Najzápadnejší bod Európy,
tam, kde zem končí a more začína
a kde žije duch viery a dobrodružstva,
ktorý portugalské karavely
doviedol k novým svetom pre svet.
Tak znejú verše, ktoré nájdete na pamätnej tabuli na najzápadnejšom výbežku Európy – Cabo da Roca, a ktoré celkom trefne zhŕňajú to, čo sa o Portugalsku donedávna u nás vedelo. Krajina, ktorej celú západnú hranicu tvorí Atlantický oceán, bola svojou polohou priam predurčená k tomu, aby sa svojho času postavila za kormidlo európskych karavel objavujúcich zaoceánsky svet. Avšak zatiaľ čo v čase zámorských objavov bolo pre Portugalsko jeho postavenie čelom k oceánu výhodou, neskôr pocítilo, že byť súčasne chrbtom k Európe je už skôr nevýhodou. Akoby Európa na Portugalsko na dlhý čas zabudla. Avšak od svojho vstupu do EÚ v roku 1986 vystupuje Portugalsko čoraz viac do popredia a hlavne v posledných rokoch sa dostáva do povedomia Európanov ako krajina s bohatou históriou, rozmanitou prírodou a pohostinnými ľuďmi. Nasledujúce riadky sú preto určené všetkým, ktorí si chcú o Portugalsku urobiť aký-taký obraz skôr, ako ho možno sami niekedy navštívia.
Myslím si, že každého, kto navštívi Portugalsko, prekvapí predovšetkým jeho rozmanitosť. Hoci je to krajina malá (rozlohou približne dvojnásobne väčšia ako Slovensko), každý región je úplne osobitý a odlišný od toho predchádzajúceho čo do architektúry, zvykov, ľudí, rázu krajiny. Rieka Tejo, ktorá sa pri Lisabone vlieva do oceánu, rozdeľuje Portugalsko na severnú a južnú časť, medzi ktorými sú najviditeľnejšie etnologické rozdiely. Čím severnejšie od Lisabonu idete, tým intenzívnejšie cítite zmiešaný vplyv keltských, germánskych a rímskych predkov; juh Portugalska zase poznamenala niekoľko storočí trvajúca prítomnosť Arabov. Keď sa v súvislosti s portugalsky hovoriacimi krajinami stretnete s označením “lusofónne”, nie je to náhoda. Lusitánmi sa totiž nazývajú predkovia Portugalcov – Iberovia, ktorí sa postupne asimilovali s Keltmi a obývali časť územia medzi riekou Tejo a Douro. Lusitáni zo všetkých iberských kmeňov najdlhšie odolávali rímskej invázii, ale nakoniec sa rímskym kolonizátorom museli podrobiť. Po Keltoch a Rimanoch prispeli svojou genetickou výbavou dnešným Portugalcom ešte Germáni, ktorí sa však medzi sebou tak neznášali a klbčili, až to prestalo baviť Arabov, ktorí spoza Gibraltáru striehli na svoju príležitosť. A tak keď na začiatku 8. storočia vstúpili na Iberský polostrov, čo najrýchlejšie spacifikovali Germánov, a potom sa porozhliadli vôkol seba. Arabom (Maurom) sa na polostrove tak zapáčilo, že sa na ňom zdržali skoro šesť storočí (až do 1249), a aj to ich ešte musel nasilu vyhnať portugalský kráľ Alfons III. Hoci Maurovia sa pri svojich vojensko-prieskumných ťaženiach dostali až za Coimbru (medzi Lisabonom a Portom), ich vplyv je doteraz najviditeľnejší na juh od Lisabonu. Počas reconquisty (znovudobýjanie území obsadených Maurami) vzniklo v roku 1143 aj samostatné Portugalské kráľovstvo z kniežactva Portus Cale rozprestierajúce sa na sever od Porta – z toho názov Portugalsko.
