João Guimarães Rosa (1908-1967) patrí k najvýznamnejším brazílskym spisovateľom. Narodil sa v meste Codisburgo v štáte Minas Gerais. Vyštudoval medicínu a začal pracovať ako lekár. Od roku 1934 pracoval na ministerstve zahraničných vecí a ako diplomat. V roku 1938 bol vymenovaný za asistenta konzula v Nemecku a v roku 1942, po rozchode Brazílie s Nemeckom, bol internovaný v Baden-Badene. Po návrate z Nemecka v tom istom roku pracoval ako tajomník veľvyslanectva v Bogote a neskôr ako prvý tajomník a radca veľvyslanectva v Paríži.
Počas štúdia medicíny začal ako 21-ročný písať svoje prvé poviedky. Napísal len jediný román a niekoľko zbierok poviedok a zbierku básní. Román Veľká pustatina označila brazílska kritika za najlepší brazílsky román 20. storočia a v ankete Nórskeho knižného klubu ho sto významných súčasných spisovateľov zaradilo medzi 100 najlepších kníh v histórii. Za zbierku poézie Magma získal v roku 1936 cenu Brazílskej literárnej akadémie. V roku 1961 dostal od Brazílskej literárnej akadémie cenu Machada de Assis. Pre svoje jazykové experimenty býva porovnávaný s Jamesom Joycom a pre svoje rozprávačské umenie s Gabrielom Garciom Márquezom. Venoval sa štúdiu rôznych svetových jazykov, aby mohol lepšie pochopiť a obohatiť svoj rodný jazyk. (Dve jeho úvahy o jazyku v portugalčine: 1 a 2.) V roku 1967 bol nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru a je veľmi pravdepodobné, že by ju získal, ale predčasná smrť mu v tom zabránila.
Literárna tvorba
Magma básne 1936 (nepublikoval ich)
Sagarana poviedky 1946
Grande Sertão: veredas román 1956
Corpo de baile novely 1956
Primeiras estórias poviedky 1962
Tutaméia – Terceiras estórias poviedky 1967
Estas estórias poviedky 1969
Ave palavra zbierka poviedok, článkov a básní 1970
Vilma Guimarães Rosa a jej knižný dar Portugalskému inštitútu
Vilma Guimarães Rosa sa narodila v roku 1931 ako prvá dcéra Joãa Guimarãesa Rosu. Venuje sa poviedkovej a memoárovej tvorbe. Známa je jej kniha Relembramentos: João Guimarães Rosa, Meu Pai (Spomienky: João Guimarães Rosa, môj otec). V júni roku 2003 darovala Vilma Guimarães Rosa Portugalskému inštitútu na Slovensku kompletné dielo svojho otca, ktoré vydalo brazílske vydavateľstvo Nova Fronteira v trinástich zväzkoch, spolu s knihou svojich spomienok. Pre tento krok sa rozhodla po tom, ako sa dozvedela o slovenskom preklade Veľkej pustatiny a oboznámení sa s činnosťou Portugalského inštitútu, ktorý združuje slovenských portugalistov. Pri sprostredkovaní tohto daru nám pomohla Paula Petribú Oglesby, Brazílčanka žijúca na Slovensku.
Notícia da agência de imprensa SITA
BANSKÁ BYSTRICA
22 Junho 2003
A filha de João Guimarães Rosa, um dos escritores brasileiros mais importantes e própria escritora Vilma Guimarães Rosa ofereceu obra completa do seu pai ao Instituto Português na Eslováquia recentemente. Segundo as informações da chefe do Instituto, Zuzana Chudíková, V.G.Rosa, de 72 anos decidiu fazer a doação depois de saber as atividades do Instituto Português que associa lusofonistas na Eslováquia, e entregou a oferta de um conjunto de 14 livros em cooperação com Paula Petribrú Oglesby, a brasileira, temporariamente estabelecida na Eslováquia.
