Pri prechádzkach ulicami Chiada je ťažké si prestaviť, že v stredoveku boli na tomto meste ešte pasienky. Neskôr tu začali vyrastať kláštory a kostoly, obchody a divadlá, no a dnes patrí táto štvrť k symbolickým častiam Lisabonu. Ak je Alfama centrom fada a Baixa centrom obchodu, potom Chiado je centrum intelektuálov. V polovici 19. storočia tu bolo založené Literárne grémium a portugalský romantizmus tu mal tiež svoje vyhradené miesto, veď po Almeidovi Garretovi je pomenovaná aj jedna z hlavných ulíc. Ani ďalšie literárne obdobia neobišli Chiado – Eça de Queirós ho často spomína vo svojom románe Kronika rodu Maiovcov, Fernando Pessoa si zase obľúbil miestnu kaviareň A Brasileira a doteraz tam každodenne vysedáva jeho bronzová socha. A odkiaľ pochádza názov Chiado? Hovorí sa, že sa tak volal miestny krčmár, ktorý vlastnil podnik na mieste dnešného nákupného centra Armazéns do Chiado. Iná legenda hovorí, že dostalo meno podľa portugalského básnika Antónia Ribeira, ktorý je doteraz známy pod prezývkou Chiado. Otázkou však je, či meno dostala ulica a štvrť po ňom alebo to bolo naopak. Ribeirova sediaca socha však dnes zdobí námestie Chiado.
Do Chiada sa môžete dostať buď výťahom alebo peši po ulici Rua do Carmo. Bohužiaľ, z pôvodnej podoby ulice sa toho veľa nezachovalo. Tento raz však nebolo na vine zemetrasenie, ale masívny požiar z 25. augusta 1988, ktorý vypukol v miestnom obchode a odtiaľ sa rozšíril aj na ďalšie domy smerom k ulici Rua de Garret. V tomto období bola ulica uzavretá pre dopravu, a tak sa k ohnisku nemali požiarnici ako dostať. Dnešný vzhľad dal ulici svetoznámy portugalský architekt Álvaro Siza Vieira a fasády domov tak stále pripomínajú pôvodnú architektúru. Portugalská rocková skupina UHF dokonca o ulici zložila pesničku, ktorá dodnes rotuje v miestnych rádiách.
Medzi ikonické stavby sa radí najmä výťah Elevador de Santa Justa, ktorý spája Baixu s Bairrom Altom a pretína Rua do Carmo. Portugalské mestá boli väčšinou postavené na kopci a doprava v časoch, keď ľudia využívali chôdzu, príp. prostriedky ťahané zvieratami bola zložitá. Preto sa mesto v roku 1882 rozhodlo dať príležitosť portugalskému architektovi francúzskeho pôvodu Raoul Mesnier du Ponsard, ktorý mal preskúmať možnosti využitia mechanickej sily a navrhnúť výťahy pre Lisabon. Elevador de Santa Justa sa začal budovať v roku 1898 – železná konštrukcia výťahu je postavená v neogotickom štýle a aj keď sa Ponsard inšpiroval technikami a materiálmi z Francúzska, legenda, že výťah je v skutočnosti dielom inžiniera Gustava Eiffela, sa nikdy nepotvrdila (i keď sa hovorí, že Ponsard boj jeho učňom). Dve kabíny v sebe zase spájajú materiály ako drevo a mosadz, nepoškodil ich ani požiar v Chiade. Ponsard neskôr navrhol aj ďalšie výťahy v Lisabone (Bica, Glória, Lavra) a iných častiach krajiny (Braga, Porto, Funchal, Nazaré). Santa Justa je v prevádzke od roku 1902, kedy sa volala ešte Ascensor Ouro-Carmo, pretože spájala ulice Rua Áurea s Rua do Carmo. Neskôr dostala pomenovanie bola ulice Rua de Santa Justa, ktorá križuje všetky ulice vedúce z Praça do Comércio k Rossio. Pri svojom 100. výročí bola vyhlásená za národnú pamiatku. Pokiaľ sa vám 30 výškových metrov nechce šliapať pešo, odvezte sa výťahom. Lístky sa predávajú na mieste, spiatočná jazda stojí 5,15€. Výťah premáva od 7:00 do 22:00 v zime a do 23:00 v lete. Na vrchu výťahu sa nachádza veža s kaviarňou a vyhliadkou (8:30 – 20:30), na ktorú vedie úzke točité schodisko. Vstup je spoplatnený 1,5€. Pokiaľ sa vám za výhľad nechce platiť, ponúkame vám výbornú alternatívu – panoramatický bar v hoteli Chiado s výhľadom na celú Baixu a Alfamu.