Ako vidieť, rôznorodosť, ktorá vám pri ceste naprieč Portugalskom udrie do očí, má svoje korene aj v histórii. Severské regióny (hlavne Minho, Trás-os-Montes,), v ktorých sa odohrával boj za vznik Portugalského kráľovstva nezávislého od Kastílie, sú v porovnaní so svetlým, radostným a pomalým juhom akoby poznamenané keltskou pochmúrnosťou, mystikou. Ľudia sú tu možno introvertnejší, pracovitejší, obloha zatiahnutejšia a počasie upršanejšie. K ťaživej, tajomnej atmosfére dopomáha aj ráz krajiny: nepohostinné, kamenné pohoria v Minho, či zvlnené, zalesnené kopce v odľahlom Trás-os-Montes. Ale srdečnosť a pohostinnosť tak typická pre Portugalcov vás okúzli aj tu. Čim nižšie na juh zostupujete, tým viac pribúda slnka, pohoria striedajú roviny s korkovými dubmi; na vidieku miznú kamenné, terasovité domčeky a namiesto nich sa objavujú malebné, vybielené domčeky s červenými, modrými či žltými nátermi okolo okien a striech. So zvyšujúcimi sa teplotami sa spomaľuje aj životné tempo, vo vzduchu sa vznáša akási opojná spoločná ospalosť a spokojnosť. Po porovnaní týchto rozdielov medzi severnou a južnou časťou Portugalska človek možno pochopí severanov sťažujúcich sa, že musia robiť na južanov, ako aj skrytú rivalitu medzi Portom a Lisabonom. Mimochodom, obyvateľom Porta prischla nelichotivá prezývka “tripeiros” – odvodená od portskej kulinárskej špeciality “tripas”, čo sú plnené črevá – niečo ako naše hurky.
A akí sú vlastne Portugalci? Skôr než čokoľvek o nich napíšem, chcem upozorniť, že človek je tvor subjektívny, takže môj popis Portugalcov vychádza čisto z mojej osobnej skúsenosti s nimi, a preto by sa nemal chápať ako jednoznačná, definitívna skutočnosť.
V Portugalsku si našinec hlavne musí čo najrýchlejšie uvedomiť, že Portugalci sú južania, a hoci sa to nezdá, hrejivá hojnosť slniečka sa podpísala na ich spôsobe myslenia. Základným krédom Portugalcov sa zdá byť slovíčko “amanha” – zajtra. Nič neponáhľa, všetko má svoj čas, všetko sa vyrieši. Môžete si povedať, veď to môže byť celkom príjemné, čo je pravda, pokiaľ ide len o také záležitosti ako začatie semestra, návšteva zubára, upratovanie. Pokiaľ však ide o životne dôležité veci, keď napríklad čakáte na zaslanie udeleného štipendia, alebo na autobus, ktorým chcete stihnúť lietadlo, pripravte sa, že všetko a všetci meškajú. Meškanie je v Portugalsku normálnym javom – buď na to privyknete, alebo prídete o nervy. Skutočne. Portugalci radšej vyčkávajú, a trpia, akoby konali. Perú na pokazenej práčke, čakajúc, či doperie alebo ich prizabije; čakajú, či niekto navarí niečo, z čoho by si mohli odštipnúť – ak nie, idú spať hladní; v domoch prečkávajú zimu drkotajúc zubami namiesto toho, aby si zaviedli ústredné kúrenie. Tento vyčkávací postoj môže niekedy prerásť až do fatalistických rozmerov: v 16. storočí šialený megalomanský kráľ Sebastián zorganizoval vojenskú výpravu do Afriky, ktorá pri Alcácer-Quibir utrpela zdrvujúcu porážku. Kráľ bol vraj zabitý, ale nikto ho nevidel. Z toho vznikla legenda, že keď bude Portugalcom najhoršie, Sebastián sa zjaví na bielom koni a príde svojej krajine na pomoc. A tak Portugalci doteraz čakajú na Sebastiána. Portugalci sú tiež veľmi hrdí na jedno slovo, ktoré je vraj (podľa nich) nepreložiteľné do žiadneho iného jazyka, a ktoré vyjadruje akýsi ich celonárodný životný pocit. To slovíčko je “saudade” a popisuje akýsi sladkobolestný smútok za niečím, čo už skončilo, za minulosťou a súčasne tiež vyčkávanie čohosi nového a neznámeho. Do slovenčiny by sa saudade dalo preložiť jednoducho ako clivota. “Saudade” vraj vzniklo v časoch zámorských objavov, keď ženy vyprevádzali na more mužov, a roky na nich čakali, nevediac, či ich vôbec niekedy opäť uvidia.
