Cesário Verde (1855-1886) bol jedným z mála portugalských autorov, ktorého zaujal francúzsky básnický smer parnasizmus. Naopak, v Brazílii sa v poézii udržal až do príchodu modernizmu.
Cesário svoj čas delil medzi obchod, ktorý mu zanechal otec a literatúru. Počas svojho života však publikoval iba niekoľko básni v časopisoch ako Diário de Notícias, Diário da Tarde, A Tribuna a Renascença, uznania sa dočkal až po smrti. Najplodnejšie obdobie mal po zanechaní vysokej školy v roku 1875 – v tejto fáze napísal svoje najlepšie básne Num Bairro Moderno (1877), Em Petiz (1878) a O Sentimento dum Ocidental (1880). Bohužiaľ, vtedajšia kritika nemala pochopenie pre Cesáriovu poéziu a autor nenašiel oporu ani u svojich spisovateľov-rovesníkov, tzv. Geração de 70. Pre nedostatok impulzov prestal Cesário publikovať v časopisoch, jedinú výnimku urobil pri básni Nós (1884), ktorá mala veľmi osobný nádych. V roku 1877 totiž ochorel na tuberkulózu a predstavoval si podobný osud, aký postretol jeho dvoch súrodencov. Napriek tomu, že s chorobou bojoval, v roku 1886 zomrel. Až po jeho smrti vyšlo Cesáriovo prvé dielo – jeho kamarát Silva Pinto pozbieral autorove verše a publikoval ich v dvoch zväzkoch pod názvom O Livro de Cesário Verde. Zaujímavosťou je, že básne sú zoradené veľmi chaoticky – nezodpovedajú žiadnej logickej ani chronologickej postupnosti. Neskoršie publikácie sa od vydavateľov dočkali rigoróznejšej formy.
V diele Cesária Verde cítiť veľmi silnú opozíciu medzi mestom a vidiekom. S láskou spomína na detstvo strávené na dedine, hoci v jeho ponímaní nejde o idylické, priam rajské prostredie, ale o miesto, ktoré mu dáva slobodu a energiu. Naopak, mesto je pre neho spleťou výmoľových ciest a šedivých domov. Cesário sa snaží zobrazovať každodenné činnosti – opisuje roľníkov pracujúcich na poli alebo dláždičov s pokrivenými chrbticami. Táto dichotómia je prítomná aj v zobrazovaní ženy. Tá mestská reprezentuje femme fatale, necudnú a dominantnú osobnosť bez pocitov (báseň Vaidosa). Naopak, dedinské dievčatá, ktoré do mesta prišli za prácou, sú vyobrazené ako škaredé, chudobné a prepracované osoby a od autora si za to vyslúžili obdiv (Num Bairro Moderno). V Cesáriových básňach cítiť vplyv realizmu a naturalizmu, drží sa však prísnej formy parnasizmu, ktorý sa vyznačuje presným dodržiavaním metra, rytmu, dokonalého rýmu, ustálených štruktúr (napr. sonety) a dôkladným výberom lexiky. Vyhýbal sa tradičnému lyrizmu a obmedzil obrazné pomenovania. Používal vizuálne opisy krajiny a držal sa hesla Arte pela arte.
De tarde
Naquele «pic-nic» de burguesas,
Houve uma coisa simplesmente bela,
E que, sem ter história nem grandezas,
Em todo o caso dava uma aguarela.
Foi quando tu, descendo do burrico,
Foste colher, sem imposturas tolas,
A um granzoal azul de grão-de-bico
Um ramalhete rubro de papoulas.
Pouco depois, em cima duns penhascos,
Nós acampámos, inda o sol se via;
E houve talhadas de melão, damascos,
E pão de ló molhado em malvasia.
Mas, todo púrpuro, a sair da renda
Dos teus dois seios como duas rolas,
Era o supremo encanto da merenda
O ramalhete rubro das papoulas.
(Cesário Verde)