(1923 – 2013)
Neúnavný spisovateľ, milovník života, odvážny bojovník za slobodu, významná osobnosť portugalského kultúrneho života – to je len zopár z množstva charakteristík Urbana Tavaresa Rodriguesa, ktorý zomrel v Lisabone minulý rok 9. augusta vo veku 90 rokov.
Keď v jednom z posledných rozhovorov povedal, že zažil toho veľa, vedel, o čom hovorí. Hoci sa narodil v Lisabone, vyrastal v poľnohospodárskom, chudobnom regióne Alentejo, ku ktorému sa často a s láskou vracal nielen vo svojich spomienkach, ale aj románoch.
Vyštudoval románsku filológiu na Lisabonskej univerzite. Už počas štúdia sa prejavil ako nonkonformista, keď sa postavil na čelo študentského štrajku. Ako odporca Salazarovho diktátorského režimu bol prenasledovaný, niekoľkokrát väznený a mučený. Práve vo väzení napísal v roku 1968 jedno zo svojich najznámejších diel, zbierku poviedok Príbehy o osamelosti (Contos de Solidão). V roku 1969 vstúpil do komunistickej strany a podnikol niekoľko ilegálnych ciest do Československa a na Kubu. Politicky a spoločensky činným ostal aj po Klinčekovej revolúcii (1974). Bol predsedom Portugalskej spoločnosti autorov, neskôr predsedom Portugalskej asociácie spisovateľov.
Ako spisovateľ si získal uznanie literárnej kritiky už svojou prvotinou, románom Brána krajnosti (A Porta dos Limites, 1952) ktorý vyšiel počas jeho pobytu vo Francúzsku. Za autorove kľúčové diela sa považujú Bastardi slnka (Bastardos do Sol, 1959), Kameň v kaluži (Uma Pedrada no Charco, 1957) Za svoje diela získal množstvo prestížnych literárnych ocenení, spomedzi ktorých patrí medzi najvýznamnejšie Cena literárneho života od Asociácie portugalských spisovateľov, ktorú získal v roku 2002 za celoživotné dielo.
Ústrednými témami jeho tvorby boli láska, smrť, solidarita a milované Alentejo.
