João César Monteiro (1939-2003)
Monteiro patril k velikánom portugalskej kinematografie a zakladateľom hnutia Cinema Novo. Podobne ako Manoel de Oliveira, aj on bol priekopníkom žánru vizuálnej antropológie. Monteiro, ako jeden z mála predstaviteľov Cinema Novo, odmietal univerzitné štúdium. Ako verný odporca salazarzimu vo svojom filme Fragmentos de um Filme Esmola (1973) vyhlásil, že „A escola é a retrate cultural do opressor.“ (Škola je kultúrnym obrazom svojho utláčateľa). Vďaka grantu Nadácie Calouste Gulbenkian ale vycestoval na študijný pobyt do Londýna a po návrate natočil svoj prvý krátkometrážny film: Quem espera por sapatos de defunto morre descalço (1970). Nasledovné Monteirove sa vyznačovali silným lyrizmom a občas aj nekonečnou dĺžkou. Režisér si okrem toho vo väčšine z nich zahral aj hlavnú úlohu a nebolo to inak ani v trilógii Recordações da Casa Amarela (1989), A Comédia de Deus (1995) a As Bodas de Deus (1999), kde stvárnil postavu Joãa de Deus. Prvé dva filmy z tejto série zožali úspech na festivale v Benátkach, posledný bodoval na festivale v Argentíne. Zaujímavosťou je, že za svoje herecké schopnosti sa ocenenia nikdy nedočkal. V roku 1982 obsadil Monteiro do svojho filmu Silvestre dovtedy neznámu herečku Mariu de Madeiros, ktorá sa neskôr stala úspešnou aj v zahraničí. Posledným Monteirovým filmom bol Vai e Vem (2003), ktorý si sám napísal, režíroval a zahral si v ňom hlavnú postavu, svoje alter ego – akoby vedel, že je to jeho posledné, trojhodinové dielo.
Pedro Costa (*1959)
Costa je nezávislým režisérom, ktorý do portugalskej kinematografie priniesol množstvo inovatívnych prvkov, napríklad metódu priameho filmu. Tak ako viacero jeho rovesníkov, aj on patril ku generácii, ktorá v 90. rokoch vyšla z Vysokej školy filmu a divadla v Lisabone. Costa začínal ako asistent réžie u Jorga Silva Mela a Joãa Botelha a jeho vlastnú tvorbu ovplyvnili najmä techniky vizuálnej antropológie a doku-fikcie. Costa väčšinu svojich príbehov situoval do chudobných lisabonských štvrtí a predstavil v nich rodiny s neľahkým osudom. Tak tomu bolo aj v jeho prvom, čiernobielom filme O Sangue (1989), v ktorom mapuje životný príbeh dvoch bratov po smrti ich otca. Režisérov prvý väčší úspech prišiel s filmom Ossos (1997), drámou z lisabonskej štvrti Fontainhas plnej afrických, najmä kapverdských imigrantov s dokumentárnymi prvkami. Film bol nominovaný na Zlatého leva na Festivale v Benátkach. Ďalšia doku-fikcia No Quarto da Vanda (2000), ktorá je akoby pokračovaním Ossos, sleduje každodenný život Vandy závislej na heroíne. Okrem Vandinej osobnej drámy sledujeme aj osud štvrti Fontainhas, ktorá je postupne zrovnávaná so zemou. Jeho filmy tak okrem dokumentárnych prvkov ponúkajú aj etnografickú zložku a tak môžeme hovoriť o etno-fikcii. Pedro Costa za tento film získal na Festivale v Cannes cenu pre zahraničného filmára roka. Osudy presídlených obyvateľov Fontainhas sledoval Costa vo svojom ďalšom filme Juventude em Marcha (2006) a zameral sa najmä na vplyv Klinčekovej revolúcie na životy týchto imigrantov. Snímka bojovala na Festivale v Cannes o Zlatú palmu. Britské noviny Guardian nazvali Pedra Costu filmovým Samuelom Beckettom vďaka jeho neoblomnému a nekompromisnému prístupu ku kinematografii a autor článku Peter Bradshaw dodáva, že hoci sa jeho diela nemusia páčiť každému, film Ossos by mali vidieť všetci filmoví nadšenci.
João Canijo (*1957)
Napriek tomu, že Canijo vyštudoval históriu, od začiatku svojej filmárskej kariéry mal možnosť spolupracovať s filmovými velikánmi ako Manoel de Oliveira či Win Wenders. Popri filme sa venoval aj divadelným scenárom a portugalskému publiku priniesol hry od Eugena O´Neilla či Davida Mameta. Svoj prvý film Três menos eu natočil v roku 1988 a predstavil ho aj na Rotterdamskom filmovom festivale. Zatiaľ najväčší úspech dosiahol s filmom Noite Escura (2004), ktorý mal premiéru na festival v Cannes a bol portugalským nominantom na Oscara pre Najlepší zahraničný film. Tak ako názov filmu napovedá, dej sa odohráva pod rúškom tmy v miestnom rodinnom erotickom salóne. Nemôžu preto chýbať vraždy, ruská mafia, zrady a prostitútky. Otec, majiteľ nevestinca, zapredá svoju najmladšiu dcéru ruskému podsvetiu len aby zachránil seba a svoj biznis. Vo filme hviezdila herečka Rita Blanco, ktorú sa Canijo rozhodol obsadiť aj do svojho ďalšieho oceňovaného filmu Sangue do meu sangue (2011). Príbeh sa odohráva v chudobnej lisabonskej štvrti, kde obyvatelia žijú z ruky do úst, no nevzdávajú sa v boji o lepšiu budúcnosť. Drogy, problémové vzťahy, ale aj nekonečná láska medzi členmi rodiny, to je to, čo ide Canijovi najlepšie.
