Gonçalo M. Tavares (*1970) patrí k najmladšej generácii portugalských spisovateľov. Narodil sa v angolskej Luande ešte v čase, keď bola súčasťou portugalského impéria. Okrem písania vyučuje teóriu vedy na univerzite v Lisabone. Svoju prvú knihu vydal pred 11 rokmi a za tú krátku dobu si vyslúžil uznanie od rôznych literárnych akadémii a spisovateľov ako José Saramago, ktorý zo žartu o Tavaresovi povedal, že v 35 rokoch nemá právo písať tak dobre a zaslúžil by si facku. Okrem toho mu predpovedal, že do 30 rokov získa aj Nobelovu cenu. S napätím čakáme.
Za svoju knihu Jerusalém získal Tavares cenu Josého Saramaga pre autorov do 35 rokov. Dielo rozpráva zvláštny a znepokojujúci príbeh viacerých postáv, ktoré sa zrazu jednu noc stretnú na ulici vo svete plnom násilia, strachu a bolesti. Hranica medzi rozumným správaním a šialenstvom občas nie je jasná a autor nám ukazuje možnosti a limity ľudského bytia na začiatku 21. storočia. Jerusalém nie je ľahká kniha – dej, ktorý na seba často nenadväzuje, je zasadený v prerušovanej a spletitej chronológii, ale čitateľ nikdy nemá pocit, že mu niečo uniká.
Jerusalém je spolu s ďalšími tromi románmi (A máquina de Joseph Walser, Um homem: Klaus Klump a Aprender a rezar na Era da Técnica) súčasťou cyklu O Reino. Autor v ňom rozoberá podstatu ľudskej existencie a predstavuje svoju víziu sveta. V knihe Aprender a rezar na Era da Técnica Tavares opisuje postavu zlého a vypočítavého fašistu Lenza, ktorý sa snaží dostať na vrchol ľudskej pyramídy a dominovať nad všetkými. Lenz je chirurg, ale k telu človeka sa správa ako ku kusu mäsa. Túži po väčších výzvach a tak kandiduje do miestnych, okresných, regionálnych a nakoniec celoštátnych politických štruktúr. Podarí sa um uchytiť ako pravá ruka prezidenta, ktorého pri najbližšej príležitosti plánuje zosadiť. Teda až do momentu, kým mu diagnostikujú nádor na mozgu. V tej chvíli sa dostáva z pozície hlavného hráča do pozície obete. Musí sa naučiť žiť s pocitom, že už nerozdáva pokyny, ale slová vďaky.
V cykle O Bairro, ktorý autor napísal medzi 2002-2010, sledujeme utopistickú štvrť a rôzne postavy nazvané podľa slávnych umelcov, napr. O Senhor Henri, O Senhor Brecht alebo O Senhor Eliot. Dielo vyšlo aj v slovenskom preklade, a to v dvoch častiach: traja páni Valéry, Henri a Juarroz vyšli v dvojjazyčnej verzii (tu), zvyšných sedem pánov bolo zahrnutých do zbierky s názvom Štvrť (tu).
Tavares sa nevyhýba ani iným literárnym štýlom – píše básne (zbierka 1), krátke poviedky (Água, cão, cavalo, cabeça) či drámu (A colher de Samuel Beckett).
„Como as substâncias se separavam logo à partida, entre as que avançavam com a vontade própria e as que esperavam com a obediência estática (e nisso dividiam-se como alguns homens). Os sapatos eram a obediência pura, a escravidão mesquinha, enojavam-lhe naquele momento; a sabujice destes materiais em relação ao homem. Nenhum cão é tão sabujo como estas substâncias. Não há possibilidade de diálogo entre substâncias que nascem logo em campos opostos, em campos, não inimigos, que isso seria pensar na possibilidade de elevação do homem que agarra na arma para combater; ali, pelo contrário, o afastamento não era entre substâncias inimigas ou entre dois predadores que se preparam para combater por um pequeno território; tratava-se simplesmente de passividade absoluta de um lado, e do outro energia forte, que constrói ou destrói, mas que modifica sempre. Não somos uma coisa que espera, murmura Mylia, enquanto avança a passos fortes para a igreja.”
(úryvok z diela Jerusalém)