. Režiséri sa preto chodili inšpirovať do zahraničia a snažili sa zdokumentovať život obyčajných ľudí, najmä v dedinskom prostredí. Tak napríklad vznikla aj pravdepodobne prvá „etnofikcia“ – dokument prelínajúci sa s hraným filmom – Maria do Mar (1930) od Josého Leitão de Barrosa (video). Medzi vychádzajúcich režisérov vstúpil v roku 1931 aj Manoel de Oliveira so svojím dokumentom Douro, Faina Fluvial (video), ktorý opisuje každodennú drinu na rieke Douro v Porte. Tridsiate roky minulého storočia so sebou priniesli ďalšiu novinku – zvukový film. A opäť to bol v roku 1931 Leitão de Barros a jeho film A Severa (video1, video2, video3), ktorý sa stal prelomovým, i keď nikdy nezískal takú popularitu ako filmy, čo prišli po ňom. V roku 1933 bol vyhlásený totalitný Estado Novo a pre ľudí sa začali ťažké časy. Režiséri preto prišli s novými žánrami – komédiou a muzikálom, aby rozveselili obyvateľstvo. Portugalská komédia sa zrodila spolu s filmom Josého Cottinelli Telma A Canção de Lisboa (1933, video), ktorý z účinkujúcich hercov (Beatriz Costa a António Silva) spravil ikony portugalského filmu a použité piesne preslávil aj v zámorských kolóniách.
Svoje miesto tu mal ale aj historický film, prostredníctvom ktorého štátna propaganda upozorňovala na svoje kultúrne dedičstvo, konzervatívne hodnoty a nacionalizmus. Viaceré známe portugalské diela a legendy boli sfilmované: As Pupilas do Senhor Reitor (1935, video) – tento raz v zvukovej verzii od Josého Leitão de Barros, (1943, video) – najznámejšia verzia od Antónia Lopes Ribeira, Inês de Castro (1945) – ďalší veľkofilm Josého Leitão de Barros, najdrahší film v portugalskej histórii Camões (1946, video) – dráma Josého Leitão de Barros uvedená aj na festivale v Cannes a Frei Luís de Sousa (1950, video) – portugalská klasika od Antónia Lopes Ribeira, ktorý bol hlásateľom Salazarovej diktatúry. Medzi národné dedičstvo patrila aj typická portugalská hudba fado, ktorému v tej dobe kraľovala speváčka Amália Rodrigues. Tá si vo filme Fado, História de uma Cantadeira (1947, video) od Perdigãa Queirogu zahrala hlavnú úlohu.
V roku 1948 sa sprísnil zákon o filme a štát nad ním získal väčšiu kontrolu. Aj preto Lopes Ribeira a Queiroga vo svojich filmoch poslušne hlásajú národnú propagandu a moralizujú. Prvou nádejou na zmenu bol neo-realista Manuel Guimarães, ktorý sa rozhodol ukázať aj odvrátenú stránku života vo filmoch Saltimbancos (1952, video) a Nazaré (1952, video). Oba boli prísne cenzurované. K neo-realistom sa radil aj José Ernesto de Sousa, ktorý síce so svojim filmom Dom Roberto (1962) vyhral v Cannes cenu kritiky, odovzdávania sa však zúčastniť nemohol, keďže mu to štátna polícia PIDE nedovolila.
Taliansky neo-realizmus a francúzska nová vlna dali portugalskému filmu nový impulz a od roku 1963 až do revolúcie v roku 1974 môžeme hovoriť o období Novo Cinema, ktoré reprezentovali najmä Fernando Lopes, Paulo Rocha a António da Cunha Telles. Najmä posledný spomínaný sa zapísal do histórie portugalskej kinematografie okrem natáčania aj snahami o vytvorenie sebestačného prostredia a podmienok pre film a tiež sa usiloval priblížiť umelecký film aj obyčajnému publiku. S finančnou podporou Nadácie Calouse Gulbenkian sa mu to aj podarilo – v roku 1969 založil Portugalské centrum filmu, ktoré koprodukovalo väčšinu filmov novej generácie. Medzi nimi však chýbal Tellesov známy film O Cerco (1970, video), ocenený aj na festivale v Cannes. Autor sa tak snažil upozorniť sa ťažké podmienky, v akých sa natáčajú filmy – snímku financoval z vlastných zdrojov, pracoval s požičanou technikou a spoliehal sa na pomoc kamarátov. Hoci už v 1961 tu boli prvé snahy o farebný film – Augusto Fraga a jeho Raça – natáčalo sa stále čierno-bielo. Vďaka centru filmu prerušil Manoel de Oliveira niekoľkoročnú prestávku a jeho film O Passado e O Presente (1971) sa stal prvým produktom tohto združenia.
