Literatúra v Guinei-Bissau sa začala rozvíjať ako jedna z posledných v bývalých portugalských kolóniách. Môže za to viacero faktorov. Prvým z nich je, že Portugalci krajinu využívali len na obchod s otrokmi a nikdy sa ju nesnažili osídliť. Misionári sem neprišli šíriť kresťanstvo a učiť miestne obyvateľstvo čítať a písať. Guinea-Bissau bola dlhodobo v tieni Kapverd. Prvú strednú školu sa tu podarilo založiť až v roku 1958, čo je o storočie neskôr ako na Kapverdských ostrovoch. Vyššie vzdelanie ale aj tak ostalo prístupné len pre zlomok obyvateľstva. Medzi prvé tlačené publikácie patrili vládne vestníky, v ktorých mala vyhradené svoje miesto aj literárna tvorba. Spočiatku do nich prispievali najmä kapverdskí spisovatelia, po rozdelení dostali priestor aj Guinejčania-Bissaučania. Prvé štátne nakladateľstvo – Editora Nimbo – vzniklo až po vyhlásení nezávislosti, no prežilo len pár rokov.
Spisovatelia sa nemohli spoľahnúť ani na vládnu podporu, keďže krajina sa pravidelne zmietala v nepokojoch a štátnych prevratoch. V krajine neexistovali knižnice, vydavateľstvá a ani Národná únia umelcov a spisovateľov sa od aktivity nepretrhla. Abdulai Silá, jeden z prvých románopiscov súčasnej guinejsko-bissauskej literatúry si musel v roku 1994 založiť vlastné vydavateľstvo, aby mohol publikovať.
Začiatky literárnej tvorby
V antológiách africkej literatúry iba málokedy nájdeme zmienku o guinejsko-bissauských spisovateľoch. Do roku 1945 sa v literatúre presadili najmä autoriz Kapverdských ostrovov, ktorí dlhodobo pobývali na území Guiney-Bissau a venovali sa najmä historickej literatúre a esejám. Medzi najznámejších patril národopisec Marcelino Marques de Barros. Počas svojho života zozbieral guinejsko-bissauské rozprávky a piesne a nakoniec ich v roku 1900 vydal pod názvom “Contos, Canções e Parábolas”.
“Poesia de combate”
Po roku 1945 sa začínajú objavovať prví básnici. V tomto období až do roku 1973 sa témou ich poézie stáva hlavne boj o nezávislosť a utrpenie. Vedúcu úlohu zastával Amílcar Cabral, ktorý sa priamo zapojil do bojov za nezávislosť Guiney-Bissau a založil hnutie PAIGC. Jeho prvé básne sa síce viažu na Kapverdské ostrovy, neskôr však pokrýva univerzálne, najmä odbojové témy.
“Ah meu grito de revolta que percorreu o mundo
que não transpôs o mundo
o Mundo que sou eu !
Ah ! meu grito de revolta que feneceu lá longe
Muito longe
Na minha garganta !
Na garganta mundo de todos os Homens”
Poézia Cabralovho blízkeho priateľa a spolupracovníka – Vasca Cabrala vynikala v tomto období asi najviac. Počas svojich štúdií ekonómie v Lisabone sa tu stretol v Amílcarom Cabralom a Agostinhom Netom, ktorí ho vtiahli do politiky. V čase, keď sa v Guinei-Bissau ešte len začala rodiť poézia, v Angole a Mozambiku začalo obdobie modernizmu. Cabralova tvorba je zo začiatku namierená proti portugalskému útlaku:
„Eu sei o teu nome, eu sei o teu nomeO silencioso grito dos camponeses sem terra!
O vento da certeza que os carrascos temem!“
(úryvok z básne Esperança z roku 1962)
Vasco Cabral chápal kultúru ako spôsob mobilizácie obyvateľstva a bojovú zbraň za nezávislosť. Jeho tvorba sa však neviazala iba na Guineu-Bissau, Cabral cítil, že celá Afrika sa musí ohradiť proti koloniálnemu vplyvu a získať svoju nezávislosť. Vďaka hororom, ktoré prežil na vlastnej koži sa najvyšším princípom pre neho stal mier. Niektorí autori namietajú, že tvorba z tohto obdobia neoplýva vysokou literárnou hodnotou ani estetikou, v kontexte bojov však treba chápať, že autori písali poéziu pod tlakom ozbrojených bojov, vojenskej ideológie a revolučných snáh. Aj preto je literatúra tohto obdobia známa ako „poesia de combate“.
Národné obrodenie
Po oslobodení Guiney-Bissau sa hlavnou témou básnikov stala oslava revolúcie, národných hrdinov, slobody a lepšej budúcnosti. Autori si začínajú uvedomovať svoju národnú identitu, snažia sa spoznať svoje korene a vymedziť voči koloniálnej kultúre. Cítia sa byť Afričanmi a niektorí z nich začínajú tvoriť v kreolčine. Vyznávajú lásku k národu, k Afrike, k prírode, k mladej krajine. Cítia zodpovednosť voči novému národu a hlásajú patriotizmus.
„Fui levado
a conhecer a nona sinfonia
Beethoven e Mozart
na música
Dante, Petrarca e Bocácio
na literatura
… Mas de ti mãe África ?
Que conheço eu de ti ?
a não ser o que me impingiram
o tribalismo, o subdesenvolvimento
e a fome e a miséria como complementos…“
(úryvok z diela Agnela Regalla)
Intímna poézia
V deväťdesiatych rokoch, keď ustala eufória z revolúcie a ľudia začínali pociťovať sklamanie zo smerovania krajiny, autori vymenili pocity ľudu a národa za pocity jednotlivca. Ústrednou témou sa stala láska. Hoci portugalčina bola naďalej dominantná, čoraz viac tvorby vznikalo v kreolčine. Medzi najznámejších predstaviteľov patrili Helder Proença, Tony Tcheca, Félix Sigá, Carlos Vieira a Odete Semedo.
“Em que língua escrever
as declarações de amor ?
em que língua contar as histórias que ouvi contar ?
… Falarei em crioulo ?
Falarei em crioulo !
mas que sinais deixar aos netos deste século ?
ou terei que falar nesta língua lusa
e eu sem arte nem musa
mas assim terei palavras para deixar.. . ”
(úryvok z diela Odete Semedo)
A teraz trošku prózy
Ako sme už spomínali, najznámejším románopiscom súčasnosti je Abdulai Silá. Napriek tomu, že vyštudoval elektronické inžinierstvo v Nemecku, získala si ho literatúra. Prvý román „Eterna Paixão“ vydal v roku 1994. Venuje sa v nej opozícii kolonizátor – kolonizovaný a boji o nezávislosť. Po oslobodení krajiny sa na čelo postavila nová elita, ale nadšenie z nej rýchlo vyprchalo a nastalo sklamanie z vedenia krajiny. Aj ďalší autori vykresľujú sklamanie ľudí z aktuálnej politickej, ekonomickej a sociálnej situácie.