Most ponad Rua do Carmo vás dovedie priamo ku kláštoru karmelitánov Convento do Carmo a priľahlému námestiu. Aj keď dnes z neho ostali iba ruiny, kedysi svojou veľkoleposťou konkuroval aj katedrále Sé de Lisboa. Rád karmelitánov vznikol v 12. storočí v Palestíne a o sto rokov nato sa rozšíril aj do Európy, kde patrili medzi žobravé rády, i keď ich primárnou misiou bola kontemplácia a šírenie mariánskej úcty. Keďže v Portugalsku dovtedy nemali svoj kláštor, jeden sa im v roku 1389 rozhodol postaviť kráľovský rytier Nuno Álvares Pereira. Ako prví ho obývali rehoľníci z mesta Moura v Alentejo. Keď bol kláštor o niekoľko desaťročí konečne dostavaný, Nuno sa mu rozhodol venovať všetko svoj majetok a sám do neho vstúpiť. Kláštor niesol prvky gotického štýlu, no nasledujúce storočia a početné rekonštrukcie na ňom zanechali známky aj ďalších slohov. Bohužiaľ, zemetrasenie v roku 1755 a následný požiar mali na kláštor a priľahlý kostol ničivé dôsledky a zaživa pochovali účastníkov omše ku Dňu všetkých svätých. Zo stropu chrámovej lodi ostali iba lomené oblúky. Počas panovania kráľovnej Márie I. bolo v neogotickom štýle zrekonštruované jedno z krídiel krížového pôdorysu, ale po zaniknutí náboženských rádov práce na oprave zastali. V kláštore sa v súčasnosti nachádza Karmelitánske múzeum archeológie (Museu Arqueológico do Carmo), ktorého hlavnou misiou vo svojich začiatkoch bolo ochrániť chátrajúce národné dedičstvo po rozpustení náboženských rádov. Nájdete tu malú, ale zaujímavú kolekciu artefaktov z obdobia paleolitu a neolitu až po 18. storočie. Zaujímavosťou je, že počas výstavby dvoch tunelov metra v roku 1995 boli poškodené základy kláštora a vyžiadali si jeho uzavretie na ďalších sedem rokov, počas ktorého malo aspoň vedenie čas na remodeláciu stálej výstavy. Dnes je múzeum opäť prístupné verejnosti denne okrem nedele od 10:00 – 18:00/19:00. Vchod sa nachádza zo strany námestia Largo do Carmo, ktoré rozpoznáte podľa okrasných stromov s tmavofialovými kvetmi. V strede námestia stojí fontánka z 18. storočia zdobená delfínmi. V obývateľných priestoroch hneď vedľa kláštora má svoje sídlo vojenská polícia GNR, ktorá zohrala dôležitú úlohu počas Klinčekovej revolúcie 25. apríla 1974. Práve sem sa rozhodol Marcelo Caetano ukryť, no opozičná skupina Hnutie ozbrojených síl (Movimento das Forças Armadas) si ho tu aj tak našla a donútila Nový štát (Estado Novo) ku kapitulácii. Ako spomienku na túto udalosť tu nájdete pamätnú tabuľu venovanú Salgueirovi Maiovi, vedúcemu predstaviteľovi revolúcie.
Chiado je tiež známe vysokým počtom divadiel na kilometer štvorcový. Jedným z nich je Mestské divadlo sv. Luiza (São Luiz Teatro Municipal). Vzniklo vďaka iniciatíve hercov a peniazom investorov, no a samozrejme aj zásluhou francúzskeho architekta Louis Reynaud, ktorý dal stavbe parížsky nádych. V roku 1914 však budovu úplne zničil požiar a investori najali miestneho architekta, aby divadlo zrekonštruoval v podobnom štýle, aké malo pri svojom vzniku. Divadlo sa s príchodom filmu zmenilo na kino a ako prvé premietalo zvukový film. Bohužiaľ, v 60. rokoch začalo pomaly strácať divákov a nebyť mestského zásahu, kedy sa ho Lisabon rozhodol odkúpiť, ktovie, či by prežilo. Dnes budova opäť slúži ako divadlo. Aj ďalšie divadlo Teatro da Trinidade vzniklo na popud umelcov a ich vplyvných kamarátov. Názov dostalo podľa neďalekého námestia Largo da Trinidade. Povedľa fungovalo aj prvé operné divadlo. Teatro da Trinidade nesie okrem talianskeho neoklasicistického slohu tiež prvky pombalovského štýlu. Rovnako zaujímavá je aj jeho ružová fasáda a vnútorné priestory ladené v modrej a zlatej farbe. Iba niekoľko metrov od budovy Teatro da Trinidade sídlilo ďalšie divadlo Teatro Gymnasio, dnes nákupné centrum. Práve toto divadlo bolo koncom 19. storočia svedkom prvých revuálnych hier, ktoré v sebe spájali hudbu, tanec a skeče. V roku 1921 budovu zachvátil požiar a jej priestory boli úplne zničené. Pri prestavbe na nákupnú galériu robotníci narazili na pozostatky hradných múrov, ktoré sú dnes prístupné verejnosti. Nesmieme zabudnúť ani na Národné divadlo sv. Karola (Teatro Nacional de São Carlos), jediný operný dom v Portugalsku. Postaviť ho dala kráľovná Mária I. po tom, čo operu na brehu rieky Tejo zničilo zemetrasenie. Pri príležitosti slávnostného otvorenia v roku 1793 bola uvedená opera La Ballerina amante talianskeho skladateľa Domenica Cimarosu. Divadlo nesie prvky neoklasicistického štýlu a operná sála má aristokratický nádych neskorého baroka. Zaujímavosťou je, že v dome oproti divadla sa narodil slávny poet Fernando Pessoa.
V Chiado sa nachádza aj fakulta Lisabonskej univerzity – Akadémia výtvarných umení. Práve pri nej vzniklo v roku 1911 Národné múzeum súčasného umenia (Museu Nacional de Arte Contemporânea), známe aj pod názvom Museu de Chiado. Pôvodná zbierka bola vystavená v bývalom Národnom múzeu výtvarného umenia. To sa však rozhodlo rozdeliť svoju zbierku na dve časti. A tak súbor diel vytvorených do roku 1850 putoval do Národného múzeu starovekého umenia (Museu Nacional de Arte Antiga) a diela vytvorené vtedajšou generáciou boli vystavené presne tam, kde vznikali. Múzeum je otvorené denne okrem pondelka od 10:00 – 18:00. V nedeľu doobeda je vstup zdarma.