Sophia de Mello Breyner Andresen (1919-2004)bola najvýznamnejšou portugalskou poetkou a ako prvá spisovateľka získala najvyššie možné ocenenie – Prémio Camões (1999).
Hoci sa Sophia narodila v Porte, mala holandské aristokratické korene, čo sa odzrkadlilo aj v jej výchove. Fascinovala ju starogrécka kultúra a rozhodla sa študovať Klasickú filológiu v Lisabone. Aj keď štúdium nikdy nedokončila, precestovala celé Grécko a Stredozemie, aby sa vrátila naspäť do Portugalska, kde sa začala politicky angažovať. Patrila medzi kritikov Salazarovho režimu a spoluzaložila Národnú komisiu na pomoc politickým väzňom. Po páde diktatúry pôsobila ako poslankyňa a predsedala viacerým kultúrnym spolkom.
V Sophiinej tvorbe nechýbajú myšlienky slobody, spravodlivosti a morálnej integrity. Poukazuje na ľudské problémy a tragédie pričom hľadá paralely v starej gréckej mytológii. Verí v starodávnu jednotu prírody a bohov a venuje sa aj kresťanskej a biblickej tematike. Fascinuje ju príroda, čistota, rovnováha, ktorú vnáša aj do svojho básnického štýlu. V detských knižkách nájdeme rozsiahle opisy domov a záhrad a spomienky na more, napríklad v diele A Menina do Mar.
V českom preklade zatiaľ vyšiel iba výber z autorkiných poviedok Contos Exemplares a Histórias da Terra e do Mar pod názvom Příkladné povídky (2007), ktoré čerpajú inšpiráciu zo stredovekých exempiel a Cervantesových Príkladných noviel (1613). Poviedky sú písané jednoduchým štýlom a hlavnou témou každej z nich je určitá morálna hodnota. Recenziu si môžete prečítať tu.
Keď mala Sophia ešte iba 12 rokov, začala písať prvé básne. V 24 rokoch ich na vlastné náklady publikovala pod názvom Poesia. Sofia vydala 17 zbierok poézie a ešte počas jej života vyšlo niekoľko antológií autorkiných básní. Jej súborné dielo je rozdelené do troch zväzkov pod názvom Obra Poética (1990-1992). Medzi jej najznámejšie zbierky patrí O Nome das Coisas (1977), kde vyjadruje nesúhlasný postoj k situácii v bývalých portugalských kolóniách a politickým omylom. Tematika mora sprevádzala Sophiu počas celého života, dôkazom sú zbierky ako O Dia do Mar (1947), Coral (1950), Mar Novo (1958), Geografia (1967), Navegações (1983), Ilhas (1989), O Búzio de Cós (1997) a Mar (2001). Uctilo si ju aj Oceanário v Lisabone – návštevníkom ponúka v oddychových zónach Sofiine básne o mori a oceáne.
Ukážky z básní:
Mar
De todos os cantos do mundo
Amo com um amor mais forte e mais profundo
Aquela praia extasiada e nua,
Onde me uni ao mar, ao vento e à lua.
Barcos
Dormem na praia os barcos pescadores
Imóveis mas abrindo
Os seus olhos de estátua
E a curva do seu bico
Rói a solidão.
Ondas
Onde– ondas– mais belos cavalos
Do que estes ondas que vóis sois
Onde mais bela curva de pescoços
Onde mais bela crina sacudida
Ou impetuoso arfar no mar imenso
Onde tão ébrio amor em vasta praia.
(výber zo zbierky básní Mar)