Camilo Castelo Branco (1825-1890)je vedúcim predstaviteľom druhej vlny portugalského romantizmu a jeho diela sú právom súčasťou povinného čítania na hodinách portugalskej literatúry. Počas tvorby sa ale posúval k realistickejším témam, ktovie, či ho k tomu doviedol životný pesimizmus alebo to bol prirodzený vývoj a vplyv tej doby.
Camilo Castelo Branco sa narodil v Lisabone a od detstva bol vedený k náboženstvu a vzdelaniu. Keď mal dva roky, stal sa polosirotou, v desiatich už bol na všetko len on a jeho sestra. Súrodencov sa ujala ich teta a keď sa Camilova sestra vydala, odišiel žiť s ňou. Aj on však vstúpil do manželstva veľmi mladý – mal iba 16 rokov, keď sa oženil s roľníkovou dcérou Joaquinou Pereirou da França. Na svadbu však boli obaja nepripravení a Camilo čoskoro svoju ženu opustil. Zo zväzku im zostala jedna dcéra, tá však zomrela iba pár mesiacov po svojej mame, keď mala 8 rokov. To už ale Camilo randil s inými dámami, síce osudová láska na neho ešte iba čakala. Medzičasom plánoval študovať právo, medicínu a teológiu, no jeho srdce si získala novinárčina a písanie. Camilo trávil čoraz viac času v kaviarňach, divadlách, buržujských salónoch a redakciách novín v Porte. A tu ju stretol – Anu Plácido, manželku obchodníka, ktorý sa práve vrátil z Brazílie. Láska to bola vášnivá a obojstranná a dvojica sa rozhodla utiecť do Lisabonu. Keď sa však prevalil škandál ohľadom nevery, Ana Plácido skončila uväznená v kláštore. Odtiaľ sa jej síce podarilo po mesiaci ujsť, no neskôr ju opäť zadržali a poslali do väzenia. Súd ju aj Camila oslobodil a dvojici už nič nestálo v ceste k spoločnému životu. Narodili sa im deti, ale nasledujúcich 25 rokov nebolo pre Camila najšťastnejšími. Rodina sa musela obracať aby prežila a Camila už nebavilo písať pre peniaze. Chcel písať pre radosť, ktorá v jeho živote chýbala. V roku 1858 ho jeho kamarát Alexandro Herculano navrhol do vedeckej rady a v 1885 mu bol udelený šľachtický titul vikomt z Correia Botelho. Vďaka týmto oceneniam Camilovi svitla nádej na lepší život a hoci láska k Ane už nebola taká vášnivá ako na začiatku vzťahu, konečne sa rozhodol si ju v roku 1888 zobrať za manželku. Camilovo zdravie išlo ale dolu vodou – zmietal sa v smútku, hrozila mu slepota a mal pocit, že sa z toho všetkého zblázni. A tak ako jediné východisko videl samovraždu, ktorú spáchal v roku 1890.
Strastiplný život preniesol Camilo Castelo Branco aj do svojej tvorby. Hoci skončil ako realista, väčšina jeho diel je romantická, aj keď sa snažil vymaniť z pod nálepky akéhokoľvek smeru. Počas svojho života napísal až 137 diel, čo je v priemere 6 ročne. Bol prvým portugalským autorom, ktorý sa živil výhradne písaním. Jeho prozaickú tvorbu môžeme rozdeliť do štyroch žánrov: historické romány (A Sereia, O Judeu, O Regicida), satirické romány (Coração, Cabeça e Estômago a A Queda Dum Anjo), milostné romány (Amor de Perdição, O bem e o Mal) a romány nových tendencií (Novelas de Minho, Eusébio Macário, A Brasileira de Prazins). Okrem toho písal aj drámu (Agostinho de Ceuta). Camilo trávil veľa času v severných vidieckych oblastiach Minha a Trás-os-Montes a aj jeho diela majú dedinský nádych – autor používa jazyk miestneho obyvateľstva plný regionálnych výrazov a nepoškvrnený vplyvom angličtiny a francúzštiny. Častými témami v jeho dielach sú nemanželské a osirotené deti a zložité rodinné vzťahy, ako napríklad v románe Maria! Não me mates por que sou a tua mãe. V diele Onde está a felicidade? zase kritizuje vtedajšiu spoločnosť, ktorá za najdôležitejšiu súčasť života považovala peniaze a sociálne postavenie, pričom šťastie človek bolo až druhoradé.
Najvýznamnejším a najznámejším dielom Camila Castela Branca je ale román Amor de Perdição, ktorý opisuje podobnú lásku, akú zažili Rómeo a Júlia. V portugalskej verzii sú ale hlavnými postavami 15-ročné „deti“ Simão Botelho a Teresa de Albuquerque. Napriek nesúhlasu znepriatelených rodín sa dvojica tajne stretáva, no osud im nepraje. Teresin otec ju chce oženiť s bratrancom Baltazarom, ona sa ale radšej rozhodne pre život v kláštore. So Simãom si naďalej píše listy, ten ale v bitke zabije Baltazara a odsúdia ho na trest smrti. Vďaka zásahu svojho otca mu však súd zmierni trest na 10 rokov vyhnanstva v Indii, kam Simão odchádza aj so slúžkou Marianou, ktorá sa medzičasom do neho zamilovala. Keď Teresa vidí, ako loď odchádza z prístavu, zomiera. O pár dní nato zomiera na chorobu aj Simão, čo neznesie Mariana a svoj život ukončí v hlbinách oceánu.
Román si môžete prečítať v českom preklade Zhoubná láska (Marie Adámková) z roku 1979. Okrem toho existujú aj tri portugalské sfilmované verzie od Antónia Lopes Ribeira (1943), Manoela de Oliveiru (1979) a Mária Barrosa (2008).
Kompletnú bibliografiu Camila Castela Branca nájdete na stránke venovanej spomienke na tohto autora.