Trubadúrska poézia

Stredoveká literatúra sa vo svojich začiatkoch šírila najmä ústnou formou a medzi obyvateľstvom vznikali rôzne mýty, legendy a piesne. Spoločnosť sa v tomto období delila na tri stavy: duchovenstvo, šľachta a obyčajný ľud. Ekonomika bola založená na poľnohospodárstve, hoci muži trávili viac času na križiackych výpravách ako na poli. Trubadúrska poézia začala vznikať na Pyrenejskom polostrove v 12. storočí, kedy sa piesne a básne zapisovali do spevníkov, tzv. cancioneiros. Najstarší z nich pochádza zo 14. storočia a volá sa Cancioneiro de Ajuda. Známe sú aj ďalšie dva: ilustrovaný Cancioneiro da Vaticana a Cancioneiro da Biblioteca Nacional aj s návodom, ako písať básne. Oba pochádzajú zo 16. storočia, kedy ich v Taliansku dali dokopy zo starých rukopisov. Piesne boli písané vo vtedajšej galícijskej portugalčine, hoci básne pochádzajú od trubadúrov z celého polostrova. Naopak, próza sa písala v kastílčine. Piesne majú rôzny podtext a môžeme ich rozdeliť do troch skupín:

Cantigas de amigo (piesne o priateľstve) – hlavnou postavou týchto ľudoviek je mladá žena zo strednej vrstvy, ktorá vyjadruje lásku k svojmu kamarátovi (amigo). V týchto piesňach je jednoduché odlíšiť autora od básnického subjektu, ktorý v skutočnosti neexistuje. Žena tu vystupuje ako symbol rodinnej istoty, keďže muži v tej dobe trávili veľa času na cestách a bojiskách. Je obklopená priateľkami a sestrami v prostredí domova. Príroda tiež zohráva dôležitú úlohu – pôsobí mysticky a vyjadruje pocity ženy (personifikácia). Texty sú bohaté na archaizmy a častým javom sú refrény, v ktorých sa opakuje hlavná myšlienka piesne. Okrem toho sa tu vyskytuje leixa-pren, kde sa opakujú posledné verše dvojice strof ako prvé verše nasledujúcich dvoch strof. Piesne ovplyvnila nielen tradícia z polostrova, ale najmä Francúzska a láska, ktorú tu autor prostredníctvom ženy vyznáva, je úprimnejšia ako tá od muža.

Ai flores, ai flores do verde pino,

Cantigas de amor (piesne o láske) – hlavnou témou je, ako inak, láska šľachtica k vydatej žene. Je to láska platonická, idealizovaná, bez sexuálneho podtónu, keďže objekt záujmu muža je v prvom okamihu nedosiahnuteľný. V tom pramení jeho utrpenie ale aj nádej, že všetko sa na dobré obráti. Tento typ lásky sa ale nikdy nepovažoval za cudzoložstvo, keďže manželstvá sa v tomto období uzatvárali pre peniaze a status. Preto čitateľ nápadníkovi fandí, keďže aj on želá dáme zažiť pravú lásku. Identita ženy je známa a autor ju oslovuje zdrobneninou alebo pseudonymom. Dej sa pomaly stupňuje – po tom, ako trubadúr vyjadrí dáme svoju lásku a utrpenie z toho, že s ňou nemôže byť, jeho city sú opätované a z nápadníka sa stáva milenec. Proste typický happy-end.

Senhora minha, desde que vos vi,
lutei para ocultar esta paixão
que me tomou inteiro o coração;
mas não o posso mais e decidi
que saibam todos o meu grande amor,
a tristeza que tenho, a imensa dor
que sofro desde o dia em que vos vi.

(autor: Afonso Fernandes)

Cantigas de escárnio e maldizer (satirické a posmešné piesne) – popri lyrickej poézii má svoje miesto v trubadúrskej literatúre aj satira, hoci kritika druhých a ich zlých vlastností sa vyskytuje vo všetkých spoločenstvách a vo všetkých epochách. V cantigas de escárnio autor zosmiešňuje obete, ktoré ale neidentifikuje, na rozdiel od cantigas de maldizer. Funkcia týchto textov nie je iba zábavná, ale aj dokumentačná. Vďaka reakcií ľudí v určitých situáciách si vieme ľahšie predstaviť, ako fungovala vtedajšia spoločnosť, jej zvyky a neduhy, najmä čo sa kráľovského dvora týka.

Vej’ eu as gentes andar revolvendo
e mudando aginh’ os corações
do que põe entre sy as nações;
e já m’eu aquesto vou aprendendo
e ora cedo mais aprenderei:
a quen poser preito, mentir-lho-ei,
e assi irei melhor guarecendo.

Cá vej’ eu ir melhor ao mentireiro
qu’ao que diz verdade ao seu amigo;
e por aquesto o jur’e o digo,
que já mais nunca seja verdadeiro,
mais mentirei e firmarei log’ al:
a quem quero (i) bene, querrei-lhe mal,
e assi guarrei como cavaleiro.

Pois que me prez nen mha onrra non crece,
porque me quígi teer à verdade
vede-lo que farei, par car(i)dade
pois que vej’o o que m’assi acaece
mentirei ao amigo e ao senhor,
e poiará meu prez e meu valor
con mentira, pois con verdade dece.

(autor: Pero Meogo)