Podobný osud ako Tellesov O Cerco postihol aj ďalšie dva významné filmy sedemdesiatych rokoch. António de Macedo v roku 1970 priam tajne natočil film Nojo aos Cães, ktorý cenzúra okamžite zakázala. Jeho ďalší film – tento raz farebný – A Promessa (1972) už mal viac šťastia a stal sa reprezentatívnym dielom tohto obdobia. Na Slovensku ste ho mohli vidieť v rámci Dní latinského filmu 2003 pod názvom Krutý sľub. V tom istom roku sme premietali aj film Fernanda Lopesa Belermino z roku 1964. Autor neskôr odišiel načerpať inšpiráciu do Hollywoodu a po návrate nakrútil Uma Abelha na Chuva (1971).
Leitão de Barros a Manoel de Oliveira mali silný vplyv na ďalší vývoj dokumentárnej tvorby, ktorá sa držala konceptu vizuálnej antropológie a tzv. záchrannej etnografie. Medzi známych režisérov tohto žánru patrili António Campos, António Reis a Ricardo Costa. A hoci sa po zvrhnutí diktatúry začali venovať aj dlhometrážnym hraným filmom, dokumentárny prvok v ich dielach zostal naďalej.
Klinčeková revolúcia 25. apríla 1974 znamenala zvrat v produkovaní filmov. Režisérom a ich filmom už nehrozila cenzúra a prenasledovanie, naopak, vďaka Portugalskému inštitútu pre kinematografiu dostali podporu aj snímky zobrazujúce aktuálne politické dianie a následky Salazarovej diktatúry. Takým bolo aj kolektívne dielo filmových odborárov As Armas e o Povo (1975, video), ktoré zobrazuje prvých šesť porevolučných dní. V podobnom duchu sa niesli aj ďalšie politické a vojenské filmy, no aj v nich sa miešal dokument s fikciou, realita s utópiou, alegóriou a karikatúrou (napr. Os Demónios de Alcácer Quibir a A Santa Aliança). V tomto období vzniklo hneď niekoľko filmových združení ako Cinequipa, Cinequanon či Grupo Zero.
Osemdesiate roky minulého storočia sa dajú označiť za zlatý vek portugalského filmu a to nielen pre množstvo zlatých sošiek pozbieraných na svetových festivaloch. Na scénu nastúpila nová generácia režisérov, ktorí so sebou priniesli nové tendencie aj vďaka štúdiu na zahraničných filmových školách. Väčšina týchto autorov ako António-Pedro Vasconcelos (jeho film O Lugar do Morto z 1984 sa dlho držal na vrchole rebríčku návštevnosti kín), Rui Simões, Luís Filipe Rocha (odvážne nakrútil divácky náročnú snímku Cerromaior inšpirovanú rovnomennou knihou Manuela de Fonseca), Lauro António (sfilmoval rovnomenný román Vergília Ferreiru Manhã Submersa) či Jorge Silva Melo (jeho Passagem ou A Meio Caminho sa inšpirovala príbehom nemeckého spisovateľa Georg Büchner, ktorý bol pre svoju tvorbu a revolučné myšlienky prenasledovaný) tvorí dodnes.
Rok 1979 bol tiež prelomový pre Manoela de Oliveiru. Napriek tomu, že v doterajšej kariére sa nevyhol niekoľkým prestávkam, od začiatku 80. rokov nakrútil v priemere jeden film za rok (a v tomto tempe úspešne až dodnes, hoci má storočnicu za sebou). Jeho verzia knihy Amor de Perdição (ktorá sa dočkala asi najviac sfilmovaní v portugalskej histórii) má všetky známky Oliveirovho štýlu, najmä nekonečnú dĺžku – viac ako 4 hodiny! Film bol preto rozdelený na šesť častí a odvysielaný v televízii ako mini-seriál. Máte pocit, že 262 minútový film je veľa? Oliveira vás v snímke O Sapato de Cetim (1985) presvedčí, že sa dá nakrútiť aj 7-hodinový film! Tak čo, trúfate si? Režisér však ukázal, že vie točiť aj kratšie filmy – napr. iba 98 minútový film Os Canibais (1988), ktorý bol nominovaný na Zlatú palmu na Festivale v Cannes. Úspech v podobe nominácie na Benátskom filmovom festivale zaznamenala snímka Silvestre (1982) od Joãa Césara Monteira, v ktorom si zahrala svoju prvú hlavnú úlohu Maria de Medeiros. Jej druhý film A Estrangeira (1983) od Joãa Mária Grila v Benátkach dokonca vyhral.