Marco Martins (*1972)
Ďalší absolvent Lisabonskej vysokej školy filmu a divadla Marco Martins zbieral po škole skúsenosti u režisérov ako Manoel de Oliveira či Wim Wenders a neskôr robil asistenta réžie Joãovi Canijovi. Ako mladý režisér začínal krátkymi filmami, neskôr prešiel k natáčaniu reklám a v roku 2002 si založil vlastnú produkčnú spoločnosť Mistério dos Filmes. Svoj prvý a najúspešnejší celovečerný film Alice nakrútil až v roku 2005. Pozbieral zaň viacero medzinárodných ocenení, vrátane Festivalu v Cannes, kde mal premiéru a získal cenu v sekcii Directors’ Fortnight a Jeunes Regards. Film rozpráva príbeh mladej rodiny, ktorá sa vyrovnáva s faktom, že ich dcéra Alice je už takmer 200 dní nezvestná. Otec Mário sa ju deň čo deň vydáva hľadať po tej istej trase, akú absolvovali každý deň na ceste do škôlky. Mário okrem toho rozmiestnil kamery v centre Lisabonu a celé noci trávi sledovaním záznamu z pások. Najnovším Martinsovim počinom je film Como Desenhar Um Círculo Perfeito (2009), ktorý sleduje príbeh dvojičiek – brata a sestry. Tí okrem problémov okolo rozvodu rodičov začínajú objavovať a riešiť svoju sexualitu. A ako inak, ako pekne súrodenecky.
Miguel Gomes (*1972)
Aj Miguel Gomes vyštudoval prestížnu lisabonskú vysokú školu a zaradil sa k pokračovateľom portugalskej filmovej tradície. Okrem prvkov vizuálnej antropológie ho ovplyvnilo aj hnutie Cinema Novo, taliansky neorealizmus a francúzska nová vlna. Začínal pri krátkom filme, skutočný úspech však prišiel až s jeho druhým celovečerným filmom doku-fikciou Aquele Querido Mês de Agosto (2008). Film dokumentuje životy v štyroch malých dedinách na portugalskom vidieku, kam sa na leto vracajú rodáci žijúci v zahraničí. Filmový štáb sem príde natočiť hraný film, no nakoniec sa sám stáva účastníkom doku-fikcie. Úspech na medzinárodných festivaloch autora naštartoval do ďalšej práce a v roku 2012 prišiel s ďalším trhákom – Tabu, ktorý je akousi poctou nemeckému režsiérovi F.W. Murnauovi a jeho rovnomennému nemému filmu z roku 1931. Snímka mala premiéru na Festivale v Berlíne a hoci nezískala hlavnú cenu, ušli sa jej uznanie od poroty FIPRESCI aj ocenenie Alfreda Bauera za otvorenie nových perspektív vo filmovom umení.
Edgar Pêra (*1960)
Pêra patrí k súčasnej generácii portugalských experimentálnych filmárov, no väčšina jeho filmov sa nedostane za hranice krajiny. Režisér však často boduje na zahraničných festivaloch portugalskej kinematografie, kde sa predstavuje rôznymi žánrami – dokumentom, hranými filmami, kraťasmi či videoklipmi. Jeho tvorba odráža aj súčasnú politickú situáciu v Portugalsku, napr. vo filme 88 (2002) spracoval tému fašistických gangov a ich bláznivých ideológií. Medzi jeho najúspešnejšie experimentálne filmy patrí jednoznačne A Janela (Maryalva Mix) (2001) – bizarné, unikátne, surrealistické dielo plné humoru a irónie, ktoré zároveň ponúka náhľad do portugalskej histórie fada a Lisabonu. Najnovším počinom režiséra je hororový film O Barão (2011), ktorý sa pohráva s fantáziou diváka. Ukážky z tohto aj ďalších filmov nájdete na YouTube kanáli Edgarda Pêru.
João Salaviza (*1984)
Najúspešnejší portugalský režisér krátkometrážnych filmov. Debutoval študentským 9-minútovým filmom Duas Pessoas (2004, video), ktorý sa uchádzal o cenu za Najlepší krátky film na Festivale v Karlových Varoch. Najväčší úspech dosiahol Salaviza v roku 2009 s filmom Arena (16´, video). Ten ako prvý portugalský krátkometrážny film vyhral Zlatú palmu na festivale v Cannes. Príbeh rozpráva o mladom tatérovi v domácom väzení, ktorý doplatí na svoju spackanú prácu a stane sa terčom útoku nespokojných detských zákazníkov. Salaviza v skvelej práci pokračoval aj v roku 2012, keď so svojím kraťasom Rafa (25´) vyhral Zlatého medveďa na Festivale v Berlíne. Aj tu je hlavným predstaviteľom mladý chalan žijúci na ľavom brehu rieky Tejo, ktorý sa vydá sám do Lisabonu v snahe nájsť svoju mamu. Salaviza cenu venoval portugalskej vláde, od ktorej očakáva, že v najbližších rokoch pomôže národnej kinematografii prebrať sa z kómy.