Lisabonské centrum obchodu – Baixa – sa nachádza v údolí medzi Alfamou a Chiadom/Bairrom Altom. Siaha od rieky Tejo až po námestie Rossio, pričom jej ústrednou tepnou je nákupná promenáda Rua Augusta. Z pôvodnej Baixe sa však veľa nezachovalo – v roku 1755 ju takmer celú zničilo zemetrasenie. Dnešnú podobu jej dal markíz Pombal a aj preto dostala meno Baixa Pombalina. Markíz si dal pri navrhovaní záležať, aby sa podobná situáciu už nezopakovala a tak lisabonské budovy mali ako jedny z prvých antiseizmickú konštrukciu. Tiež sa myslelo na možné požiare – každý blok domov obsahoval vodnú šachtu a steny budov presahovali strechu, aby sa zabránilo šíreniu požiaru.
Vstupnou bránou do Baixe je Terreiro do Paço známejšie pod menom Praça do Comércio. Vďaka svojej strategickej polohe na brehu Teja sa tu oddávna vyloďovali kráľovské lode. Pokiaľ chcete zažiť podobný pocit ako napríklad kráľovná Alžbeta II., naskočte na kompu na opačnom brehu Teja v Cacilhas a prevezte sa priamo do centra Lisabonu. Terreiro do Paço na seba upriamilo pozornosť v roku 1511, keď sa sem kráľ Manuel I. rozhodol presťahovať svoje sídlo Paço da Ribeira z hradu sv. Juraja. Urobil tak najmä preto, aby mal dohľad nad všetkým tým bohatstvom, čo tu lode každodenne vykladali. V paláci totiž sídlila spoločnosť Casa da Índia, ktorá mala na starosti práve obchod s exotickými surovinami. Sídlo bolo postavené v manuelskom slohu na mieste bývalej lodenice. Počas vládnutia dynastie Habsburgovcov (Filip I., Filip II., Filip III.) sa palác dočkal masívnej prestavby a rozšírenia a manuelský štýl nahradil manierizmus. V roku 1755 však prišlo ničivé zemetrasenie, ktoré sídlo zrovnalo so sebou. Hoci sa v tom čase kráľovská rodina nachádzala mimo Lisabonu, Portugalsko prišlo o umelecké klenoty nahromadené za posledných 250 rokov. To, čo nezničilo zemetrasenie a následné požiare, dokončilo cunami. Hovorí sa, že vlna dosahovala výšku 17m, za čo mohlo najmä úzke koryto rieky. Okrem budov si cunami vyžiadala aj tisíce ľudských životov a po ustúpení vody zostali na námestí už iba vraky lodí. Markíz Pombal tak začal stavať od nuly. Podľa nového nákresu mali námestie lemovať arkády a budovy poskytnúť priestory pre ministerstvá. V strede námestia dal umiestniť bronzovú sochu kráľa Jozefa I. Portugalského, známeho aj pod prezývkou Reformátor, i keď za ekonomický a politický rast a modernizáciu krajiny vďačil najmä premiérovi Pombalovi. Socha, ktorú už pokrýva súvislá vrstva zelenej patiny, zobrazuje kráľa na koni ako symbolicky dupe po hadoch. Praça do Comércio si odvtedy zachováva svoj pôvodný vzhľad, jedinú významnú úpravu podstúpila v roku 1910 po vyhlásení republiky, keď budovy boli premaľované na ružovo. Nedávno sa však vrátili k svojej pôvodnej žltej farbe. Námestie do konca minulého storočia slúžilo skôr ako parkovisko, keďže patrí k dôležitým dopravným uzlom. V súčasnosti má však kultúrne využitie.