J.G.Rosa (1908-1967) foi um dos fundadores da literatura moderna brasileira. Originalmente doutor, trabalhou também como diplomata e foi internado por causa de apoio aos perseguidos pelo nazismo. No total escreveu nove livros: poemas, contos, novela e um romance. No ano 1963 candidatou-se a Academia Brasileira de Letras e no ano 1967 foi indicado para o Prémio Nobel. Clube de Livro Noruega nomeou seu romance Grande Sertão: Veredas entre cem livros do mundo mais importantes. A crítica compara estilo do J.G.Rosa ao estilo dos James Joyce e Gabriel Garcia Márquez e em relação ao seu romance faz referencias a Iliada do Homero e Fausto do Goete. Os leitores na antiga Checoslováquia conheceram uma das suas novelas já no ano 1962, romance foi publicado por primeira vez em 1971 sob o título de Veľká pustatina na tradução checa e em 1980 em eslovaco na tradução do Ladislav Franek. Segunda tradução na República Checa está em preparação. A história de crianças de vários grupos de bandidos do interior sul-americano com suas leis próprias de moral foi publicado no Brasil no mínimo 19 vezes e traduzido as todas as línguas do mundo. A filha escreveu contos e memórias. Os livros oferecidos estão disponíveis aos leitores na livraria do IP.
Úryvok z Veľkej pustatiny (portugalsko-slovenský):
Nonada. Tiros que o senhor ouviu foram de briga de homem não, Deus esteja. Alvejei mira em árvore, no quintal, no baixo do córrego. Por meu acerto. Todo dia isso faço, gosto; desde mal em minha mocidade. Daí, vieram me chamar. Causa dum bezerro: um bezerro branco, erroso, os olhos de nem ser se viu; e com máscara de cachorro. Me disseram; eu não quis avistar. Mesmo que, por defeito como nasceu, arrebitado de beiços, essa figurava rindo feito pessoa. Cara de gente, carão de cão: determinaram era o demo. Povo prascóvio. Mataram. Dono dele nem sei quem for. Vieram emprestar minhas armas, cedi. Não tenho abusões. O senhor ri certas risadas… Olhe: quando é tiro de verdade, primeiro a cachorrada pega a latir, instantaneamente depois, então, se vai ver se deu mortos. O senhor tolere, isto é o sertão. Uns querem que não seja: que situado sertão é por os campos-gerais a fora a dentro, eles dizem, fim de rumo, terras altas, demais do Urucaia. Toleima. Para os de Corinto e do Curvelo, então o aqui não é dito sertão? Ah, que tem maior! Lugar sertão se divulga: é onde os pastos carecem de fechos; onde um pode torar dez, quinze léguas, sem topar com casa de morador; e onde criminoso vive seu cristo-jesus, arredado do arrocho de autoridade. O Urucuia vem dos montoes oestes. Mas, hoje, que na beira dele, tudo dá fazendões de fazendas, almargem de vargens de bom render, as vazantes; culturas que vão de mata em mata, madeiras de grossura, até ainda virgens dessas lá há. O gerais corre em volta. Esses gerais são sem tamanho. Enfim, cada um o que quer aprova, o senhor sabe: pão ou pães, é questão de opiniões… O sertão está em toda a parte.
Ale ba! Tie výstrely, ktoré ste počuli, neboli do ľudí, božechráň. Mieril som v záhrade na strom dolu pri potoku. Či trafím. Robím to s radosťou každý deň; už od mladi. Potom prišli po mňa. Kvôli teľaťu: biela ohava s prečudesnými očami a papuľou ani pes. Vraveli mi to, ale ja som sa nechcel ísť pozrieť. Už aj preto, že sa narodilo s ohrnutými pyskami a smialo sa ako človek. Ľudský výraz, mrcha výraz: uzniesli sa, že je to diabol. Poverčivci. Zabili ho. Ani neviem, čie bolo. Prišli si odo mňa požičať pušku, prečo nie. Ja nie som poverčivý. Vy sa uškŕňate … To máte tak, keď zaznie skutočný výstrel, najprv sa rozbrešú psy, a to hneď – a potom sa idú ľudia poobezerať po mŕtvych. Uznajte, veď tu je divočina. Podaktorí to nechcú pochopiť: sertão vraj leží ďalej vo vnútrozemí v geraiskej oblasti, kde končia všetky cesty, na vysočine za riekou Urucúiou. Hlúposť! Vari pre ľudí z Corinta a Curvela tu nie je divočina? Väčšiu nenájdu! Sertão sa rozprestiera tam, kde sú pastviny neohradené, kde môžete ísť desať-pätnásť míľ a nenatrafíte na nijaké obydlie, kde si zločinec žije ako v raji a nenaťahuje sa s úradmi. Urucúia priteká zo západných hôr. Na jej brehoch dnes nájdete všetko – priam mamutie veľkostatky, žírne šťavnaté lúky, mokriny, polia medzi lesmi, obrovské stromy, ba aj pralesy tam sú. A dookola samé planiny. Tie planiny nemajú konca. Napokon, každý to vidí ináč, ako sa vraví: Koľko hláv, toľko rozumu … Sertão je všade.