Manuelský sloh
Bohatstvo, ktoré Portugalsku priniesli zámorské objavy sa odzrkadlilo predovšetkým v architektúre vo vzniku tzv. Manuelského slohu (nazvaný Manuelino podľa kráľa Manuela I., v prvej polovici 16. storočia), spájajúceho neskorú gotiku s veľkolepou a jedinečnou dekoratívnosťou. Tá odzrkadľovala všetko nové s čím sa Portugalci stretávali počas námorných ciest, alebo prinášali domov. Časté sú motívy morskej a exotickej fauny a flóry popri náboženských motívoch. Kresťanské symboly sú často vyobrazené s exotickými prvkami, pomôckami námorníkov, lanami, mušľami, vlnkami a pod.
Najznámejšie stavby nesúce pečať Manuelského slohu nájdeme tak v Lisabone, ako aj v iných portugalských mestách, na Madeire a Azorských ostrovoch. V Lisabone sú to najmä Kláštor Hieronymitov (Mosteiro dos Jerónimos) a známa Belémska veža (Torre de Belém) často zobrazovaná na pohľadniciach ako symbol Lisabonu. Manuelský stýl je možné obdivovať napríklad v Tomare, v častiach Kláštora Krista (obr. napravo), v Coimbre na Kláštore Svätého kríža, v Batalhe (kláštor) atď. K najvýznamnejší architektom tohto obdobia patria Francúz Diogo Boitaca (Mosteiro dos Jerónimos, Claustro Real kláštora v Batalhe) a Portugalci Mateus Fernandes (Capelas Imperfeitas kláštora v Batalhe) a bratia Diogo de Arruda (kráľovský palác v Lisabone, Tomar) a Fernando de Arruda (Torre de Belém, akvadukt v Elvas).
Barok
Termín “barok” je odvodený od portugalského slova označujúceho “nepravidelne tvarované perly” prinesené z východu. Barok sa vo všetkej svojej majestátnosti rozvíjal v Portugalsku v 18. storočí podporovaný obrovským bohatstvom, ktoré bolo výsledkom objavenia zlatých a diamantových baní v Brazílii, obchodu z krajinami na východe a začínajúcej sa produkcie a exportu Portských vín. Barok sa v Portugalsku prejavil o čosi neskôr ako v iných krajinách Európy, ale nadobudol tu svoje vlastné charakteristické črty vyplývajúce opäť zo spojenia Portugalska s exotikou jeho zámorského impéria. V čase vlády kráľa Joãa V. prichádzali na kráľovský dvor mnohí slávni európski umelci, ktorí sa tiež podieľali na vzniku barokových skvostov.
K najvýznamnejším barokovým a rokokovým architektom patrili Ludovice (alebo João Federico Ludwig, autor kláštora v Mafre), Niccolo Nasoni (autor napr. Casa de Mateus, Igreja dos Clérigos), Carlos Mardel (podieľal sa na pombalovskej rekonštrukcii Lisabonu), Mateus Vicente de Oliveira (autor palácu v Queluz a Basílica da Estrela), Gimac, Garbo, Canevari a ďalší.
Azulejos
Dekoratívne kachličky nazývané azulejos (azuležuš) sú tradičným prvkom – doplnkom portugalskej architektúry. Zdobia interiéry a fasády budov, kostolov, palácov, domov, staníc, reštaurácií atď.
Možno ich obdivovať najmä v Lisabone, kde sa nachádza aj špeciálne múzeum venované kachličkám “Museu Nacional do Azulejo”, ktoré zaznamenáva celú históriou vývoja azulejos až po 20 storočie.
Portugalci si osvojili umenie azulejos od maurov a po stáročia tak rozvíjali túto tradíciu (pre jednotlivé obdobia napr. Manuelino, Baroko atď. sú typické iné vzory, farby, námety a pod.).
