Lídia Jorge (*1946) sa narodila v Algarve a vyštudovala romanistiku v Lisabone. Pracovala ako profesorka na strednej škole, keď sa rozhodla prijať ponuku na učenie v Angole a Mozambiku v období koloniálnej vojny. Skúsenosti a zážitky zo života v bývalých kolóniách opisuje aj vo svojom najznámejšom diele Costa dos Murmúrios (1988), ktoré je živým svedectvom konca portugalského impéria. Autorka sa zamýšľa nad mocou, ktorú drží štát nad jednotlivcami a tiež jeho tragickou históriou. Kniha sa v 2004 dočkala aj sfilmovania a o rok nato bola snímka nominovaná na portugalský Zlatý glóbus.
Autorkiným prvým dielom bolo ale O Dia dos Prodígios (1980), ktoré znamenalo nový míľnik v modernej portugalskej literatúre, hoci sa približovalo k magickému realizmu. Lídia knihu napísala ako reakciu na udalosti pred a po 25. apríli 1974 a dielo je akousi metaforou a alegóriou na koniec diktatúry. Opisuje izolovanú komunitu na juhu Portugalska neschopnú vnímať posolstvo, ktoré so sebou niesla Klinčeková revolúcia. Kniha bola spracovaná aj pre lisabonské divadlo Teatro da Trinidade.
Ďalším významným románom bola viacnásobne ocenená kniha Vale de Paixão (1998). Lídia jej dala pracovný názov Diante da Manta do Soldado, keďže príbeh sa točí okolo relikvie rozprávačkinho otca, vojaka Waltera Diasa.
Posledným románom je zatiaľ A Noite das Mulhere Cantoras (2011), v ktorom sa spisovateľka vracia do osemdesiatych rokoch a opisuje úspech päťčlennej dievčenskej skupiny Doce. Lídia dopodrobna opisuje týchto päť dievčat a rozprávačku Solange de Matos. Tá využíva štyri heteronymá a kuje rôzne intrigy. Na čele skupiny je speváčka Madalena Micaia, ktorá sa s rodinou vrátila z Afriky zmietanej v more a AIDS. Soprány spievajú tri sestry – Alcides, Maria Luísa a Nani a Solange im píše texty. Lídia sa snažila ukotviť dej v skutočnej minulosti a naznačuje, že dekolonizácia dala vlastne kapelu dokopy. Najmä Solange, dcéra vedúceho čajových plantáži, spomína s určitou nostalgiou na mozambické kopce v oblasti Gurué.
Lídia písala okrem románov aj krátke žánre a vydala štyri súbory poviedok, naposledy O Belo Adormecido (2004). V šiestich príbehoch rozpráva o túžbe a citoch, ktoré postavy zažívajú v nečakaných situáciách. Napriek tomu, že pochádzajú z rôzneho mestského prostredia, spája ich ďaleká cesta do vlastného vnútra a podstaty bytia.