Umelecká obec sa v tomto období rozdelila na dva tábory. Otázkou bolo, do akej miery má byť film komerčný a ktoré filmy si skutočne zaslúžia podporu štátu. Áno, aj v tomto prípade boli podstatou problému peniaze a dotácie. Umeleckú hodnotu radikálne obhajoval producent Paulo Branco. Niektorí režiséri ale svoju pozornosť upriamili na publikum a nakrútili filmy podľa ich chuti. Celonárodný úspech zaznamenal José da Fonseca e Costa s filmami ako Kilas, o Mau da Fita (1980) a A Mulher do Próximo (1988), ktoré lámali rekordy návštevnosti. Ešte väčší ohlas mala snímka Cinco Dias, Cinco Noites (1996), ktorá rozpráva autobiografický príbeh bývalého vodcu Komunistickej strany Álvara Cunhala. Ani Joaquim Leitão nepodcenil verejnosť a jeho krátkometrážne filmy a videoklipy mali veľký úspech.
Dôležitú úlohu začala v deväťdesiatych rokoch zohrávať televízia, najmä verejnoprávna RTP, ktorá si pýtala prevažne hrané filmy a tak sa dokument stiahol do úzadia. Aj Joaquim Leitão presedlal na celovečerné filmy a jeho snímka Adão e Eva (1995) v hlavnej úlohe teraz už slávnou Mariou de Medeiros a Joaquimom de Almeida zaujala. Joaquim si zahral dokonca aj v jeho ďalších filmoch Tentação (1997) a Inferno (1999). Pozoruhodným počinom bol tiež druhý diel trilógie A Comédia de Deus (1995) od Joãa Césara Monteira, ktorý uspel aj u kritikov v Benátkach. V roku 1999 nakrútil posledný diel trilógie As Bodas de Deus v hlavnej úlohe s Ritou Durão.
Za inovatívnu bola označená snímka Corte de Cabelo (mohli ste ju vidieť na Dňoch Iberoamerického Filmu 2007 pod názvom Dlhé vlasy) od Joaquima Sapinha. Čo by to ale bolo za 90. roky bez Manoela de Oliveiru? V tomto období natočil niekoľko slávnych filmov: Non ou A Vã Glória de Mandar (1990), A Divina Comédia (1991), O Dia do Desespero (1992), Vale Abraão (1993), O Convento (1995 – nominovaný na Zlatú palmu v Cannes), Viagem ao Princípio do Mundo (1997) a Inquietude (1998). Všetky z nich sú tradične silno umelecké a netradične krátke. Drámou Adeus, Pai (1996) zaujal nielen režisér Luís Filipe Rocha, ale aj vtedy ešte iba 13-ročný herec José Afonso Pimentel. Dnes je z neho hviezda najmä televíznych seriálov. Rok 1999 bol prelomovým pre Manuelu Viegas, ktorá režírovala svoj prvý film Glória a hneď sa jej podarilo dostať do hlavnej súťaže na festivale v Berlíne. Odvtedy ju napodobnil už iba João Salaviza s nakoniec víťaznou snímkou Rafa (2012). Aj ďalšia portugalská režisérka Teresa Villaverde zaznamenala úspech na medzinárodnom poli so svojimi filmami A Idade Maior (1989), Três Irmãos (1994 – Maria de Medeiros zaň v Benátkach získala cenu pre najlepšiu herečku) a Os Mutantes (1998). Práve v poslednom menovanom filme si zahrala svoju prvú hlavnú úlohu Ana Moreira, ktorá bola v roku 1999 v Berlíne vyhlásená za tzv. “shooting star”. Ďalšou hviezdou na portugalskom filmovom nebi bol Ivo Canelas, ktorý debutoval vo filme o lisabonskej štvrti Chelas Zona J (1998) od Leonela Vieiru. V nemeckej koprodukcii vznikol film Wena Wendersa Lisabonský príbeh (Viagem a Lisaboa, 1994) so skupinou Madredeus.
Nové tisícročie so sebou prinieslo nové témy a tendencie, vďaka ktorým sa portugalský film dostal aj ďalej ako iba do francúzskych kín. V 2005 sa ale všetko zmenilo. Čoraz viac sa producenti začali zameriavať na televízneho diváka, ktorý si každodenne zapne svoju obľúbenú telenovelu a okrem drámy očakáva samozrejme aj šťastný koniec. Z tradičných režisérov sa darilo iba portugalskej ikone Manoelovi de Oliveira, ktorý nakrútil niekoľko známych filmov ako I´m going home (2001 v hlavnej úlohe s Catherine Deneuve, Michelom Piccolim a Johnom Malkovichom), O Princípio da Incerteza (2002) a Espelho Mágico (2005) – obidva na motívy románov Agustiny Bessa-Luís, Um Filme Falado (2003, tiež s s Catherine Deneuve a Johnom Malkovichom), O Quinto Império (2004 – podľa knihy Josého Régia) či Belle Toujours (2006 – s obľúbeným Michelom Piccolim).