Za hudobné vyjadrenie “saudade” by sa mohlo považovať fado – národný druh hudby, ktorý sa spieva v špeciálne na to vyhradených tavernách. Speváci majú obyčajne oblečené čierne plášte a ich spev je sprevádzaný iba gitarou. Sú to pomalé, clivé, ťahavé melódie.
Portugalci sú silne katolíckym národom o čom svedčí fakt, že ku katolíckej viere sa hlási približne 95% Portugalcov. Kult Panny Márie je v Portugalsku neuveriteľne silný aj vďaka tomu, že pri Fátime sa v 20-tych rokoch minulého storočia zjavila Panna Mária trom pastierskym deťom a odvtedy je Fátima pútnické miesto. Portugalci majú vo veľkej obľube aj svojich svätých, spomedzi ktorých dominuje najviac zbožňovaná Rainha Isabel – kráľovná, ktorá podľa legendy dokázala premeniť chlieb na ruže, aby ho mohla odniesť pre chudobných z hradu von proti vôli svojho manžela kráľa Dinisa.
Portugalci sú tiež neuveriteľne pohostinní, štedrí ľudia, veľmi vďační, keď preukážete záujem o ich krajinu. Úplne nezištne vás ubytujú, povodia po okolí, oboznámia s celou svojou rodinou a radi vám porozprávajú o Portugalsku všetko, čo budete chcieť vedieť. Pre nich to však ešte nemusí byť nič záväzné a čo vy už pokladáte za neomylný znak utuženia priateľstva, je pre nich len priateľským gestom. Táto portugalská pohostinnosť môže tiež vyplývať z toho, že Portugalci sú na svoju krajinu veľmi hrdí. Ako veľmi, som mala možnosť zistiť na jednom výlete do Serra da Estrela, kde je najvyšší vrch Portugalska Torre (t.j. Veža). Dovtedy sme nevedeli presne, koľko meria, lebo všetci mi vraveli, že má rovných 2000 m.n.m, v nejakých sprievodcoch som však našla údaj 1993 metrov. Až keď sme prišli na spomínaný vrch, zarazila nás na ňom betónová stavba podobná majáku či vežičke. Keďže vrch sa volá tiež Veža, začala som tušiť nejakú súvislosť, a tak sme pomocou tieňa tej betónovej veže zmerali, že meria 7 metrov. No povedzte, nie je to námet hodný sfilmovania? Postaviť na vrchu vežičku, aby sa mohlo povedať, že má akože rovných 2000 m.n.m. Veď to znie lepšie ako nejakých 1993, no nie?
O Portugalsku aj Portugalcoch by sa dalo toho napísať ešte veľa, ale taký dlhý text by sa vám možno ani nechcelo čítať. Preto by som vás už chcela na záver iba posmeliť. Ak rozmýšľate, ktorú krajinu by bolo zaujímavé navštíviť a napadá vás Portugalsko; neváhajte, nejedzte, neflámujte, šetrite, choďte tam, a keď sa vrátite, môžete nám napísať o Portugalsku tak, ako ste ho zažili vy. A ja som si istá, že to budú príjemné zážitky. V Portugalsku totiž ešte stále “…žije duch viery a dobrodružstva”, ktorý už nie portugalské karavely, ale vás dovedie k novým svetom.
Júlia Žitná