Knižnice by mali patriť do rodiny s letiskami, pretože oboje sú miestami odchodov a návratov.
Knihy sú priamymi príbuznými lietadiel, lietajúcich kobercov či vtákov. Pochádzajú z rodiny oblakov a pri vznášaní sa rovnako vedia stať neviditeľnými, akoby vstúpili do vlastnej atmosféry, aby uvideli to, čo existuje tam, kam nedovidíme.
Čitateľ vchádza s knihou práve tam, kam nedovidíme. Premiestňuje sa na druhý koniec sveta alebo do iného sveta, či už inej reality, alebo inej doby. Predovšetkým mimo knižnice. Tým vôbec neprekáža, že sa čitateľ ocitne mimo nich.
Knihy sú tiež krtkovia, dážďovky, spadnuté kmene stromov, vyzreté absolútnou dlhovekosťou, knihy načúvajú, neprestajne prehovárajú. Sú ročnými obdobiami celých vekov – od stvorenia sveta až po jeho zánik. Knihy vyplňujú a sceľujú diery v hlave. Dokážu pršať či stmievať, oddávajú deti, červenajú sa, plačú, predstavujú si, že sa neskôr vrátia na začiatok, aby boli ako deti. Knihy držia deti vo vzduchu a točia sa ako kolotoče, aby ich počuli smiať sa, aby sa zabávali.
Knihy majú oči po všetkých stranách a klebetia hore aj dole, vľavo i vpravo o všetkom alebo o ničom. Od toľkej zvedavosti ani len nemrknú. Môžeme si myslieť, že zažmurká, keď ju otvoríme a zatvoríme, ale v knihe sa nikdy nestmieva. Knihy chcú vždy vidieť a neustále rozprávajú.
Knižnice sú iba zdanlivo tichými miestami. Ticho knižníc tvorí naivita nevedomých a neopatrných. Pretože knižnice sú ako večierky či nepretržité bitky a v každom momente zaznievajú piesne či trúbenie a vždy sa nájde v nich niekto, kto zanietene diskutuje o budúcnosti, kto sa dožaduje budúcnosti a je odvážny, hodný našej dôvery a našej viery.
Ponechávať knihy zatvorené je zbytočné. Majú absolútnu pamäť. Počkajú si, kým ich niekto otvorí. Kým sa niekto odváži, vyhladne, dospeje a nárokuje si právo vydať sa dlhšou cestou. A zakaždým ponúknu všetko, štedro a veľkoryso. Knihy poskytujú seba, svoje vedomosti, zakaždým neúnavne a ochotne nachádzajú stále nových a nových ľudí. Páčia sa im ľudia, ktorí sa ich ani len nedotkli, pretože majú pre nich prekvapenia, a tým sa zabávajú. Knihy majú toľko zábavy.
Ľudia, ktorí sa stali čitateľmi, sú ihneď bystrejší, dokonca vyrastú o tri centimetre, čo je výsledok zdravej hrdosti z toho, že robia správnu vec. Čítať knihy je veľmi správna vec. To ľudia pochopia okamžite. A knihy nemajú závrate. Majú rady nízkych ľudí a páčia sa im aj tí, čo vyrastú.
Po prečítaní mnohých kníh možno nadobudnúť obdivuhodnú inteligenciu a hlava sa rozžiari, akoby v nej bola lampa. Je to veľmi zábavné. Niekedy sú čitatelia takí posadnutí čítaním, že sotva zapnú skutočné svietidlo. Snažia sa čítať jedine svetlom vlastných očí, priložia si knihu až k nosu, akoby ju ovoniavali. Aj keď sú čitatelia inteligentní, učia sa prečítať všetko, dokonca i to, čo knihou nie je. Jasne čítajú náladu ostatných, úzkosť, dokážu prečítať búrku aj ticho, bárs aj to najtichšie. Poniektorí sa jedného dňa môžu naučiť písať. Učia sa písať knihy. Rovnako ako stromy plodia jablká či pomaranče, tak ich plodmi sú slová. Ľudia, čo dávajú slová.
Už som videl ľudí vystupovať z kníh. Ľudí, čo sa ponáhľajú zmeniť svet. Vychádzajú z príbehov a v zhone si obliekajú rôzne oblečenie a odchádzajú vysvetľovať dôležité objavy. Veľa ľudí, ktorí žijú v knihách, musia riešiť množstvo dôležitých záležitostí. Musíme byť vždy pozorní. Niekedy je na nás, aby sme im pomohli. Niektoré knihy nás nútia vyhrnúť rukávy a dať sa do práce. Ale smelo. Práca, ktorú máme vďaka škole kníh, je obyčajne spôsob, ako byť šťastní.
Všetky knihy sú nekonečné. Začínajú textom a rozširujú sa fantáziou. Preto sú texty viac než obrovské, takých absurdných rozmerov, že sa to ani nedá zmerať. To platí aj pre poviedky, nezáleží na veľkosti. Pokiaľ im porozumieme, narastieme spolu s nimi, až sa z nás stanú monumentálne osoby. Ľudské budovy ďalekosiahlej nádhery.
Majme vždy na pamäti, že čítaním dúfame v lepšie zajtrajšky.
(pôvodný text: Bilbiotecas od Valtera Huga Mãe)