Nevzdával to ani Paulo Branco, jeden z najväčších portugalských producentov, ktorý neprestal podporovať autorský film a nezávislé kiná. Aj vďaka jeho produkčným spoločnostiam vznikli kvalitné filmy ako Quaresma od Josého Álvara Moraisa (2003, v hlavnej úlohe s Beatriz Batarda a Ritou Durão), O Delfim od Fernanda Lopesa (2002 v hlavnej úlohe Rogério Samora, podľa knihy Josého Cardosa Piresa, film premietaný aj na Dňoch latinského filmu 2006 v Bratislave pod názvom Nástupca), Água e Sal od Teresy Villaverde (2001, s hviezdnou trojicou Maria de Medeiros, Ana Moreira a Joaquimom de Almeida), Esquece tudo o que te disse od Antónia Ferreiru (2002), Noite Escura od Joãa Canija (2004), Alice od Marca Martinsa ocenený aj v Cannes (2005, v hlavnej úlohe Nuno Lopes a Beatriz Batarda), horor Coisa Ruim od Tiaga Guedesa a Frederica Serru (2006), dráma A Outra Margem od Luísa Filipe Rochu (2007) a dráma Daqui P´ra Frente od Catariny Ruivo (2007).
Najúspešnejší film v portugalskej kinematografii však nakrútil Carlos Coelho da Silva. Jeho verzia Queirósovho románu O Crime do Padre Amaro (2005) síce nezožala chválu od kritikov (na rozdiel od mexickej verzie), u divákov však zabodovala. Okrem toho nakrútil Coelho da Silva aj životopisný film o portugalskej speváčke fado Amálie Rodrigues – Amália (2008). Eça de Quirós je takisto ústrednou postavou filmu A Mistério da Estrada de Sintra (2007, Záhada na Ceste do Sintry) od Jorga da Costu, ktorý ste mohli vidieť v Bratislave v rámci Pocty Eçovi de Queirósovi k 165. výročiu jeho narodenia. V rámci tohto projektu sa premietal aj Oliveirov film Singularidades de uma Rapariga Loira (2009, Výstrednosti jednej blondínky podľa Queirósovej poviedky) a Primo Basílio (2007, Bratranec Bazílio) od Daniela Filha.
Mário Barrosa sa zase rozhodol pre moderný remake Um Amor de Perdição (2008), ktorý však má málo spoločné s pôvodným románom Camila Castela Branca. Vo filme zahviezdil najmä mladý herec Rafael Morais. Nesmieme zabúdať ani na režisérsky vrchol Marie de Medeiros. Jej film Capitães de Abril (Apríloví kapitáni, 2000) podrobne opisuje predvečer Klinčekovej revolúcie. Leonel Vieira natočil úspešnú adaptáciu knihy Ferreira de Castro A Selva (2002), ktorý sa premietal aj v Bratislave v rámci Dní latinského filmu 2006 pod názvom Prales. Okrem toho zaujal aj filmami Julgamento (2007) a Arte de Roubar (2008). V roku 2005 upútala porotu Medzinárodného filmového festivalu v Bratislave snímka Odete (2005) od Joãa Pedra Rodriguesa, hoci hlavnú cenu nakoniec nevyhrala. Uznanie si ale vyslúžila na Festivale v Cannes.
V posledných rokoch patria medzi najúspešnejších režisérov už legendy portugalského filmu Manoel de Oliveira, João César Monteiro. Monteiro film Vai e Vem (2003) nielenže napísal a režíroval, ešte si v ňom zahral aj hlavnú rolu. V poslednom čase sa k nim pridal aj Miguel Gomes, ktorý sa vrátil k žánru miešajúcemu dokument s hraným filmom a v takomto duchu nakrútil aj oceňovaný film Aquele querido mês de Agosto (2008). Momentálne srdcia divákov dobýva jeho tretí celovečerný film Tabu (2012), ktorý zabojuje aj v hlavnej súťaži na Medzinárodnom filmovom festivale v Bratislave. Spomínate si ešte na Antónia-Pedra Vasconcelosa? Vyzerá to tak, že ani on nepatrí do starého železa – jeho posledné dva filmy Call Girl (2007) a A Bela e o Paparazzo (2010) mali úspech. Okrem celovečerných filmov sa v Portugalsku natočí každoročne aj kvantum „kraťasov“. Jedným z nich je Arena (2009) od Joãa Salaviza, ktorý v Cannes vyhral svoju kategóriu.
Zdroje: wikipedia.org a IMDb.com