Z Praça do Comércio vedie k námestiu Rossio známa obchodná promenáda Rua Augusta. Jej vstup lemuje Víťazný oblúk. Jeho prvá podoba sa datuje od roku 1775, no kráľovnej Márii I. sa zjavne nepozdával a dala ho zbúrať. Dnešnú verziu navrhol Veríssimo José da Costa v polovici 19. storočia. Súsošie na vrchu je zase dielom francúzskeho architekta Calmelsa a vyobrazuje bohyňu Famu ako korunuje Hodnotu a Géniusa, ktoré sú podľa latinského nápisu najvyššími cnosťami. Sochy Vasca de Gama, markíza Pombala, Viriata a Nuna Álvaresa Pereiru doplnil na priečelie Víctor Bastos. O oblúk sa po stranách opierajú postavy zobrazujúce portugalské rieky Tejo a Douro. Zo strany Rua Augusta zdobia oblúk aj hodiny s kamenným filigránskym reliéfom. Ulica Rua Augusta je na rozdiel od paralelných ulíc od 80. rokov pešou zónou. Okrem množstva značkových obchodov a kaviarní s terasami tu stretnete aj veľa pouličných umelcov a predavačov pečených gaštanov. Tak ako väčšinu centra Lisabonu, aj túto ulicu zdobí mozaiková kamenná dlažba. Zaujímavé sú názvy priľahlých ulíc – každá nesie meno podľa činnosti, ktorá sa na nich vykonávala. A tak zistíme, že na Rua Áurea sa asi obchodovalo so zlatom, na Rua da Prata sa predávalo striebro, na Rua dos Sapateiros sa šili topánky a na Rua dos Correeiros sedlári pracovali s kožou. Na Rua Augusta sa nachádza aj Múzeum dizajnu a módy, ktoré je otvorené každý deň okrem pondelka od 10:00 – 18:00. Vstup je voľný. Ulica si zahrala aj v televíznom filme Guliverove cesty.
Ako sme už písali, Rua Augusta ústí na námestí D. Pedra IV., hoci väčšina ľudí ho pozná pod starým názvom Rossio (v preklade verejné priestranstvo). Spoznáte ho podľa originálnej kamennej dlažby, kde sa striedajú tmavé a svetlé vlny. Námestie bolo vždy centrom politického a verejného života – vyhlasovali sa tu inkvizičné rozsudky nad kacírmi, politici tu mávali predvolebné agitácie, ľudia sa tu zhromažďovali počas protestov a dokonca sa tu zvykli konať býčie zápasy. Počas dňa tu však väčšinou natrafíte na turistov, ako si pochutnávajú na dobrotách z miestnych cukrární. V strede námestia sa týči stĺp so sochou kráľa Pedra IV., ktorý sa vzdal portugalského trónu a odišiel vládnuť ako prvý panovník do Brazílie. V dolnej časti stĺpu mu robia spoločnosť štyri alegorické postavy: Spravodlivosť, Múdrosť, Sila a Skromnosť, vlastnosti, ktorými sa vyznačoval práve Pedro IV. Po oboch koncoch námestia sa nachádzajú bronzové fontány dovezené z Francúzska. Dominantnou stavbou je ale Národné divadlo Márie II. Na jeho miestne pôvodne stál palác, v ktorom nocovali významné kráľovské návštevy. Neskôr slúžil ako sídlo inkvizície, no v roku 1836 ľahol popolom. Na naliehanie spisovateľa Almeidu Garreta sa mesto rozhodlo postaviť na mieste ruín divadlo. Na pomoc si zavolalo talianskeho architekta, ktorý mal dať divadlu romantický a neoklasicistický vzhľad. V tom čase totiž budovy nemali len umeleckú výpovednú hodnotu, ale aj politickú – krajina tak dokazovala svoju silu a prestíž. Na priečelí budovy je vyobrazený prvý portugalský dramaturg Gil Vicente, ktorého viaceré diela boli práve počas obdobia inkvizície zakázané. Divadlo otvorilo verejnosti svoje brány v roku 1846, kedy kráľovná Mária oslavovala svoje 27. narodeniny. V roku 1928 však bolo premenované na Národné divadlo Almeidu Garreta a k svojmu pôvodnému názvu sa vrátilo až v druhej polovici minulého storočia. V 1964 zasiahol divadlo ďalší ničivý požiar a z budovy zostali iba steny. Vďaka rekonštrukčným prácam sa ale podarilo obnoviť jeho neoklasicistický vzhľad tak, ako ho poznáme dnes.
