Do Aveira sme sa vybrali cez chladný jesenný deň a keďže to na pláž veľmi nevyzeralo, rozhodli sme sa preskúmať mesto. Ako nám vysvetlil náš lodný sprievodca, Aveiro sa dá spoznávať tromi spôsobmi: peši, na bicykli či loďou. My sme sa rozhodli vyskúšať všetky tri varianty.
Keďže sa Aveiro nachádza tak trochu mimo mapy autobusových spojení, najjednoduchší spôsob je sadnúť na vlak a vystúpiť na stanici neďaleko centra. Hoci dnešné nástupištia boli vybudované len nedávno, povedľa sa nachádza zachovalá budova starej vlakovej stanice, ktorá ma fasádu zdobenú pravými modrobielymi azulejos. Tie krášlia väčšinu budov v meste, keďže sa tu kedysi nachádzala továreň na výrobu porcelánu. Vyrástla tu tiež jedna z prvých fabrík na výrobu tehiel a hoci produkcia pokračuje, pôvodná budova slúži na administratívne účely.
Aveiro je tiež známe pod prezývkou Portugalské Benátky, keďže nim preteká sieť kanálov ústiacich do neďalekého mora. Kanály sú prírodné, jediná umelo vybudovaná časť je lagúna v bývalej priemyselnej časti – dnes zastavanej modernými budovami a hotelom. V strede lagúny sa nachádza socha legendárnej Marii da Fonte, ktorá po boku dedinčanov protestovala proti zdravotným a ekonomickým reformám vlády počas prvej fázy občianskej vojny v roku 1846. Dnes je Maria symbolom odvahy vidieckych žien.
No kanál nebol vždy pýchou mesta, práve naopak, často ľudí potrápil. Hladina vody totiž závisela od prílivu a odlivu na mori, a tak občas kanál prišiel o všetko vodu, inokedy zase lode plávali po celom meste. Odliv vody tak spôsobil aj odliv obyvateľov, ktorí sa živili najmä rybolovom a presťahovali sa bližšie k pobrežiu. Zmeny hladiny spôsobovali problémy aj miestnemu prístavu a mali za následok jeho uzatvorenie. Neskôr sa na kanáli vybudovalo stavidlo, ktoré reguluje prietok vody.
Lagúna v ústí rieky hrala tiež významnú rolu v pestovaní rias a produkcii soli. Práve na zbieranie chalúh sa používali lode známe pod názvom moliceiro, zdobené rôznymi satirickými kresbami. Dnes sa využívajú ako turistická atrakcia a prevezú vás po kanáli za 5€/45 min. Okrem tohto typu plavidla sa na kanáli využívali ďalšie dva. Jeden slúžil na rybolov, druhý na prevážanie soli. Tá sa „vyrábala“ v tradičnom solivare a dodnes ich v Aveire existuje okolo tridsať. Pracovníci na soľných poliach sa nazývajú marnotos, ich manželky zase salineiras. Kedysi spolu s rybármi obývali typické domčeky charakteristické iba jednými dverami a jedným oknom. Tieto postavy sú pre Aveiro také typické, že majú aj svoje vlastné sochy na hlavnom moste cez kanál. Marnoto má na sebe jednoduchú košeľu a kraťasy a v roku drží nástroje na prácu so soľou. Jeho žena, salineira, zase na hlave nesie kôš plný soli. Okrem bežnej jedlej soli sa tu vyrába napríklad aj flor-de-sal, soľ, ktorá sa tvorí na hladine a jej zber si vyžaduje veľkú precíznosť. Aj preto patrí k najdrahším soliam na svete a používa sa najmä v modernej gastronómii.
Ďalší spôsob, ako spoznať Aveiro, je na bicykli. Keďže mesto sa rozprestiera väčšinou na rovine, tento dopravný prostriedok je tu veľmi obľúbený. Obyvatelia aj turisti si ho zadarmo môžu požičať v kiosku BUGA pri nákupnom centre Forum. Popri kanáli tak môžete za jazdy obdivovať budovy postavené v secesnom štýle, na námestí Rossio jedna z nich – Casa do Major Pessoa – dokonca slúži ako Múzeum secesného umenia (vstup je zdarma). Ďalšia trojica secesných budov sa nachádza iba o pár vchodov ďalej. V jednej z nich sídlia turistické informácie otvorené denne od 9:00 – 19:00/20:00. Neďaleko stojí aj rybí trh, ktorého železnú konštrukciu postavil sám Gustavo Eiffel.
Na opačnej strane kanála sa nachádza niekoľko historických budov. Jednou z nich je Katadrála sv. Dominika. Pôvodná stavba z 15. storočia nebola nič viac len malá kaplnka tvorená tromi chrámovými loďami bez chórovej prepážky. Steny katedrály zdobia – ako inak – azulejos a zlatom sa na dekorácii tiež šetrilo. Oproti chrámu sa nachádza v bývalej budove kláštora Múzeum Aveira. Za zbierku vďačí najmä dcére kráľa Afonsa V., princeznej Joane, ktorej postava je opradená legendou. Krásna Joana sa už v mladom veku vedela, že ju viac priťahuje náboženstvo ako všetci jej nápadníci. Rozhodla sa preto vstúpiť do kláštora, no kráľovský dvor jej nedovolil zložiť rádový sľub a tak tu Joana prežila celý svoj život ako novicka. Žila v chudobe a všetok svoj majetok venovala ľuďom v núdzi. Princezná však ochorela na mor a zomrela vo veľkých bolestiach. Keď smútočný pochod prechádzal okolo záhrady, o ktorú sa Joana pravidelne starala, lupene kvetov zasypali jej rakvu. Táto udalosť bola vyhlásená ako prvý zázrak princeznej, neskôr sa k nemu pribudli ďalšie a o 200 rokov nato ju pápež Inocent XII blahorečil. Mramorová hrobka Joany sa nachádza v múzeu na barokovom chóre, ktorý zdobia azulejos vyobrazujúce udalosti z jej život.
Miestnou gastronomickou špecialitou sú ovos moles, ktoré nájdete na každom kroku. Pokiaľ sa ich rozhodnete vyskúšať, kúpte si pre začiatok jednu chuťovku. Kombinácia vaječného žĺtku a cukru nemusí oslniť každého. Táto zmes sa plní do oplátok rôznych morských tvarov.