VÍŤAZKY PREKLADATEĽSKEJ SÚŤAŽE:
🥇1. miesto: Denisa Bandurová
🥈2. miesto: Jarmila Cigániková
🥉3. miesto: Karolína Haršányová
Víťazný preklad
Autorka Lídia Jorge
Prekladateľka Denisa Bandurová
Jazyková redaktorka Lenka Cinková
Nezmestíte sa
Tam, odkiaľ pochádzam, žijú muži, ktorí chodia na nedeľné omše a podľa určenia vykonávajú rôzne komunitné práce. Sú to dobrí muži. Napriek tomu vám musím povedať niečo zlé. Ženy sú tiež dobré, dokonca lepšie ako muži, pretože nikdy nie sú samy. Sú matkami našich detí a preto hovoria pokojným tónom, varia, spievajú, žehlia a robia si svoju prácu, a keď sa mužom do roboty nechce, ženy robia aj za nich. No aj tak vám musím povedať niečo zlé. Dedina je od mesta vzdialená tri kilometre, dá sa povedať, že je vlastne už súčasťou mesta, keďže domy na periférii skracujú vzdialenosť medzi jednou a druhou oblasťou. Preto máme ľahko dostupný hostinec, supermarket, ambulanciu na liečenie tuberkulózy a AIDS, kaderníctvo pre mužov aj ženy, obchody s oblečením a obuvou aj penzión pri ceste, no napriek tomu vám musím povedať niečo zlé.
Osada, z ktorej pochádzam, leží dvanásť kilometrov severne od dediny a pätnásť kilometrov od mesta. Nazýva sa Kimbalina. Je pomenovaná podľa rieky Kimba, ktorá tečie vo vnútrozemí asi dva kilometre od osady a lemuje cestu. Južnejšie leží jazero, tiež nazvané Kimba, no k nemu sa dá dostať len po úzkej lesnej cestičke.Po oboch stranách cesty rastú čoraz vyššie kroviny a stromy.Neďaleko osady stoja košaté mangovníky, sú tam už viac ako dvadsať rokov. To v dedine ešte nebol ani misijný dom, ani motel, ktorý nesie moje meno, a v tom čase nebolo ani elektriny, ktorou je dnes celá oblasť osvetlená, prepletená sieť svetielok zachytená satelitom na google mapách pripomína súhvezdie, a aj tak vám musím povedať niečo zlé.
Viac-menej v polovici dvanásť kilometrov dlhej cesty, ktorá vedie z osady do dediny, je zákruta. Už nejaký čas sa v noci na tomto úseky cesty, ešte pred zákrutou, objavuje pomaly idúce auto so zapnutými obrysovými svetlami. Zastane, skôr ako sa k tebe priblíži. Vystúpi z neho žena v modrom a kráča po ceste smerom k tebe. Ak nezastavíš, vylezie na tvoje auto a vznáša sa nad ním, kým neprídeš do dediny. Ak zastavíš, vyberie sa k tebe, a keď je už na dosah ruky, cez hruď ti vojde do tela a zmizne. Splynie s tvojím telom a už ju viac nevidíš. Teda pokiaľ sa na to miesto nevrátiš na ďalší deň alebo ďalšiu noc. Vysvetlím. Cez deň sa všetko deje tak, akoby to bolo v noci. Pri zákrute je niekoľko stromov s riedkymi korunami, pripomínajúcimi rozmazanú škvrnu. Spoza nej sa znenazdajky vynorí auto a ide rovno k tebe bez ohľadu na to, či ideš na sever alebo na juh. Žena, čo z neho vystúpi, mlčí, nepozerá sa na teba a ani ťa nijako neohrozuje, len sa zjaví, ide za tebou a potom v tebe zmizne. Nestáva sa to každému, len niektorým ľuďom. Problém je v tom, že aj keď postava ženy nie je jasná, viem, o koho ide. To, že viem, o koho ide, je síce dobré, ale to, čo vám musím povedať, je zlé. Nechcem sa hrať so slovíčkami, no musím povedať, že to zlé sa začalo niečím dobrým. To dobré bolo, že sestra Alberta, misijná zdravotná sestra, premávala medzi mestom a vidiekom a prechádzala pritom cez dedinu a cez osadu, v ktorej sme bývali. Jazdila na Renaulte 4L, na prednom sedadle mala veľkú bielu škatuľu s malým červeným krížom. Boli v nej obväzy, gáza, tabletky, obklady, ampulky, striekačky, prístroje na počúvanie pľúc, na meranie pulzu a cukru v krvi, teplomery, infúzia a dezinfekcia, tiež vakcíny s postupným a okamžitým účinkoma ešte kliešte na vyťahovanie detí uviaznutých v matkinom bruchu. Sestra Alberta mala so sebou všetko potrebné, aby pomohla každému, kto to potreboval – či už mal bolesti, umieral alebo sa chcel narodiť. Na nás mladých však najviac zapôsobilo to, že sme sa s ňou mohli zviesť jej autom.
Renaultka sa z diaľky približovala a prvé, čo sme cez čelné sklo videli, boli sestrine zuby. Sestra Alberta sa stále smiala, či už na to mala dôvod, alebo nie. Biele vycerené zuby na jej okrúhlej tvári opálenej dozlatista znamenali, že sa zvezieme.Len čo sestra uvidela niekoho kráčať po rozbitej krajnici, zastavila. Otvorila dvere a vzala so sebou ženy nesúce bandasky s vodou, ktoré museli držať medzi nohami, aby nezamočili čalúnenie. Viezla mužov s bakuľami, ktoré trčali z okien, mužov, ktorí mali na kolenách prasa, kozu, často veľké vrecia, ktoré sa nezmestili dovnútra, a tak viseli cez okná. Vtedy renaultka vyzerala ako ťažné zviera na kolesách, nesúce oblý náklad. Niektorí ľudia sestru volali Alberta Chvaitza, vďaka príbehom o udalostiach, ktoré sa stali severnejšie od nás, v okolí Lambaréné.
Niekedy pri ceste stopovali mladí chlapci v skupinkách a do auta s piatimi miestami na sedenie sa napchali ôsmi, občas aj viacerí. Sestra Alberta vždy hovorila, že keď sa chce, všetko sa dá, ak si to želá Pán Boh a Panna Mária, matka nášho Pána Ježiša Krista. Dokonca aj keď sa renaultka po ceste pokazila, sestra Alberta si myslela, že to Pán Boh a Panna Mária chceli, aby bolo treba zavolať mechanika alebo aby sa objavil niekto dostatočne silný na potlačenie auta. Svätá matka Mária, pomôž nám, aby sme šťastne došli do cieľa. Sestra Alberta nikdy nepovedala nie, nerozčuľovala sa, nenadávala. Nehovorila hajzel ani kurva, doriti či sviniar. Hovorila Pán Ježiš a Nepoškvrnené srdce Panny Márie.Keď sa renaultka objavila na ceste, stopli sme si ju a sestra nás odviezla v smere, ktorým išla. Bolo dobré, že renaultka chodila tam a späť medzi vidiekom a mestom. Jedného dňa sme stopovali štrnásti, väčšina z nás chlapci, skoro muži, s malými zadkami, no širokými ramenami. Sestra Alberta prichádzala z vnútrozemia, prešla cez osadu a mierila do mesta. My tiež. Sestra Alberta nám zastavila. No a práve o tejto jazde vám musím povedať niečo zlé.
Preklad bol publikovaný v časopise Verzia 2/2024.
Za podporu ďakujeme:
