Vergílio Ferreira (1916-1996) patrí k najvýznamnejším portugalským spisovateľom 20. storočia. Vyštudoval klasickú filológiu na Filozofickej fakulte Univerzity v Coimbre a celý život pôsobil ako učiteľ latinčiny a portugalčiny. Od neorealizmu vo svojich ranných dielach postupne prešiel k existencializmu a nakoniec k reflexívnej próze. Tak ako portugalský neorealizmus, aj existencializmus bol ovplyvnený druhou svetovou vojnou. Postavy sa ocitajú v absurdných alebo hraničných situáciách medzi životom a smrťou. Celý ľudský život je vlastne absurdný – človek je absolútne bezmocnou obeťou, hračkou osudu, z čoho plynie znechutenie, rezignácia a pasivita postáv.
V Čechách a na Slovensku vyšiel jediný preklad, román Para Sempre, v češtine ako Navždycky. Vedie v ňom úvahy o bytí, Bohu a živote po smrti. Najvýraznejším prvkom je samota, ktorú postavy prekonávajú spomienkami na osudovú ženu. Tá však pre nich navždy ostáva nedosiahnuteľnou. Všetkým milovníkom náročnej literatúry toto dielo odporúčame. Okrem toho, že patrí k jeho vrcholným dielam, je tento román aj skvele preložený. Šárka Grauová získala za preklad Hlavní tvůrčí odměnu v súťaži o Cenu Josefa Jungmanna.
Bibliografia
Romány
O Caminho Fica Longe, 1943
Onde Tudo Foi Morrendo, 1944
Vagão J, 1946
Mudança, 1949
Manha Submersa, 1954 – autobiografia, v ktorej spomína na katolícke lýceum
Aparição, 1959
Cântico Final, 1960
Estrela Polar, 1962
Apelo da Noite, 1963
Alegria Breve, 1965
Do Mundo Original, 1957
Nítido Nulo, 1971
Rápida a Sombra, 1974
Signo Sinal, 1979
Para Sempre, 1983
Até ao Fim, 1987
Carta a Sandra, 1997
Poviedky
A Face Sangrenta, 1953
Apenas Homens, 1972
Contos, 1976
Uma Esplanada Sobre o Mar, 1986
Eseje
Sobre o Humorismo de Eça de Queirós, 1943
Do Mundo Original, 1957
Carta ao Futuro, 1958
Da Fenomenologia a Sartre, 1962
André Malraux – Interrogação ao Destino, 1963
Espaço do Invisível, 4 zväzky, 1965- 76- 77- 87
Invocação ao Meu Corpo, 1969
Um Escritor Apresenta-se, 1981
Arte Tempo, 1988
Pensar, 1992
Denník
Conta-Corrente, päť zväzkov, 1980-1988
Úryvok z českého prekladu románu Para Sempre:
Kdo jsem? Je to legrační, ale nevzpomínám si, že bych si tuhle otázku někdy položil – kdo jsem? A kdy jsem tím být začal? Musí být užitečné to vědět – co to ve mně je? Abych aspoň vědel, co odevzdám smrti. Copak se nikdy nedozvím, kdo jsem? nebo co jsem, což nezabíhá tak daleko. A co jsem kromě toho, čím jsem krok za krokem byl? Co z toho, čím jsem byl, ve mně trvá? To, co jsem – a je to s podivem –, to, co jsem, je. Nevím. Natáhnu hodiny, zastavili se na půl čtvrté. To, co jsem, je nepřítomnost mě samého, roztroušený rozechvělý roztoulaný, můj chladný unavený pohled. Rozplývavý náznak prázdných tvarů z mlhoviny, ty bych zahlédal. Chvilkové obrazy toho, co je pryč. Jeho nahodilé cáry. Věci tak neurčité, nejsem s to je v plést do jednolitého tkaniva sebe sama – co mohu předat smrti? mám ze sebe jen kosti. Kameny něčeho, co se zřítilo.