Neďaleko námestia Rossio sa nachádza aj rovnomenná vlaková stanica, ktorá spája Lisabon s neďalekou Sintrou. Vlaky sa do centra mesta dostanú cez takmer 3-kilometrový tunel, ktorý ústí na nasledujúcej stanici Campolide. Po ceste však pretína žltú linku metra, od ktorej ho vertikálne delia iba 3 metre. Stanica bola v rokoch 2004 – 2008 uzavretá pre opravu stien tunela, ktoré dostali novú betónovú vrstvu. Na stanici je však najzaujímavejšie jej priečelie postavené v romantickom neo-manuelskom štýle typickom pre 16. storočie. Vstupné brány majú tvar podkovy a na vrchu budovy sa nachádza malá vežička s hodinami. Nádražiam, naopak, dominuje belgická liatina.
Ani neďaleké námestie Praça da Figueira neprežilo zemetrasenie v 1755 bez strát. Mesto prišlo o Kráľovskú nemocnicu všetkých svätých, ktorá stála práve na mieste dnešného námestia. V roku 1492 ju dal so súhlasom pápeža postaviť kráľ Ján II. Portugalský a mala v sebe zahŕňať všetku možnú starostlivosť. V 16. – 18. storočí patrila v najvýznamnejším lisabonským nemocniciam a vďaka opatere chudobných ľudí, sirôt a mentálne postihnutých pacientov dostala prezývku Hospital dos Pobres. Nemocnica mala tri poschodia a jej súčasťou bol aj kostol s monumentálnym priečelím postaveným v manuelskom štýle. Snahy o zrekonštruovanie nemocnice sa nenaplnili pre nedostatok financií a tak chorých museli začať liečiť v nových priestoroch – Nemocnica sv. Jozefa vznikla v budove bývalého jezuitského gymnázia a dodnes patrí k hlavným lisabonským nemocniciam. Podľa návrhu markíza Pombal sa námestie zmenilo na mestský trh. V roku 1885 bol zastrešený, ale v 50. rokoch minulého storočia bola konštrukcia odstránená a spolu s ňou aj trh. Dnes v strede námestia stojí socha kráľa Jána II.
Pokiaľ sa vrátime späť k brehu Teja, nájdeme tu ešte jedna zaujímavá stavba – Casa dos Bicos (Dom špicov). Postaviť ho dal syn guvernéra portugalskej Indie Brás de Albuquerque v roku 1523. Viac ako jeho účel je zaujímavejšia jeho architektúra. Celá fasáda je pokrytá kamennými špicatými obkladačkami, čo v celom Lisabone nemá obdobu. Majiteľ sa zjavne na svojich cestách po Taliansku inšpiroval renesančnými budovami ako Palazzo dei Diamanti vo Ferrare alebo Palazzo Bevilacqua v Boloni. Zaujímavé je tiež nepravidelné rozmiestnenie okien a dverí rôznych veľkostí. Pôvodne mal dom o fasádu a dve poschodia viac. Aj jeho však poškodilo zemetrasenie, ktoré zbúralo vrchné poschodia. Zvyšok budovy sa podarilo zachrániť a slúžil ako sklad a predajňa tresky. V roku 1973 sa ho rodina Albuquerque rozhodla predať no o pár rokov nato vznikla v rámci 17. Európskej výstave umenia, vedy a kultúry iniciatíva na vytvorenie výstavného priestoru v Casa dos Bicos. Budovu sa podarilo zrekonštruovať a nadstaviť dva zničené podlažia. Do roku 2002 tú sídlila Komisia pre zámorské objavy, v súčasnosti v dome existuje Nadácia Josého Saramaga. Casa dos Bicos je prístupn8 verejnosti od 10:00 – 18:00 (pon.-sob.).