Román Uličky pamäti od brazílskej autorky Conceição Evaristo v slovenskom preklade Lenky Cinkovej je medzi 5 finalistami najprestížnejšieho brazílskeho literárneho ocenenia Jabuti (v kategórii Zahraničné vydanie).
Zároveň je to prvý raz, čo je na toto ocenenie nominovaná kniha zo slovenského vydavateľstva. Vyhlásenie výsledkov a odovzdávanie cien sa uskutoční 5. decembra v São Paule, na ktorom sa zúčastníme aj my!
Veľkú zásluhu na tomto ocenení má, samozrejme, aj Aurélia Garová, ktorá navrhla obálku aj celú grafickú úpravu knihy!
Prečítajte si blog o Uličkách pamäti od Júlie Jellúšovej a úryvok z rozhovoru s Conceição Evaristo:
Román Uličky pamäti ukazuje drsnú realitu favely: z jednej strany je to miesto, kde v núdznych podmienkach žijú ľudia na okraji spoločnosti, z druhej strany domov s medziľudskými vzťahmi plnými empatie, láskavosti a úprimnosti. Ktorý z týchto aspektov prevláda vo vašich spomienkach na roky strávené vo favele Pindura Saia v meste Belo Horizonte?
V mojich spomienkach na roky prežité vo favele prevládajú obrazy žien – mojej matky, tety, sestier. Môj svet v tom období významne ovplyvňovala prítomnosť žien, či už dospelých alebo detí. Keď som pozorovala svoju mamu a tetu, ktorá ma vychovala, vynárali sa vo mne rozličné pocity. Šťastie, úzkosť, bezpečie, obavy, že ich stratím, túžba potešiť ich, želanie, aby ma ľúbili a nikdy neopustili… Boli mojou istotou, ukazovali mi smer. Na opačnej strane, alebo lepšie povedané, rovnocennou súčasťou tejto skupiny boli moje sestry, dievčatá ako ja, ktoré nevedeli nič o živote. Veľa sme sa hrali i hádali. Bol to viditeľne ženský svet, napriek môjmu staručkému strýkovi, manželovi mojej tety, a ďalšiemu strýkovi, jej a maminmu bratovi. Moja mama a teta boli srdcom našej skupiny a vytvárali pre nás taký svet, aký bol v ich silách.
Ako spomínate v predslove knihy, medzi vznikom románu koncom osemdesiatych rokov a jeho prvým vydaním v roku 2006 uplynulo veľa času a museli ste čeliť mnohým ťažkostiam. Odvtedy prešlo ďalších šestnásť rokov. Vidíte výsledky svojho boja za lepšie postavenie čiernych spisovateliek v brazílskej literatúre?
Áno, v čase, ktorý uplynul od prvého vydania Uličiek pamäti až po súčasné publikácie diel čiernych brazílskych spisovateliek sa dosiahol viditeľný výsledok. Presadilo sa niekoľko verejných politík, ktoré podnietili zmeny v brazílskej spoločnosti. Najdôležitejšou bolo zavedenie kompenzačných opatrení, hlavne kvót, ktoré na brazílske univerzity priniesli nových poslucháčov. Vďaka nim sa na univerzity dostali aj čierni študenti a študentky. Niektorí boli súčasťou Černošského hnutia v rozličných sférach, v ktorých pôsobilo: politickej, kultúrnej, náboženskej… Aj tí, čo doň nepatrili, však prinášali otázky, pred ktoré Černošské hnutie stavalo brazílsku spoločnosť. V súvislosti s prijatím nového druhu študentov sa na univerzitách vynorili nové požiadavky. Čierni študenti, ktorých bolo dovtedy na univerzitách málo, sa hlásili predovšetkým na štúdium literatúry, pedagogiky, dejín, ale aj na iné odbory. Univerzitní pedagógovia sa oboznámili s čiernymi autorkami a autormi, ktorých diela zväčša nepoznali. Treba tiež zdôrazniť, že boli prijaté zákony (zákon 10.639/03 a jeho novela 11.645/08), ktoré na všetkých štátnych a súkromných základných a stredných školách ustanovujú povinnú výučbu dejín a kultúry Afrobrazílčanov a domorodých obyvateľov a podnecujú vydávanie literárnych diel s touto tematikou. A niet pochýb, že náš boj, náš hlas a náš postoj pomohli povzbudiť čiernych autorov a autorky pri vydávaní ich diel.
Napriek tomu, že v románe sa stretávame so smutnými príbehmi, je napísaný veľmi citlivo a v čitateľovi zanecháva určitú nádej. Myslíte si, že ľudstvo smeruje k lepšej budúcnosti?
Potrebujeme veriť, že ľudstvo smeruje k lepšej budúcnosti. No napriek tomu si myslím, že nemožno kráčať iba dopredu. Niekedy treba cúvnuť a zamyslieť sa, čo sme sa cestou naučili a čo sme stratili. Využiť to, čo sme získali vďaka svojej minulosti. Kráčať vpred neznamená vždy kráčať k víťazstvu. A podľa toho, akým smerom sa ľudstvo uberá, krok vpred možno znamená pád do priepasti. Po akej budúcnosti túžime? Ak bude budúcnosť podobná, ako je naša prítomnosť, potrebujeme takú budúcnosť? No nesmieme strácať nádej a musíme veriť, že spravodlivosť zvíťazí nad nespravodlivosťou a dočkáme sa spravodlivej budúcnosti.