“Fado is the spontaneous poetry of the human heart,
shared with an audience that feels and understands.”
Lawton McCawl
Typickým hudobným prejavom Portugalcov, v ktorom takisto rezonujú vplyvy rôznych kultúr a tradícií je tzv. fado (voľne osud). Pôvodné fado je zhudobnená báseň napísaná v štvorveršových strofách rozprávajúca spravidla smutný príbeh. Prejav speváka/speváčky (fadista) väčšinou (ale nie vždy) vyvoláva pocity zármutku, melanchólie, nostalgie a pod. Spev je sprevádzaný 12-strunovou portugalskou a klasickou gitarou, prípadne kontrabasom. V roku 2011 vyhlásilo UNESCO fado za nemateriálne kultúrne dedičstvo.
Existuje niekoľko foriem fado, najznámejšie sú lisabonské fado a fado z Coimbry (tradične interpretované vysokoškolskými študentmi pri slávnostiach). Pravé lisabonské fado si môžete vypočuť vo večerných hodinách v kaviarňach, reštauráciách, alebo krčmičkách starých lisabonských štvrtí Alfama a Bairro Alto. Hovorí sa, že vzniklo z maurských ód a básní, ktoré sa zachovali v časti mesta Mouraria aj po kresťanskej reconquiste (11. – 12. storočie). Práve z týchto kútov čerpalo fado svoju bolesť a melanchóliu. So spomínaným vysvetlením by ale nesúhlasili etnológovia, keďže prvé úryvky fado pochádzajú až zo začiatku 19. storočia. Navyše sa fado nikdy neobjavilo v Algrave ani Andalúzii, kde Maurovia prebývali až do konca 15. storočia. Iná, tiež nepodložená teória zase hovorí, že fado vzniklo syntézou viacerých hudobných štýlov ako modinha a lundu v 18. a 19. storočí. Pôvod fada tak nie je dodnes úplne objasnený, ale jedno je isté – vzniklo vďaka kultúrnemu mixu v lisabonských uliciach.
Fado z Coimbry má, naopak, jasné akademické pozadie. Študenti z celej krajiny si so sebou do mesta priniesli svoje gitary, aby mohli hrávať v univerzitných spolkoch, tzv. tunas. Pre toto fado je typické, že ho spievajú a hrajú výlučne muži a majú pri ňom oblečený tradičný oblek – traje. Tunas sa stretávajú až po zotmení na námestiach alebo v uliciach. Najznámejším je námestie pred Starou katedrálou (Sé Velha), kde sa každoročne koná aj serenata pred začiatkom študentského festivalu Queima das Fitas. Serenata bola (a ešte stále je!) krátka pieseň, ktorú muži hrajú v nočných hodinách pod oknami svojich vyvolených. Hlavnými témami je tak študentská láska a láska k univerzitnému mestu.
Prvými fadistami boli námorníci, tzv. fado do marinheiro, ktorí piesne spievali na prove lode. Neskôr fado prebrali aj ďalšie skupiny a pridali si k nemu typické čierne oblečenie. Začiatkom 20. storočia vznikalo skutočne umelecké fado – bohaté na melódie a so zložitými rytmami. Ľudové verše nahrádzajú zložitejšie – alexandrín, quintilla (stará španielska strofa s piatimi veršami), či 10-slabičný verš. Časom fado preniklo aj do filmu a rádia a stalo sa tak z neho niečo „komerčné“. Speváci fado tak vyšli z tieňa tmavých kútov pivníc a postavili sa na pódiá, pred kamery a mikrofóny. Začali vznikať Casas do Fado (Domy fado), kde vystupovali profesionálni fadistas. Keďže ale Salazarova diktatúra bola v plnom prúde, spevákov a ich texty musela odobriť Komisia pre cenzúru. Vďaka médiám sa fado šírilo aj za hranice Portugalsko a dobývalo svet.
Okrem profesionálneho fado vznikalo v 19. storočí aj spontánne fado, tzv. fado vadio. Spievalo sa v krčmách medzi rytiermi, umelcami a roľníkmi. Hlavnými témami vtedajšieho fado bola nostalgia, žiarlivosť, sadudade (clivota), smútok, úzkosť a každodenné príhody z mestských štvrtí a býčích zápasov, čo reflektovalo život a pocity miestneho obyvateľstva v období monarchie, Prvej republiky či Salazarovej diktatúry. Fado začalo strácať svoju temnú stránku po 25. apríli 1974, kedy ľudia získali novú nádej a chuť po slobode, ktorú sa nebáli vyjadriť aj vo svojich piesňach.
Vplyv fado je zjavný aj u komerčne úspešných interpretov, ktorí ho prezentujú vo svojej tvorbe modernejšími spôsobmi (Mísia, Madredeus, Dulce Pontes, atď.). Najznámejšou a najslávnejšou interpretkou fado bola portugalská speváčka Amália Rodrigues. Jej smrť v roku 1999 bola v Portugalsku dôvodom na vyhlásenie štátneho smútku. Amália Rodrigues bola po dlhé desaťročia stálicou na nebi fado a pre Portugalcov a fado znamenala to, čo Edith Piaf pre Francúzov a šansón.